Scrigroup - Documente si articole

Username / Parola inexistente      

Home Documente Upload Resurse Alte limbi doc  

 
CATEGORII DOCUMENTE




BulgaraCeha slovacaCroataEnglezaEstonaFinlandezaFranceza
GermanaItalianaLetonaLituanianaMaghiaraOlandezaPoloneza
SarbaSlovenaSpaniolaSuedezaTurcaUcraineana

BiologieBudovaChemieEkologieEkonomieElektřinaFinanceFyzikální
GramatikaHistorieHudbaJídloKnihyKomunikaceKosmetikaLékařství
LiteraturaManagementMarketingMatematikaObchodPočítačůPolitikaPrávo
PsychologieRůznéReceptySociologieSportSprávaTechnikaúčetní
VzděláníZemědělstvíZeměpisžurnalistika

Výroba a obchod v obci Praznov v okrese Považská Bystrica - Bakalářská diplomová práce

obchod

+ Font mai mare | - Font mai mic






DOCUMENTE SIMILARE

Trimite pe Messenger
Výroba a obchod v obci Praznov v okrese Považská Bystrica - Bakalářská diplomová práce
Teorie mezinárodního obchodu
VÝROBA VÍNA

Masarykova univerzita
Filosofická fakulta

Ústav evropské etnologie

Studijní obor: etnologie




Výroba a obchod v obci Praznov v okrese Považská Bystrica

Bakalářská diplomová práce

Prehlasujem, že som bakalársku diplomovú prácu vypracovala samostatne s využitím uvedených prameňov a literatúry.

                                                       .

Podpis autora práce

Obsah

1. Úvod ……………………………...4

2. Geografické a historické vymedzenie obce Praznov 6

3. Výroba a obchod v obci Praznov v minulosti ………………………………………………..8

   3.1. Drevo 9

   3.2. Prírodné pletivá .12

   3.3. Kameň .………………………….13

   3.4. Hlina …………………………..15

   3.5. Vlákna …………………………..16

   3.6. Koža a kožušina .……………………18

   3.7. Kov ..19

   3.8. Sklo .21

   3.9. Potravinárska výroba .22

4. Súčasný stav výroby a obchodu 25

   4.1. Košikárstvo .26

         4.1.1. Profil súčasného košikára ..…………………………………………………28

             4.1.1.1. Materiál 30

             4.1.1.2. Nástroje 32

             4.1.1.3. Postup práce ..32

             4.1.1.4. Sortiment .33

             4.1.1.5. Odbyt 34

   4.2. Výroba šúpoľových bábik 35

         4.2.1. Profil súčasnej výrobkyne 36

             4.2.1.1. Materiál a nástroje .37

             4.2.1.2. Postup práce ..38

             4.2.1.3. Odbyt 38

5. Záver ..40

6. Pramene 41

7. Literatúra .42

8. Prílohy ..43

1. Úvod

            Cieľom práce je zdokumentovať výrobu a obchod vo všetkých možných podobách, v ktorých sa v obci Praznov vyskytla, jednak v minulosti, ale i v súčasnosti.

V literatúre sa o vybranej obci zmieňuje jedine, a to heslovitou formou, vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku (Bratislava 1977), z ktorého som čerpala informácie najmä pri geografickom a historickom vymedzovaní obce.

Rôzne formy výroby a obchodu na našom území mapuje Etnografický atlas Slovenska (Bratislava 1990). Dokumentuje však prevažne významnejšie lokality výskytu týchto javov. Keďže Praznov nepatril k obciam s rozvinutou výrobou a obchodom, v spomínanom diele sa obec nespomína.    

Viac informácií sa nachádzalo v okresnom archíve v Považskej Bystrici. Avšak ani bádaním v rôznych registroch, zoznamoch a súpisoch remeselných, slobodných i obchodných živností, či evidenciách príslušného notariátu všeho druhu, som nezískala dostatok potrebných podkladov k vymedzenej téme. Informácie boli zväčša nekompletné, a ani prechádzanie jednotlivých „krabíc“, ktoré by podľa archívneho registru mohli poskytnúť viac podkladov, nebolo príliš úspešné. Spôsobil to hlavne fakt, že spisový materiál príslušného notariátu, pod ktorý obec v minulosti spadala, sa zachoval len v zlomkoch. Väčšina dokumentov sa stratila alebo zničila v dôsledku sťahovania v roku 1954[1], a nezáujmu zodpovedných osôb o tieto materiály.

Taktiež som oslovila pracovníkov Štátneho archívu v Bytči a Slovenského národného archívu, keďže v týchto inštitúciách by sa mohli nachádzať staršie dokumenty vzťahujúce sa k vybranej obci. Napriek tomu, že tu „zopár“ materiálov o Praznove evidovali, nijak nesúviseli s témou práce.

Dôležitý záchytný bod mi poskytla považskobystrická kronikárka a zároveň pracovníčka Vlastivedného múzea pani Anna Šujanská, ktorá ma odkázala na školskú kroniku nachádzajúcu sa v trezore mestského úradu. Založili ju učitelia praznovskej školy v roku 1919 a okrem záležitostí týkajúcich sa školy, obsahovala tiež určité pasáže o obci a jej obyvateľoch. Jednalo sa prevažne o kritiku vzhľadu obce a spôsobu života Praznovčanov[2], ktorý hodnotili z pohľadu vzdelaných a rozhľadených osôb prichádzajúcich do Praznova z okolitých obcí, ale aj vzdialenejších regiónov, či dokonca zo susedných krajín[3]. Avšak poskytli niekoľko cenných informácií, ktoré som využila pri rekonštruovaní historickej časti práce.

Absencia potrebných dokladov k vypracovaniu hlbšieho popisu vývoja výroby a obchodu súvisiaceho s vybranou obcou, ma utvrdila v presvedčení, získať tieto informácie prostredníctvom terénneho výskumu zameraného na oral history, uskutočneného formou štruktúrovaného interview. Z toho dôvodu som zámerne vyberala respondentov v dôchodcovskom veku, konkrétne od 55 do 85 rokov, ktorí na základe osobných skúsenosti, ale i prostredníctvom kolektívnej pamäte predávanej z generácie na generáciu, čiže interpretáciou spomienok staršej, dnes už nežijúcej generácie, pomohli zrealizovať vytýčený cieľ práce. 

Keďže sa jednalo o široký okruh otázok, jednotlivé rozhovory trvali od 20 minút až do dvoch hodín. Záležalo na ochote náhodne vybraných osôb poskytnúť potrebné informácie, ale hlavne na ich časových a znalostných dispozíciách. Obojstranne problematické bolo tiež zladenie voľného času na uskutočnenie rozhovoru.

            Problémy pri nutnej komparácií výpovedí (15 rozhovorov) boli spôsobené jednak tým, že nie každý respondent mal rovnakú životnú skúsenosť, taktiež časový odstup zohral významnú rolu pri interpretácii vlastnej skúsenosti informátora. Určité skreslenie bolo badateľné najmä pri subjektívnom zovšeobecňovaní daného javu samotným informátorom. V prípade najstaršej respondentky bolo nutné rozhovor ukončiť skôr než sme prebrali dané okruhy, keďže zdahavý[4] rozhovor ju značne vyčerpával.

            Výrobu a obchod v obci som čiastočne doplnila presahom do produkcie okolitých obcí, ktoré ju vo väčšej či menšej miere tiež determinovali. Vychádzala som najmä diel popredného historika hospodárskych dejín Slovenska obdobia feudalizmu a počiatkov kapitalizmu - Antona Špiesza.

            Súčasný stav výroby a obchodu ponímam v rámci náväznosti na tradičnú výrobu v obci. Z toho dôvodu sa podrobnejšie venujem dvom najvýraznejším súčasným výrobcom. Napriek tomu, že obaja spracovávajú klasický prírodný materiál, ich výroba stojí v kontraste tradície a umelo vytvoreného konštruktu, ktorý je dnes vydávaný za tradičnú výrobu najmä v zahraničí.

Táto kapitola je taktiež spracovaná na základe terénneho výskumu, ktorý bol doplnený    o štatistické dáta zozbierané Štatistickým úradom pri pravidelnom sčítavaní obyvateľov, domov a bytov. Za roky 1991 a 2001 mi tieto informácie zaslali elektronickou poštou pracovníci zmieňovanej inštitúcie, z toho dôvodu sa nenachádzajú v zozname použitej literatúry.

2. Geografické a historické vymedzenie obce Praznov

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1414, kde sa uvádza pod názvom Praznoucz. V roku 1418 sa spomína ako Preznoch, 1428 Praznolcz, 1438 Preznovecz, 1439 Preznoucz, Praznov. V maďarčine Prazné, Paraznó. Patrila rodine Praznovskovcov, neskôr panstvu Považská Bystrica. Obec kedysi náležala do Trenčianskej župy, do roku 1960 k okresu Považská Bystrica a kraju Žilinskému, potom k Stredoslovenskému a dnes k Trenčianskemu.

Podľa zápisov učiteľky Vlasty Majerskej[5] z roku 1941 v školskej kronike sa obec pôvodne volala Liptov a súčasný názov nesie vraj asi len 300 rokov. V „pôvodnom Liptove“ obyvatelia vymreli na choleru[6] a dedinka zostala prázdna. Neskôr sa sem nasťahovali rodiny z okolitých dedín a obec opäť osídlili.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa jednalo o etymologickú povesť, keďže v dochovaných archívnych prameňoch sa už takmer osemsto rokov udržuje kontinuita rôznych obmien súčasného názvu obce.[7]

Chotár zväčša patril zemepánovi, ktorý býval v kaštieli na juhovýchodnom okraji dediny. Ešte okolo roku 1940 bolo vidieť hŕbu kamenia zo zrúcanín kaštieľa. Toto miesto dodnes obyvatelia obce nazývajú „Medzi múrmi“. Z kaštieľa a z poddanských čias zostal na pamiatku aj malý zvon, ktorý ale koncom 19. storočia preliali a umiestnili do drevenej zvonice. Tá dlhú dobu vyzývala  Praznovčanov k modlitbe. Počas druhej svetovej vojny bol umiestnený na lipe uprostred obce. Dnes sa nachádza vo zvonici na cintoríne. Kostol postavili v obci až na sklonku 20. storočia. Dovtedy navštevovali bohoslužby v považskobystrickom kostole. Cirkevne náležala tiež práve k tejto farnosti.

Správne a politicky Praznov patril do roku 1895 pod domanižský notársky obvod. Potom ju pričlenili k novozriadenému Obvodnému notatiátu v Prečíne, ktorý zanikol 30. 4. 1945 a jeho funkciu prebral úrad MNV. Od roku 1980 je pôvodne samostatná obec Praznov  integrovanou časťou Považskej Bystrice.

Stred obce leží v nadmorskej výške 355 m nad morom, v chotári od 320 do 795 m n. m. Rozprestiera sa na výmere 855 ha. Leží uprostred Súľovských vrchov v úvalinovej doline  potoka Praznovanka. Severozápadne od Praznova sa nachádza najvyšší vrch Manínskych vrchov – Veľký Manín (812 m n. m.) a na severovýchode lemujú obec Hoľazne,[8] pod ktorými vyviera množstvo pramienkov, ktoré sa postupne zlievajú v jeden prameň. Ten sa uprostred obce stretáva s druhým prameňom a spája sa v potok označovaný ako Praznovanka[9]. Mierne zvlnený pahorkatinový povrch chotára tvoria druhohorné horniny, pieskovce a vápence, len okraje na zlepencových Súľovských skalách majú hornatý ráz. Prevládajú rendziny,[10] lesy sú vo východnej časti.

Okrem školy, ktorú postavili 1912, neboli v obci žiadne verejné budovy, preto sa kultúrne dianie sústredilo v miestnej škole. Dňa 5. apríla 1927 sa v obci prvý krát hralo divadlo Lurdská pasáčka od Františka Urbánka, ktorú so žiakmi praznovskej ľudovej školy nacvičila učiteľka Margita Sedláčková. Po počiatočnom úspechu pokračovala činnosť občasnými divadelnými vystúpeniami a programmi k významným výročiam a jubileám.[11] Dňa 1. mája 1954 slávnostne otvorili Kultúrny dom, ktorý sa stal centom kultúrnych aktivít v obci. Nastal rozvoj divadelnej činnosti, v počiatkoch naďalej organizovanej učiteľmi miestnej základnej školy, neskôr miestnymi občanmi. Postupne tu vyrástlo mnoho hereckých a speváckych talentov. V súčasnosti majú vlastného scenáristu Jožka Dvorščíka, ktorý pôsobí aj ako hlavný organizátor a režisér. V obci pôsobí folklórny súbor Praznovanka, každoročne sa na miestnom amfiteátri konajú Folklórne slávnosti a folkový festival Country pod hviezdami.

Od 1. 1. 1955 premáva do Praznova pravidelná autobusová linka.  V zime 1957/58 zaviedli v obci elektrické vedenie. V roku 1961 tu prvý krát zaznel rozhlas[12] a 12.3.1969 začali   s výstavbou vodovodu. Prvé úpravy potoka sa uskutočnili v roku 1976.

3. Výroba a obchod v obci Praznov v minulosti

Väčšina obyvateľov obce sa živila poľnohospodárstvom,[13] avšak „roličky väčšinou v dosť neprístupných kamenistých kopcoch sú skúpe a úroda nikdy nevyváži námahu a robotu do nich vloženú.“[14]

Nepriaznivé hospodárske a sociálne pomery v obci spôsobili hľadanie ďalších zdrojov obživy. Situáciu najčastejšie riešili odchodom na sezónne práce do úrodnejších a bohatších oblastí Čiech a Moravy, alebo sa celoročne venovali vandrovnému obchodu.

Mnohí obyvatelia Praznova si privyrábali ako podomoví obchodníci (viď príloha) v Čechách a na Morave. Spoločným znakom hauzírov bola ich nemajetnosť,[15] avšak často slabé finančné prilepšenie končilo v kasách krčmárov. Našli sa však i výnimky, napríklad František Kuliha (1890 - ?), si z ušetrených financií z podomovému obchodu kúpil 2 ha rolí a zaplatil  štúdium svojmu mladšiemu bratovi.

V sprievode staršieho príbuzného sa chodievali zaúčať zvyčajne deti po dokončení povinnej školskej dochádzky. Spočiatku nosievali drobný spotrební tovar: rôzne sponky, ihly, ihlice do vlasov zvané „hornodle“, hrebene, atď. Dospelí prenášali ťažšie predmety, v krošniach i na hlavách. Najčastejšie nakupovali tovar v centrálnom obchode v Jihlave, a roznášali ho na Moravu, hlavne gazdom na samoty a do obcí, kde sa nenachádzali obchody. Rokmi praktických skúseností sa vedeli šikovne zorientovať na trhu, a výnimočne dosiahli i 4-násobný zisk. Domov prichádzali často len počas poľnohospodárskych prác.

Avšak Praznov navštevovali podomový obchodníci len zriedkavo, spôsobovala to hlavne nízka kúpyschopnosť miestnych obyvateľov a geografická poloha obce.

Počas 2. svetovej vojny hranice so susedným „Českom“ uzavreli. Niektorí občania sa zamestnali v Československej zbrojovke v Považskej Bystrici,[16] ale mnohí hromadne odchádzali pracovať na majere do Nemecka. Niekoľkí  obyvatelia vycestovali do zámoria. Za prácou odchádzala predovšetkým mladšia generácia.

Obyvatelia Praznova spracovávali dostupné prírodné materiály a suroviny, z ktorých uspokojovali svoje individuálne potreby v rámci rodiny, ale i spoločenské potreby obce. Výrobu predmetov určovali čisto úžitkovo – praktické požiadavky, a udržiavala sa na základe tradície po celé generácie. Výnimočne miestna produkcia prerástla rámec domáckej výroby. Vyučení remeselníci pôsobili v obci len sporadicky.

Nasledujúce podkapitoly sa venujú podrobnejšie spôsobom využitia a spracovania miestnych surovín, ale rozoberajú tiež obchodné prepojenie s okolitými obcami.

3.1. Drevo

            Najpoužívanejším materiálom v Praznove až do polovice 20. storočia bolo drevo. Nepochybne i z toho dôvodu, že patrí k najuniverzálnejšiemu materiálu ľudovej kultúry vo všetkých lesnatých oblastiach. V okolí Praznova sa vždy nachádzalo mnoho lesov. Obrovská plocha patrí dnes Urbariátu[17] Praznova, ale prv sem zasahovali i lesy jednotlivých majiteľov považského hradu a neskôr orlovského kaštieľa. Posledným z nich bol  František Růžička, ktorý vraj pomohol mnohým ľuďom, keď potrebovali drevo so slovami: „Však si vezmi, veď ich nemám spočítané“.[18]

            Drevorubačstvo tu nebolo príliš rozšírené, keďže v okolí sa nenachádzali žiadne bane či huty a neskôr ani priemyselné podniky, ktoré by vyžadovali väčšie množstvá paliva. Obec mala tiež dosť nevýhodnú strategickú polohu čo sa týka dopravy. Absencia splavnej rieky, neskôr železnice a hornatý terén neumožňovali, napriek veľkým zdrojom dreva, rozvoj drevorubačstva ako hlavného zamestnania miestnych obyvateľov. Až za socializmu sa niekoľkí ľudia z Praznova zamestnali u Lesnej správy ako drevorubači[19]. Dovtedy tu ťažili drevo predovšetkým na stavebné ciele a kúrenie v rámci potrieb obce.

            V Praznove do 40. rokov 20. storočia výrazne prevažovali drevené stavby nad murovanými. Zväčša pozostávali len z jednej izby a kuchyne, ktorá slúžila zároveň ako obytná miestnosť, často zdieľaná spolu s hospodárskymi zvieratami. Posledná drevenica bola v obci postavená začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia.

Najbežnejšou krytinou tu boli došky, ktoré v medzivojnovom období v dôsledku zmeny spôsobu mlátenia obilia[20] vystriedala kupovaná cementová škridla. Jeden z respondentov uvádza, že tento produkt nakupovali v Považskej Teplej. Podľa archívnych dokumentov z roku 1925 vlastnil v Považskej Teplej živnosť na výrobu cementového tovaru Karol Vicari, a od roku 1932 Tomáš Oškrobaný.

Pálenú škridlu používali Praznovčania v menšej miere než cementovú. Dôvodom boli hlavne vyššie cenové relácie za tento tovar. Vyrábali ju napríklad Lovíškovci v Považskej Bystrici. Informátor Anton Nadhájsky z Praznova spomínal, že u nich pol roka pracoval a za odmenu dostal pálenú škridlu na celú strechu. 

Šindľové strechy neboli v obci príliš rozšírené, napriek tomu že v lesnatých oblastiach býval práve tento druh krytiny výrazne v prevahe nad ostatnými. Výrobe šindľa pre vlastnú potrebu sa ako poslední v obci venovali bratia Ján a Jozef Štefanicoví, ktorý si túto techniku osvojili v Zázrivej na Orave, odkiaľ sa začiatkom 30. rokov prisťahovali do Praznova. Šindľovou technikou sa v minulosti zhotovovali i skladané zásobnice, tzv. súseky na uskladňovanie obilia. Skladané truhly s vnútornými priečinkami slúžili na úschovu šatstva. V tejto oblasti ich nazývali štrichy. Nepodarilo sa mi však objasniť ich provenienciu. Podľa respondenta Milana Štefanicu súseky pre vlastnú potrebu si vyrábali Ladislav a Štefan Štefanicoví.

            Stavba drevenice sa väčšinou nezaobišla bez človeka znalého tesárskych prác. V oblastiach, kde prevládala drevená architektúra, miestni obyvatelia postupne preberali všetky odborné vedomosti kvalifikovaných tesárov. V Praznove túto funkciu ako posledný vykonával Kalman Tomana (zomrel v 90. rokoch 20. storočia). Na stavbe domu mu zvyčajne pomáhala jeho stavebná partia, do ktorej patril napríklad Justín Zábojník, ale aj mužský členovia rodiny budúceho vlastníka domu. Tí sa podieľali na  výrube, čistení, dovoze a ostatných pomocných prácach. Odborník sa venoval začisteniu a dodatočným úpravám materiálu. Zároveň dozeral na zdarný priebeh stavby.

Tesárskou technikou sa zhotovovali aj základné časti tradičného vnútorného zariadenia vidieckych domov. Najmä menšie kusy nábytku, ako lavice, poličky, zariadenia pitvorov, komôr a kolíb, robili sami gazdovia alebo mnohí dedinský samoukovia, pričom najčastejšie využívali prirodzené vlastnosti rôznych samorastov a deformátov. Zložitejšie práce pri výrobe nábytku vykonávali však už aj v 19. st. odborníci.[21]

Rovnako tomu bolo i v Praznove. Základné jednoduchšie kusy nábytku si vedel vyrobiť každý šikovnejší hospodár, pričom primárnym kritériom bola funkčnosť. Rôzne skrine si nakupovali zväčša v meste, ale vyskytovali sa tu len v malom počte, keďže obec bola veľmi chudobná a priestorové možnosti domov boli značne obmedzené.

V Praznove žili v prvej polovici 20. storočia dvaja vyučení stolári: Štefan „Mičko“ Bazala a Ján „Krivý“ Gardian. Venovali sa predovšetkým zhotovovaniu okien a dverí. Mnohí gazdovia si však vedeli vyrobiť väčšinu vecí z dreva sami, napríklad sane, pracovné nástroje, drevené konštrukcie pluhov a vozov, pravda, okrem kolies. Tie zhotovoval špecialista – kolár. V Považskej Bystrici poslednými kolárskymi majstrami boli bratia Jozef a Alexander Krekáčovci, ktorých služby využívali i obyvatelia Praznova.

„K starobylým technikám spracúvania dreva, pri ktorých sa používalo pomerne veľmi málo jednoduchých nástrojov, patrí strúhanie a dlabanie.“[22] Tieto techniky uplatňovali miestni hospodári hlavne pri výrobe kuchynského riadu, rôznych varešiek, habariek, naberačiek, lyžičiek, korýt, ale aj pri výrobe žľabov a drevákov.

V domácnostiach a v hospodárstve používali veľké množstvo rôznych drevených nádob - dlabané korýtka na mäso, na miesenie cesta, drevené mažiare a rôzne druhy putní zhotovovaných debnárskou technikou ako napríklad zbenky na tlčenie masla, šechtáre na dojenie kráv, ktoré sa v tejto oblasti nazývali hrotky, džbáry na napájanie dobytka a mnoho ďalších.

Ošípané kŕmili z jednoduchých válovov, ktoré dokázal vyrobiť každý hospodár. Kvalitnejšie opracované korytá, napríklad na miesenie cesta,  kupovali od Rómov – korytárov, ktorý svoje výrobky vozievali na rebrinákoch až do dediny.

Debnárske produkty kupovali väčšinou u špecialistu v dvadsať kilometrov vzdialenej Bytči, ktorá bola významným strediskom remeselnej výroby už v 17. storočí a v polovici 18. storočia patrili debnári k jedným z najpočetnejších remeselníkov tohto zemepanského mestečka. Často so svojimi výrobkami navštevovali považskobystrický jarmok, kde pravidelne predávali svoj tovar. V malej miere sa debnárstvom zaoberali v Praznove Štefan a Ladislav Štefanicoví, ktorí sa vo svojom voľnom čase venovali výrobe sudov, diežok, súsekov a korýt z foršní. 

Rezbárstvom sa v obci, podľa spomienok pamätníkov, nezaoberal nikto. Rôzne formy na maslo zdobené technikou negatívneho reliéfu vo svojich domácnostiach používali len zriedkavo. Podmieňovala to predovšetkým lepšia predajnosť na trhu v Považskej Bystrici. Omnoho častejšie zdobili povrch maslovej hrudy drevenou varechou.

Na cintoríne až do 70. rokov prevažovali jednoduché, väčšinou nezdobené drevené kríže neznámej proveniencie.

Drevo ako základná surovina na výrobu dreveného uhlia sa využívalo v obci minimálne. Svoje uplatnenie tu nachádzalo len v malých kováčskych dielňach. Posledným známym výrobcom bol rómsky kováč Jozef Cicka „Hrčka“, ktorý však býval mimo obce - pred začiatkom Praznova, v oblasti zvanej Podskalie patriacej do susedného Prečína. 

Tokárske práce v obci nevykonával nikto. Kolovrátky si objednávali u výrobcu v Rajci, ktorý im v dohodnutú dobu priviezol svoj tovar na považskobystrický jarmok, kde získaval tiež nové objednávky.

Tkáčske stavy a praslice si zväčša vyrábali sami a narozdiel od kupovaných, nebývali nijak zdobené.

V obci až do šesťdesiatych rokov pôsobili muzikanti, ktorý chodievali na fašiangy a svadby vyhrávať po domoch. Hudobné nástroje vzhľadom k tomu, že patrili k veľmi náročným výrobkom, kupovali u špecialistu v meste. Len jednoduché píšťalky z liesky alebo vŕby si vyrábali deti vlastnoručne pri pasení dobytka.

Jedinou hračkou, ktorú praznovské deti mávali, boli jednoduché sánky vlastnej výroby. Na nich sa vozievali často bosé, a skrehnuté nohy si chodievali priebežne zohrievať domov k peci. Neskôr si chlapci zhotovovali hračky v škole v rámci chlapčenských ručných prác zameraných na prácu s drevom.

Väčšina starších mužov fajčila tabak. K tomuto účelu si strúhali jednoduché drevené fajky.

3.2. Prírodné pletivá

            Pletivá z prírodných materiálov sa bežne využívali predovšetkým pre rôzne potreby poľnohospodárstva. V našom prostredí sa najčastejšie spracovávalo vŕbové prútie, lieskové, dubové alebo lipové luby, korienky stromov, rákos, slama, rôzne druhy travín a k najmladším prírodným pletiarskym materiálom patrí kukuričné šúpolie.

Košikárska výroba v okolí Považskej Bystrice sa sústredila hlavne v obciach ležiacich v blízkosti Váhu.[23] Jeho brehy poskytovali vhodné podmienky pre rast vŕb a ľudia ich tam s obľubou sadili. Spevňovali nimi zradné brehy a získavali množstvo pletiarskeho materiálu. V týchto obciach košikárstvo prekročilo rámec výroby pre vlastnú potrebu a stalo sa zdrojom pravidelnej zárobkovej činnosti.   

V Praznove rástli vŕby hlavne pri potoku, ktorý tvorí pozdažnu os obce. Domáce obyvateľstvo ich využívalo zväčša na výrobu hospodárskych košov. Jednoduchý zemiakový kôš pre potreby svojho gazdovstva si tu vedel upliesť takmer každý hospodár. Pleteniu jednoduchých košov z nelúpaného prútia sa v obci venoval hlavne Ján Čička, ktorý pochádzal z významnej košikárskej obce - Považské Podhradie. Svoje výrobky občasne predával, ale hlavne vymieňal za alkohol miestnym hospodárom. 

Hospodárske koše chodievali do Praznova predávať i Rómovia zo susedného Prečína.

Spracovanie korienkov borovicových, smrekových alebo jedľových stromov nie je v obci nijak doložené. 

Niektorí roľníci si dokázali sami vyrobiť lubové krošne a koše z liesky, ale nakupovali ich aj od domáckych výrobcov z iných dedín. Tí často hľadali odbyt pre svoj tovar v okolitých obciach, napríklad po druhej svetovej vojne sem chodieval predávať lubové koše výrobca z Udiče.[24] 

Pri zvážaní lístia vypletali steny rebrináku lieskovými palicami, aby zaistili náklad pred vypadávaním. Výskyt pletených stien sa mi nepodaril zdokumentovať, keďže sa nezachovali žiadne recentné doklady, ani nikto z miestnych obyvateľov si na ne nepamätá.

Slamu využívali v obci len minimálne, najčastejšie ako strešnú krytinu. Slamienky sa v domácnostiach takmer nepoužívali a ani ich výrobe sa nikto v obci nevenoval. Chlieb nechávali vykysnúť na pomúčenej stolovej doske. Zásobnice na obilie bývali výhradne z dreva, rovnako ako včelie úle.[25] Na podstielanie hospodárskych zvierat, okrem slamy, používali tiež lístie.

Kukuričné šúpolie nespracovávali vôbec, ale kukuricu na kŕmne účely pestovali. Tento materiál sa tradične spracovával predovšetkým na juhozápadnom Slovensku. 

3.3. Kameň

                V ľudovej výrobe sa najviac spracúvajú mäkšie druhy kameňa, hlavne pieskovec, ktorý sa nachádza aj v chotári Praznova. Kameň na stavebné účely tu ľudia ťažili na mnohých miestach. Najviac kameňolomov sa nachádzalo pod Manínom a v oblasti s príznačným názvom - Štepnice. Na Štepniciach sa vraj vyskytoval aj tufový kameň, ktorý prv využívali na stavbu pecí.

Kameň a piesok sa tu ťažil len pre súkromné účely obyvateľov, takže kameňolomy boli voľne prístupné pre každého, kto práve potreboval tento druh materiálu. Pieskovcový kameň využívali predovšetkým na stavbu pivníc, maštalí, sušiarní na ovocie, základov dreveníc a ako protipožiarnu izoláciu v okolí vykurovacieho zariadenia. Vyrábali sa z neho tiež napájadlá pre kone, piliere a základy stodôl, schody. Osličky a brúsky kupovali v meste alebo od podomových obchodníkov. V kombinácii s nepálenou tehlou sa využíval na stavbu murovaných domov.

Kameň z miestnych lomov slúžil tiež na spevnenie hlavnej komunikácie z obce na hradskú cestu. Tento stav zachycuje napríklad fotografia v školskej kronike z roku 1943.

Studne bývali obmurované kamením, ale ešte koncom dvadsiatych rokov sa nachádzali v obci len dve. Jedna pri škole a druhá na dolnom konci dediny. Ľudia ich takmer vôbec nevyužívali a radšej brávali vodu z potoka, v jeho hornej časti zvanej Bystré. Väčšinou chodievali skoro ráno, prv než vodu zmútili hospodárske zvieratá. Studne využívali len za dažďa, keď sa voda v potoku zakalila. Tento stav pretrváva ešte aj v tridsiatych rokoch: „Studní je v obci dosiaľ málo, väčšina berie vodu na pitie z potoka, aj na varenie a pre statok, v ňom sa aj prádlo perie, kravy pijú, čistia ovce, kúpu husi a tiež hydina!“[26]

            Na domáce mletie obilia používali veľký plochý kameň, na ktorom utreli žitné zrná za pomoci menšieho guľatého kameňa. Tento archaický spôsob drvenia obilia sa v obci používali do polovice 20. storočia. Žarnovy sa v obci nevyskytovali pravdepodobne vôbec. Mlynské kamene nachádzajúce sa v starom mlyne, po druhej svetovej vojne nahradil nový majiteľ železnými valcami. 

Kamenné náhrobníky sa podľa respondentov v obci vôbec nepoužívali, avšak na miestnom cintoríne sa jeden exemplár nachádza. Nie je na ňom uvedené meno zosnulého a nikto z opýtaných nedokázal poskytnúť informácie o jeho pôvode.

Dnes sú takmer všetky lomy zarastené a oko neoboznámeného pozorovateľa by ich ledva našlo.

               

            Informátor A. Nadhájský uvádza: „Vápno na stavbu svojho domu pálil v obci len Karol Gardian od „Kováčov“, tam na Drieňovke“. Práve v tejto lokalite sa nachádzalo vápencové podložie a navôkol sa rozprestierajúce lesy poskytovali dostatok dreva. „Vápno sa pálilo v jednoduchých poľných peciach stavaných do svahu z kameňa alebo z nepálených tehál. Stavali si ich zvyčajne výrobcovia, ktorí si samy lámali aj vápenec, ukladali ho do pece a pálili vápno drevom, ktoré si samy zadovážili.“[27]

Praznov rozhodne nepatril k vápenkárskym obciam, ale nie je vylúčené, že v minulosti, i keď len v minimálnej miere, tu niekoľko jednotlivcov spracovávalo vápenec z miestnych zdrojov. Neskôr väčšina ľudí kupovala nehasené vápno v stavebninách v Považskej Bystrici, kam ho vozievali už pred druhou svetovou vojnou z Lietavskej Lúčky a z Varína. Takéto vápno si hasil spotrebiteľ svojpomocne vo vykopanej jame. Pokiaľ ho chcel použiť na kožovanie, muselo sa nechať aspoň rok odležať, aby v omietke nepracovalo a nespôsobovalo jej popraskanie.   

V Praznove bolo až do polovice 20. storočia minimum murovaných domov a drevenice bielili zväčša len tí, ktorí mali medzi jednotlivými brvnami veľké špáry. Utesňovali ich a omazávali zmesou blata a pliev. Nízka spotreba vápna v obci, bola pravdepodobne tiež jednou z príčin minimálnej produkcie tohto materiálu.

Vápno sa vo všeobecnosti využívalo nielen na stavby a ich líčenie, ale aj ako hnojivo. V Praznove začali pôdu upravovať vápnom až po združstevnení pozemkov v 70. rokoch 20. storočia. V rovnakej dobe začali používať i umelé priemyselné hnojivá. V dedine prv chovali množstvo dobytka, takže polia zúrodňovali maštaľným hnojom. Podstielali prevažne lístím, menej slamou.

 

3.4. Hlina

Hlina hrala vo vidieckej spoločnosti nezanedbateľnú úlohu. Slúžila ako stavebný materiál hlavne v nížinných oblastiach, kde sú jej bohaté zásoby. Širšie využitie mala pri výrobe riadu, ktoré súviselo predovšetkým s praktickými požiadavkami dedinskej domácnosti. Pre svoju pomerne ľahkú prístupnosť a spracovateľnosť bola dlho základným materiálom vhodným na výrobu rôznych hrncov, pekáčov, nádob na tekutiny, ale i riad hospodárskeho charakteru ako napríklad kahance na osvetľovanie či okurovače pre včely.

V obci Praznov pravdepodobne hrnčiarstvo nikdy neexistovalo. Jednou z príčin absencie hrnčiarskej výroby bol i nedostatok kvalitnej ílovitej pôdy, ktorá je základným predpokladom vzniku tejto výroby, a druhým významným faktorom bola pomerne dobrá dostupnosť k týmto produktom v neďalekej Považskej Bystrici, ktorá vznikla pôvodne ako hrnčiarska osada. V roku 1659 tu vznikol hrnčiarsky cech, ktorý patril k najvýznamnejším cechom pôsobiacim vo vtedajšom mestečku. Svoj tovar predávali na jarmokoch, kam ho chodili nakupovať mimo iných aj obyvatelia Praznova. Elek Feynés vo svojej knihe Magyarország leirása II (Pešť 1847) uvádza, že tu mala hrnčiarska výroba veľký význam ešte v 40. rokoch 19. storočia.

Hlinený riad používali na varenie, pečenie, ale tiež na prenos a úschovu nápojov a niektorých druhov potravín. V Praznove bol začiatkom 20. storočia rozšírený hlavne tmavohnedý glazovaný – pravdepodobne kameninový a bledohnedý neglazovaný riad. Ručne maľovaná keramika, bývala finančne pomerne náročná, takže sa v obci pravdepodobne vyskytovala len sporadicky. Hrnčinu v 19. storočí vytlačila lacnejšia, továrensky vyrábaná kamenina: rôzne taniere, misky, hrnčeky, cedníky na mlieko, bryndzu. Podľa výpovedí respondentov, v 2. štvrtine 20. storočia používali porcelánové hrnčeky a kameninové misky zdobené prevažne rastlinným motívom na vonkajšej strane, a vo vnútri vylievané bielou alebo šedou glazúrou. Taniere bývali dekorované len po obvode.

Hlinený riad bol rozšírený v praznovských kuchyniach ešte v medzivojnovom období, ale jednalo sa už len o staršie, pomaly dosluhujúce kusy. Tie, ktoré sa zachovali dodnes, používajú už ako rekvizity pri divadelných predstaveniach, alebo ich majú odložené na povale.

Obec navštevovali aj handrári, najčastejšie Rómovia, ktorý dávali výmenou za staré handry porcelánové hrnčeky, tanieriky alebo kameninové misky neznámej proveniencie.

Od začiatku 20. storočia začali kupovať priemyselne vyrábaný smaltový riad, ktorý bol pomerne lacný a často i s kvetinovým dekorom.  Po druhej svetovej vojne vytlačil hlinené hrnce a pekáče celkom do ústrania.

Na Slovensku založili prvú špecializovanú továreň na smaltovaný tovar v roku 1884 v Lučenci a ďalšia tu vznikla o osem rokov neskôr. Vzhľadom k veľkému záujmu o tieto výrobky vznikalo na prelome 19. a 20. storočia ešte mnoho ďalších. Najznámejšia z nich a najdlhšie pôsobiaca na trhu bola založená v roku 1908 vo Fiľakove. Do považskobystrického obchodu „U Melotu“ dovážali tento tovar najčastejšie z Českých Budějovíc, kde vznikla v roku 1893 První česko-budějovická továrna na smaltované plechové nádobí. Keďže český trh dostatočne zásobovali výrobky starších nemeckých tovární, orientovali sa na trh v krajinách bývalého Rakúsko – Uhorska.

Po druhej svetovej vojne predávali na objednávku tieto produkty aj v praznovskom obchode so zmiešaným tovarom.

V miestnej kronike je uvedené, že ešte v roku 1941 bola väčšina domov z dreva.              V podstatne menšej miere sa tu vyskytovali stavby z kameňa v kombinácii s nepálenou tehlou, ktorú si tu ľudia vyrábali svojpomocne z hliny nakopanej na svojich pozemkoch. Avšak pôda nebola veľmi kvalitná a tehly sa dosť drobili. Hlinené stavby väčšinou kombinovali s kameňom, neskôr kupovanými kvádrami. Jednotlivé tehly a kameň spájali žltastým blatom, vykopaným v habke približne pol metra,  a umieseným s plevami.

Začiatkom 20. storočia vznikli v Považskej Bystrici dve tehelne, zásobujúce mesto i jeho okolie. V Praznove však stavali prvé chalupy z pálenej tehly až od tridsiatych rokov 20. storočia. Pre seba a potrebu svojej rodiny si ju vyrábalo zopár jednotlivcov hore nad dedinou, v časti zvanej Úvoz. Podľa informácií od respondentov, pálili tehlu Alexander Dvorščík (1.3. 1893 – 8. 3. 1968), ktorý určitú dobu pracoval aj v považskobystrickej tehelni „pri pošte,“ a František Kuliha (26. 3. 1925 – asi 2004). Ten bol v tej dobe vraj jediným vyučeným murárom v obci. Okrem murovania domov, venoval sa tiež stavbe pecí z pálenej tehly. Túto činnosť vykonávali   v Praznove tiež náturisti, hluchonemý Václav „Pagáč“ Adamčík z Podmanína a Jozef „Pisarík“ Dvorščík.

ářčáář

3.5. Vlákna

Výroba a spracovanie vlákien tu nadväzovali na rozšírené pestovanie konopy a chov oviec. Ešte do polovice 20. storočia v mnohých domácnostiach spriadali konopné vlákna či vlnu na kolovrátkoch a na prasliciach. Z tkáčskych techník sa v povedomí staršej generácie zachovalo len tkanie na krosnách, ktoré vraj vlastnila takmer polovica domácností. Keďže sa tkalo takmer v každom dome, často si krosná navzájom požičiavali.

Ovce chovali v prvom rade na vlnu, ktorú doma spracovali na vlákno. Ženy z neho na ihliciach plietli svetre, ale ak chceli aby boli pekné a bez žmolkov, dávali vlnu kramplovať odborníkovi. Štrikované svetre však patria k pomerne novej záležitosti ovplyvnenej mestskou módou. Vlnené vlákno spracovávali tiež na tkaninu, ktorú dávali valchovať do okolitých súkenníckych centier. Súkno slúžilo na výrobu obuvi, tzv. papúč, zimných nohavíc, ale aj na vrchný odev. Mnohí obyvatelia spomínali, že ich dedovia sú zachytení na fotografiách v kabanici, tzv. huni a ako pokrývka hlavy im slúži baranica či súkenný klobúk.[28] Podľa popisu šlo o klasický typ odevu obyvateľov karpatského oblúka.

Dvadsaťpäť kilometrov vzdialený Púchov bol významným strediskom výroby súkna na Považí. „Najväčšiu zásluhu na tom mali náboženskí exulanti z Moravy, ktorí sa sem prisťahovali po bitke na Bielej hore a roku 1638 si vytvorili vlastný cech.“[29] Spôsobom výroby kvalitného tzv. „púchovského súkna“ ovplyvňovali súkennícku výrobu v celom Uhorsku. V neďalekom Rajci vznikol súkennícky cech už v 15. storočí. Podľa súpisu cechov a remeselníkov z roku 1761 mal mať svoje štatúty alebo iné doklady už v roku 1407, čím by získal prvenstvo pred súkenníckymi cechmi významných kráľovských miest: kežmarským (1475) a levočským (1479).

 „Popri intenzívnej výrobe súkna prekvapuje nerozvinutosť klobučníckeho remesla“[30] v Trenčianskej stolici. V 2. polovici 17. storočia tu pracovalo len 23 klobučníckych majstrov, z toho 4 v Púchove a 3 v Rajci. „Tzv. klobučnícka vlna privážala sa na západné Slovensko prevažne z Moravy, odkiaľ možno predpokladať aj dovoz hotových výrobkov.“[31] Tieto výrobky s najväčšou pravdepodobnosťou predávali i na považskobystrickom jarmoku, kde si ich mohli zakúpiť i obyvatelia Praznova. Diskutabilná je tu však cenová dostupnosť. Určite si klobúk nemohol dovoliť každý, ale tí majetnejší si ho pravdepodobne zadovážili, keďže táto súčiastka patrila k tradičnému sviatočnému odevu. Tento stav v menšej miere pretrváva ešte aj v 1. polovici 20. storočia, kedy  klobúky muži nosili, ale tiež nie každý, i keď nie je jasné či tu hrali rozhodujúcu rolu financie alebo nezáujem či nepotrebnosť tejto odevnej súčiastky v pohľade dotyčných osôb. 

V roku 1835 dokonca istý Bazala z Praznova šiel študovať do maďarského Gyongyoszu za súkenníckeho majstra.[32] Vraj keď prišiel späť do rodnej obce a uvidel v akých podmienkach žijú jeho bratia, vzdal sa rolí v ich prospech.  

Domáci materiál používali zväčša v prírodných farbách alebo bielený na slnku. Pestrosť tkanín prichádza až z rozvojom priemyslu, kedy začínajú používať farby na chemickej báze.

Hrubšie domáce plátno upotrebili na plachty užívané v hospodárstve na prenos dreva či lístia, zhotovovali z nich poľné kolísky pre deti, šili vrecia, ale aj mužské pracovné nohavice zvané cvilichy. Z jemnejšieho tenšieho plátna šili posteľné prádlo a mužské pracovné košele. Prv malo určite širšie využitie, avšak s rozvojom priemyslu ho nahradili pomerne lacné a svojim dizajnom i príťažlivé továrensky zhotovované tkaniny.

 V 20. rokoch 20. storočia odev praznovských žien pozostával z klasických odevných súčiastok ako sú sukňa, zástera, rukávce, „lajblík“ a šatka. Tradičný čepiec, ktorý pôvodne nosievali miestne ženy pod šatkou, sa v tomto období pravdepodobne už nepoužíval. Materiál na zhotovovanie jednotlivých súčiastok odevu si zaobstarávali v meste na jarmoku, kde okrem modrotlače, sa pravdepodobne predávali už len továrensky vyrábané textílie, z ktorých šikovnejšie ženy ručne šili jednotlivé odevné súčiastky. Zdobili ich výšivkou z továrensky produkovaných bavlniek a rôznymi kupovanými stužkami a lemovkami. Taktiež v tomto období mnoho žien nosievalo ako vrchný zimný odev strojovo tkané alebo pletené vlniaky.

Doklady toho, že deti nosili odev z kupovaných textílií pochádza zo školskej kroniky, kde sa k zápisu na školský rok 1922/23 dostavila len žena Ferdinanda Nadhájskeho, „ostatné vraj len po bystrickom jarmoku, lebo deti nemajú šaty.“ Učiť sa teda začalo až 17. novembra. Učiteľka ďalej poznamenala, že deti chodili len chabo oblečené.

Od druhej svetovej vojny výroba domáceho plátna rapídne klesá, ale ešte do konca 60. rokov využívali krosná na tkanie kobercov. Po 2. svetovej vojne začali kupovať konfekciu v obchodoch a od 50. rokov 20. storočia používali šijacie stroje na zhotovovanie a opravy odevov.

3.6. Koža a kožušina

Tento druh materiálu pravdepodobne v Praznove spracovávali len minimálne, keďže neďaleký Rajec patril už v 15. storočí k  významnému kožiarskemu centru. V roku 1478 tu vnikol cech ševcov, ktorý pôvodne združoval všetkých rajeckých remeselníkov, zaoberajúcich sa výrobou a spracovaním koží. Niekedy v 16. – 17. storočí bol založený samostatný garbiarsky cech a najneskôr v 17. storočí cech čižmárov. „V 18. storočí je dokumentačne doložený aj cech kožušníkov.“[33] „Výroba a spracovanie koží malo v Rajci a na okolí výrobné podmienky, vyplývajúce zo značného chovu dobytka u sedliakov aj u panstva.“[34] Rajeckí remeselníci so svojim tovarom navštevovali okrem miestnych trhov aj jarmoky v širokom okolí. Výroba jemnej červenej a žltej „rajčoviny“ bola chýrna i za hranicami Uhorska. Surovú vysušenú kožu vykupovali nielen od mäsiarov, ale aj od sedliakov.  Spracúvali tu najmä kože baranie a kozľacie. Kožušníkov nazývali v Rajci a blízkom okolí kožkármi.

Podľa výpovedí respondentov, surovú baraniu kožu dávali vyčiniť v Rajci, kde si z nej následne nechávali šiť jednoduchšie typy kožuchov siahajúce vyše kolien. Túto odevnú súčiastku si však mohli dovoliť len majetnejší Praznovčania, ktorí si ju od rajeckých kožušníkov kupovali tiež na považskobystrickom jarmoku.

Najčastejšou obuvou roľníckych vrstiev boli krpce, ktoré obyvatelia Praznova nosievali do 30. rokov 20. storočia. Deti však chodievali ešte aj v polovici 20. rokov prevažne bosé. O desať rokov neskôr sa tento stav výrazne zmenil. V zápiskov učiteľky Ireny Hrdej sa dozvedáme, že väčšina školopovinných detí vlastní jeden pár topánok,[35] z toho menšiu časť tvorili krpce. Informátor A. Nadhájský (nar. 1923) v mladosti kupoval hovädziu useň na jarmoku v Považskej Bystrici od rajeckých koželuhov a vlastnoručne si z nej zhotovoval krpce a remene. Niektorí respondenti v dôsledku nedostatku kože v medzivojnovom období nosili dreváky, pozostávajúce z dreveného spodku a remienkov, pomocou ktorých ich priväzovali k nohám. V zime, chodievali zväčša vo vysokých súkenných papučiach vlastnej výroby. Od polovice 20. storočia nosievali už len priemyselne vyrábanú obuv.

V evidencii domovských listov obce Praznov figuruje ako obuvnícky učeň Rudolf Vrančík (11. 10. 1919 - ?), syn Vincencie Vrančíkovej, ktorý sa podľa informácie respondentov vyučil a neskôr zamestnal v Považskej Bystrici. Informátor Pavol Tomana uvádza, že v dolnej časti obce býval obuvník Ján Dubovan, ktorý sa však venoval už len opravám obuvi.

Považská Bystrica bola významným centrom spracúvania koží v 17. a koncom 18. storočia. V roku 1673 tu pracovalo 12 ševcovských majstrov a v roku 1761 až 40, avšak nemali ani jedného tovariša. V 1. polovici 20. storočia tu vyrábali konské postroje určené na predaj.

V Domaniži, ktorá sa nachádza na pol ceste medzi Považskou Bystricou a Rajcom ešte v 1. polovici 20. storočia šili krpce a vyrábali konské postroje pre trh. Svojou produkciou pravdepodobne zásobovali i Praznov, kde ešte v tej dobe chovali pomerne dosť veľký počet koní. 

3.7. Kov

V obci bolo takmer všetko v hospodárstve i v domácnosti z dreva, okrem niekoľkých nástrojov alebo ich doplnkov sa tu kov vyskytoval minimálne. Roľníkovi boli vzácne predmety z kovu, preto odkladal každý kúsok železa či plechu. Predstavoval pre neho materiál, za ktorý musel platiť, keďže sa železná ruda nikde v blízkosti obce nenachádzala, kováč ju nakupoval v meste, konkrétne v poslednom období v železných obchodoch, kde sa dovážala už vo forme polotovaru.  

            Spracovávanie kovu vo vidieckom prostredí úzko súvisí s postavou kováča, keďže tento materiál si vyžaduje pomerne veľkú špecializáciu, poznatky technológie spracovávania a výroby, nemohol tieto požiadavky uspokojiť sám hospodár v rámci svojej domácej dielne, preto sa kováčstvo na dedine medzi prvými vyčlenilo ako špecializované remeslo. Dedinský kováč však dosť dlho mohol robiť len podradnejšie práce, najmä opravy železného náradia, zatiaľ čo nové výrobky mali povolené vyrábať iba cechový kováči v mestách. Na dedine býval rozsah výrobného programu určený potrebami miestneho spoločenstva.

            V Praznove v poslednom období pôsobili dvaja kováči. Uprostred obce prevádzkoval kováčstvo ako svoje hlavné zamestnanie Ondrej Gardián (5. 5. 1902 – 7. 3. 1994), ktorý sa tomuto remeslu priučil od svojho otca. V jeho prípade sa jednalo o rodinné remeslo predávané z otca na syna po celé generácie. V obci ho považovali síce za múdreho a šikovného človeka, ale nezískal si väčšej vážnosti, pretože mal vraj rómskych predkov a v pohľade vidieckej spoločnosti táto odlišnosť nedovoľovala získať takýmto osobám vyšší spoločenský status. Svoje výrobky predával, ale aj zamieňal za naturálie alebo za výpomoc na roli. V roku 1950 mu bola odňatá živnosť kramárska a musel zanechať aj kováčstva. V tej dobe bolo súkromné podnikanie už neprípustné a tak pracoval až do dôchodku v považskobystrických strojárňach.

Na začiatku obce pracoval súbežne druhý kováč - Juraj Štefanica (22. 3. 1917 – 13. 1. 1980). Prišiel sem s rodičmi začiatkom 30. rokov zo Zázrivej. Svojmu remeslu sa vyučil             u „Reka“ v Rašove a kováčstvu sa venoval až do dôchodku. Počas vojenskej služby                    v Ružomberku ho zastihla druhá svetová vojna, kde pôsobil tiež ako kováč[36]. V Považskej Bystrici nadviazal kontakty s vyhláseným tunajším kováčom Lazarom, ale svojich zákazníkov mal predovšetkým v Praznove a v susednom Podmaníne. Neskôr obmedzil výrobu len na miestnu obec, keďže jeho brat Jozef vlastnil rozsiahle pozemky, z ktorých musel odvádzať kontingenty, vypomáhal mu na nich spolu s ostatnými rodinnými príslušníkmi. Za socializmu chodieval na ČSAD opravovať staré autobusy značiek Škoda Liaz a Karosa. Podľa výpovede jeho syna: „Keď na nich praskli perá, prišli pre otca v noci autom, musel ísť ich demontovať a skuť vo vyhni.“

Obaja sa venovali podkúvaniu koní, ktorých bolo v obci, napriek jej značnej chudobe, pomerne dosť.[37] Okúvali kolesá na vozoch, vyrábali a opravovali sekery, motyky, kovové časti pluhu, reťaze, klince, pánty na dvere atď. Miestni obyvatelia využívali tiež služieb považskobystrických kováčov. Rôzne zámky, kľučky na dvere, nože a podobne nakupovali        v meste v železných obchodoch, ale kovový tovar predávali aj na trhu.

Do Praznova bol príslušný podľa archívnych dokumentov z roku 1921 aj kováč František Cicko (4. 5. 1902 Praznov - ?), ale všetci Praznovčania sa svorne zhodli na tom, že rómska rodina Cickových žila pred ich obcou – v časti patriacej Prečínu.

Liate zvonce, tzv. spiežovce tu nazývané „cingáče“ a plechové „štrngáče“ kupovali v Považskej Bystrici. Medené kotlíky potrebné na varenie slivkového lekváru kupovali na trhoch alebo od vandrovných Cigánov a obchodníkov. Kovové mažiare patrili k pomerne nákladným záležitostiam, takže ich funkciu v obci suplovali veľké drevené mažiare.

Na výrobu ľudových šperkov pre vlastnú potrebu alebo pre potrebu najbližších si v obci nikto nespomína. Týmto tovarom ich zásobovali podomoví obchodníci, ktorý vozievali rôzne doplnky odevu a účesu: spinky, gombíky, pracky, hrebene, ihlice do vlasov zvané „hornodle“ a mnoho ďalšieho drobného spotrebného tovaru.

Keďže v obci pomerne dlho používali hlinený riad, ktorý tvoril dôležitú súčasť každodenného života v domácnostiach, z času na čas sem zavítali drotári. Priebežne reparovali staré hrnce a predlžovali ich životnosť na možné maximum. Popri opravách vyrábali aj rôzne predmety z počierneného, pocínovaného, mosadzného či medeného drôtu rôznej hrúbky – pasce na myši, vešiaky, sitá a iný kuchynský riad, ktorý potom na svojich cestách rozpredávali.       V 1. polovici 20. storočia rozšírili svoju prácu aj o opravovanie plechového riadu letovaním a „fľakovaním“. Deťom robievali na počkanie plechové píšťalky.

Svoj tovar nosievali na chrbte uložený v krošniach a prespávali tu vždy u niektorého zo svojich zákazníkov, ktorý ho prichýlil v svojej domácnosti, v maštali či humne.

Z Praznova pochádzal Anton Bazala (1889 - ?), ktorý mal vybavenú Podomovú kupeckú knižku na tovar drôtový a plechový platnú do 21. 5. 1920. Avšak nie je jasné či tieto výrobky tiež sám vyrábal, alebo s nimi len obchodoval.

V archívnom dokumente z roku 1926 sa uvádza: „Štefan Miškech z Praznova bol drotárom a usadil sa trvale v Moravských Križiankach. Tam sa oženil a vzal si manželku Máriu Litterbachovú. “ Pri overovaní tejto informácie v teréne najstarší respondenti popreli prevádzkovanie drotárstva Štefanom Miškechom, takže pokiaľ je uvedená informácia pravdivá, je možné, že sa živil týmto zamestnaním len v svojej mladosti a dokonca i mimo rodnej obce.

 „Vznik drotárstva na Slovensku sa datuje do 17. storočia, svoj rozkvet dosiahlo v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia.“[38] Po prvej svetovej vojne začalo upadať v dôsledku vzniku nových hraníc, ktoré obmedzili pohyb drotárov a zvyšovania konkurencie priemyselnej výroby. Toto remeslo zaniklo po druhej svetovej vojne. Dnes nachádza uplatnenie len ako umelecké remeslo.

3.8. Sklo

Prvá bližšie situovaná skláreň vznikla v prvej polovici 19. storočia v obci Kľak. Z dostupných zdrojov sa mi však nepodarilo objasniť jej výrobné zameranie a ani existenciu podomového obchodu s týmito výrobkami.

Podomový obchod s dutým sklom, tzv. sklenkárstvo vo všeobecnosti zaniká v 2. polovici 19. storočia s postupným likvidovaním menších sklární a možnosťou prepravovať sklo vo veľkom železnicou.

V roku 1892 založil sklenársky obchodník Jozef Schreiber skláreň v Lednických Rovniach. Pôvodne v nej vyrábali tabuľové sklo. O rok neskôr bola táto výroba zastavená a namiesto nej zaviedli výrobu lisovaného skla. 

V trestnej evidencii ONÚ Prečín z rokov 1919 až 1948 je uvedený ako sklár – Štefan Rácz, narodený 4. 8. 1870 v Praznove, avšak domovskú príslušnosť mal v obci Ladce, ktorá je vzdialená len pár kilometrov od Lednických Rovní, takže je veľmi pravdepodobné, že pôsobil práve v tamojších sklárňach.

Príprava učňovského dorastu v Lednických Rovniach sa datuje od roku 1949. Orientovala sa na potreby materského podniku Spojené sklárne Lednické Rovne. Podľa informátorky Terézie Šaradinovej  (nar. 1941) tu od polovice 50. rokov študovali a neskôr sa tu zamestnali niekoľkí obyvatelia Praznova.

„Sklenené fľaše, tanieriky a poháre sa dostávajú medzi ľud hlavne koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď zmechanizovaním výroby ich cena značne klesla.“[39] Vymedziť začiatok prenikania týchto produktov do Praznova v súčasnosti nie je možné, ale podľa najstarších informátorov, v 30. rokoch už používali sklenené poháre, demižóny a fľaše. Nakupovali ich v Považskej Bystrici, neskôr im ich nosievali tiež príbuzní či známi zamestnaní v lednickej sklárni.  

Okná na domoch bývali ešte do polovice 20. storočia z malých sklenených tabúľ, ktoré chodili zasklievať sklenári z Považskej Bystrice.

3.9. Potravinárska výroba

V obci sa nachádzal vodný mlyn – potočný. V registri obchodných živností je uvedené, že v období od 8.8.1938 do 26.3.1941 vlastnil k mlynárskej činnosti živnostenské oprávnenie František Kubíček (1892 Praznov - ?) bývajúci toho času v čp. 45. Respondent A. Nadhájský spomína, že v obci pôsobil mlynár Škrip, ktorý sa neskôr odsťahoval do Kostolca. Ten vraj postavil pôvodný drevený mlyn, ktorý neskôr zrekonštruoval mlynár Július Pivarči[40] (23.1.1915 - 1992). Podľa výpovede jeho syna Milana, pochádzal z Bánoviec nad Bebravou, ale svojej profesii sa vyučil v neďalekej Domaniži u tamojšieho mlynára „Ležoviča“. V Praznove si neskôr kúpil staršiu drevenicu[41] pri potoku, ale objekt bol už toho času značne schátralý, a po zrekonštruovaní slúžil len na šrotovanie obilia. Praznovčania chodili mlieť múku do Prečína, Domaniže alebo do Považskej Bystrice, ale v dôsledku zlej hospodárskej situácii v obci, niektorí obyvatelia konzumovali i posúchy upečené z obilného šrotu.

V Evidencii domovských listov obce Praznov za rok 1935 figuruje ako pekársky učeň Ján Bazala (nar. 24. 5. 1919), ale skutočnosť, či sa venoval svojmu remeslu a kde, sa mi nepodarilo objasniť.

Praznovčania si piekli chlieb individuálne pre potrebu konkrétnej domácnosti. Po           2. svetovej vojne využívali tiež služby prečínskeho pekára Filipa Villína, ktorý mal k tejto činnosti vystavenú živnosť v rokoch 1939 až 1947.

Vzhľadom k tomu, že v obci bolo rozšírené pestovanie konôp ešte v medzivojnovom období, niekoľkí respondenti potvrdili využívanie semien tejto technickej plodiny k získavaniu rastlinného oleja. Produkcia sa viazala len  na spotrebu danej domácnosti. Výraznú prevahu však malo používanie živočíšnych tukov, masla a masti.

Podľa spomienok rodičov respondentov, na začiatku 20. storočia vlastnil v obci pohostinstvo a pálenicu príslušník židovskej národnosti Bernard Kulka. Nikto zo súčasnej najstaršej generácie si na neho nepamätá osobne a zhodujú sa vo výpovedi, že odišiel po            1. svetovej vojne pravdepodobne do Žiliny. Avšak v Priemyselnom lajstri „D“ o obchodníkoch v obci Praznov je uvedené, že vlastnil kramársku živnosť v rokoch 1920 až 1949, ale podľa sčítania obyvateľov za rok 1930 nežil v obci ani jeden príslušník tejto menšiny.

V totožnom archívnom dokumente sa nachádza, že rovnakú živnosť, ale doplnenú o obmedzený výčap vlastnil v týchto rokoch v Praznove tiež Pavel Gardian (1887 - ?). V evidencii obchodných živností je uvedené, že od roku 1927 do 1950 mal vystavené oprávnenie na hostinskú a výčapnícku koncesiu. Praznovčania si ho pamätajú len ako krčmára.[42] Vzhľadom k umiestneniu jeho pohostinského zariadenia, mu dávali prívlastok „Dolný“[43] a zariadenie nazývali „Dolnou krčmou“. V školskej kronike je tento murovaný objekt zachytený na fotografii z roku 1939. Za socializmu bol sídlom MNV. Zmieňovaný objekt doposiaľ existuje.

V školskej kronike je uvedených mnoho sťažností na rozšírenú konzumáciu alkoholu v obci. Dôsledkom toho sa mnoho obyvateľov zadlžilo, niektorí na nadmernú konzumáciu i zomreli. Učitelia túto skutočnosť považujú za rozhodujúci faktor slabého pochopu žiakov. Zrovnávajú ich s deťmi zo susedného Podmanína, kde sa pohostinstvo nevyskytuje.

V roku 1950 tunajšie pohostinské zariadenie zrušili. Obyvatelia začali za týmto účelom navštevovať susedné obce a zároveň sa tu rozšírila individuálna výroba alkoholu v podomácky zostrojených destilačných zariadeniach.

            Mnohí obyvatelia si v minulosti privyrábali predajom hospodárskych produktov, predovšetkým vajíčok a masla, na trhoch a jarmokoch v Považskej Bystrici.

Praznovčan Alexander Dvorščík (1898 - ?) vlastnil v rokoch 1926 až 1931 živnosť oprávňujúcu k obchodu s dobytkom, hydinou, maslom a vajciami. Presnejšie o aký druh obchodu sa jednalo, však nie je známe.

Podľa výpovede respondentov, dobytok na chov chodievali nakupovať na dobytčí trh do Rajca, kde predávali rokmi osvedčené plemená.

4. Súčasný stav výroby a obchodu

Za socializmu mnoho obyvateľov Praznova pracovalo v strojárňach v Považskej Bystrici, ale ešte v 60. rokoch sa jedna tretina z nich živila ako súkromne hospodáriaci roľníci. Výrazná zmena nastala v 70. rokoch, po zoskupení súkromných pozemkov do JRD, kedy výrazne klesol podiel obyvateľov pracujúcich v poľnohospodárstve (viď príloha).

Práci z kovu sa v 80. a začiatkom 90. rokov venoval Václav Gardian (nar. 1938), syn niekdajšieho kováča. Vyrábal rôzne nože, kuchynské sekáčiky a gravírované valašky. Základný materiál  - oceľ AK 5, získaval v strojárňach v Považskej Bystrici, kde pracoval na lisovni v sekcii ZVL.[44]  Rukoväte nožov robieval z parožia, ktoré mu najčastejšie doniesli sami zákazníci. Svoje výrobky zväčša predával, avšak mnoho ich tiež daroval. Po odchode na dôchodok sa prestal venovať tejto činnosti.

Po roku 1989 reštituovali pozemky JRD opäť pôvodným majiteľom. V objekte bývalého družstva vznikla farma zameraná na chov ošípaných, podľa odhadu respondentov, približne 1000 kusov. V stajniach poblíž družstva chovali kone a ovce.

V súčasnosti tu už nikto nepodniká v poľnohospodárstve. Takmer polovica ekonomicky aktívneho obyvateľstva  je zamestnaná v súkromnom sektore. Prevažujú stavebné živnosti a podľa výpovedí respondentov väčšina z nich odchádza na týždňovky mimo trvalé bydlisko.

Tradičnej výrobe sa tu venuje dnes len staršia generácia. Zo základných prírodných surovín spracúvajú už len drevo a prírodné pletivá. Stolárskemu remeslu pretransformovanému na súčasné požiadavky trhu sa venuje Anton Gardian a Milan Nadhájsky. Jednoduché hospodárske koše dokáže upliesť už len staršia generácia mužov. Od košikára A. Kulihu sa učil pliesť miestny stolár Milan Nadhájsky, ktorý dokáže vyrobiť kôš na zemiaky, huby, prádlo i paraván, avšak jeho výrobky slúžia len pre potrebu rodiny. K najvýraznejším domáckym výrobcom sa radí košikár Anton Kuliha a Antónia Dvorščíková, ktorá sa venuje výrobe bábik zo šúpolia. Týmto dvom výrobcom sú venované nasledujúce state.

Niekoľko starších žien sa venuje vo voľnom čase štrikovaniu, Matilda a Margita Gardianové pečú za úplatu zákusky na svadby. Posledne zmieňovaná v minulosti tiež vyšívala kroje pre miestny folklórny súbor Praznovanka, kde pôsobí ako aktívna členka. 

V súčasnej dobe žije tradičná výroba často už len v povedomí staršej generácie. Tento jav súvisí tiež s procesom globalizácie prenikajúceho i do vidieckeho prostredia. Obyvatelia  už v podstate nie sú odkázaní na vlastnú produkciu, keďže všetky základné životné potreby je možné pokryť prostredníctvom obchodných reťazcov a špecializovaných firiem. Podiel jednotlivcov na produkcii spätej s tradičnými technológiami či materiálom je na trhu len minimálny.

V obci sa dnes nachádzajú dva obchody so zmiešaným tovarom a dve pohostinské zariadenia. Mnoho obyvateľov však využíva ponuku väčších obchodných reťazcov nachádzajúcich sa v Považskej Bystrici.

4.1. Košikárstvo

            Pletenie z prútia je prastarou technikou využívanou na celom svete už od praveku. Najstaršie doklady košov pochádzajú zo sklonku staršej doby kamennej. Prvé koše pomáhali rozvinúť aj ďalšie v prvopočiatkoch výroby nemenej dôležité remeslo - hrnčiarstvo. „Niektorí archeológovia sa domnievajú, že prútené koše sa začali vymazávať hlinou a vypaľovať na ohniskách.“[45] Domy sa taktiež plietli z prútia a omazávali hlinou, hospodárske stavby sa ponechávali neomazané z dôvodu lepšej cirkulácie vzduchu. Archeologické nálezy približne z 5. tisícročia pnl. dokladujú prútené obydlia aj na našom území. Prírodné materiály slúžiace k pleteniu obklopovali človeka všade navôkol, poskytovali mu široké využitie nielen ako stavebný materiál, ale aj na výrobu nádob k uchovávaniu potravín, neskôr i na zariadenie príbytku, ba dokonca aj ako odevné súčiastky: rôzne klobúky zo slamy či iných travín.

            Košikárstvo na našom území existovalo hlavne vo forme domáckej výroby. Zručný dedinský človek si popri poľnohospodárení takýmto spôsobom prilepšoval živobytie. Väčšinou sa jednalo o samoukov. Jednoduchý úžitkový kôš pre vlastnú potrebu si však vedel vyrobiť takmer každý šikovnejší hospodár. Tiež z radov bezzemkov, domkárov či chalupníkov sa regrutovali jedinci, ktorí sa špecializovali na výrobu prútených košov. Pre nich pletenie znamenalo  často jediný spôsob ako si zabezpečiť aspoň akú - takú obživu. K ich sortimentu patrili poväčšinou hrubé koše z nelúpaného prútia na zemiaky, ovocie, sečku, plevy, strukoviny, atď. Tu sa kládol dôraz hlavne na pevnosť a trvanlivosť výrobkov. „Hrubší vzhľad daný spracovaním nelúpaného prútia nebol pre tieto účely na závadu. Tvary týchto košov vychádzali z ich úžitkového zamerania a je pravdepodobné, že pretrvávali po stáročia. Vzhľadom k tomu, že slúžili hlavne v poľnohospodárstve, vžil sa pre ne názov hospodárske koše.“[46]

            Skutočný prehľad košikárskej výroby v minulosti nemožno presne zdokumentovať, pretože niet takmer žiadnych archeologických, písomných ani obrazových dokladov. Predovšetkým domácka výroba dedinských košikárov nie je v historických prameňoch evidovaná, keďže bola úzko spätá s životom obce a považovaná za úplne samozrejmú. Viac informácií pochádza až z 19. a 20. storočia, kedy košikárstvo dosahuje vrchol vo svojej výrobe čo sa týka rozmanitosti, kvantity, ale aj kvality výrobkov poloprofesionálnych i profesionálnych košikárov.

Predovšetkým v mestách žili a pracovali remeslu riadne vyučený profesionálni košikári, od 17. storočia[47] združovaní v košikárskych cechoch. „Ich   patrónom bol svätý Elégius z Cordóby - zlatník, biskup a mučeník, ktorý bol aj patrónom sedlákov a kolárov.“[48]  Košikári svoje výrobky zhotovovali pre širokú verejnosť i sesterské cechy. Predávali ich na jarmokoch, vo svojich dielňach a tie honosnejšie na objednávku konkrétneho zákazníka doniesli až priamo k nemu domov. Ponúkali širokú paletu výrobkov, od hospodárskych košov, košín do vozov a bričiek, ktorými zásobovali nielen poľnohospodárov, záhradníkov, ovocinárov a vinárov v okolí, ale i dielne niektorých iných mestských remeselníkov a továrenské prevádzky, až po honosné dôkladne vypracované výrobky z lúpaného a štiepaného prútia. Mestskú i vidiecku domácnosť tak dopaňali rôzne koše a košíky na šitie, vyšívanie a pletenie, drobné košíky na hranie a na kvietky pre deti, veľké obojručné koše na prádlo, noše na nosenie potravín, najmä pekárskych výrobkov, prútené misy, cestovné tašky a kufre. Jemne pletené nákupné koše i košíky slúžili ako módny odevný doplnok mestských paničiek a dievčatá na prvé prijímanie nosili košík zvaný florentínka. Od konca 19. storočia sa začal vyrábať aj prútený nábytok, rôzne stoly, stoličky, kreslá, lehátka, záhradný a verandový nábytok, stojanové kvetináče.

            „Najväčšie strediská domáckej výroby košov vznikli prirodzeným vývojom v oblastiach, kde boli vhodné podmienky pre rast vŕby a nedostatok iných pracovných príležitostí.“[49]  V hospodársky zaostalých oblastiach s prebytkom pracovných síl ich zakladanie bolo tiež podmienené vonkajším zásahom. Rôzne zvelebovacie organizácie tu poriadali niekoľkodňové i týždňové košikárske kurzy. Keďže košikárska výroba využíva domáce dostupné suroviny a  náklady na zabezpečenie základných výrobných nástrojov sú pomerne nízke, považovali to za jeden z možných prostriedkov zlepšenia životnej úrovne obyvateľov týchto regiónov. „Košikárstvo sa stalo objektom záujmu aj niektorých poľnohospodárskych veľkostatkov, ktorých majitelia sa snažili pestovaním šľachtenej vŕby zužitkovať inak málo výnosnú vlhšiu pôdu a pre vypestované prútie nájsť využitie a odbyt.“[50] 

            Na prelome 19. a 20. storočia vznikajú dokonca košikárske školy. Prvá takáto škola bola založená v roku 1875 v Šamoríne. Na Považí v roku 1893 založil v Beluši košikársku školu Ľudovít Balogh. „Školy vychovávali dorast, ovplyvňovali však i prácu starších košikárov, hlavne tým, že ich rôznymi spôsobmi zoznamovali s novodobými výrobkami a módnymi smermi. Pretože košikárstvo najviac rozkvitalo práve na prelome 19. a 20. storočia, nesie väčšina týchto výrobkov ovplyvnených školskou zvelebovacou činnosťou znaky secesného štýlu.“[51]

            Podľa uhorských štatistických údajov sa v roku 1884[52] na Slovensku živilo košikárskou výrobou 2049 mužov a 688 žien. Štatistika z roku 1898[53] zaznamenala 1228 rodín vyrábajúcich prútený tovar, z toho v Považskej Bystrici 75 a v Považskom Podhradí dokonca až 135 domáckych výrobcov prúteného tovaru.[54] Z týchto údajov samozrejme nie je možné určiť stúpajúce alebo klesajúce tendencie tejto výroby, ale potvrdzujú nám, že pleteniu z prútia sa venovalo niekoľko členov domácnosti, z čoho sa dá predpokladať dedenie remesla z rodičov na deti.

V období prvej republiky podporovali túto výrobu úrady a podľa výsledkov štatistického sčítania v roku 1930[55] bolo na Slovensku 1998 výrobcov pracujúcich pre trh a 4386 vyrábajúcich pre vlastnú potrebu. Ešte v  roku 1930 v okrese Považská Bystrica vyrábalo na trh 135 výrobcov, z toho v samotnom meste 40. V roku 1947 existuje na Slovensku vyše 100 košikárskych dielní. V 50. a 60. rokoch vznikajú pridružené výroby v jednotných roľníckych družstvách, ktoré sa venujú košikárskej výrobe. Zákon Národného zhromaždenia číslo 56/1957 a zákon Slovenskej národnej rady číslo 4/1958 o ľudovej umeleckej výrobe a umeleckých remeslách stanovili zásady činnosti ÚĽUVu so sídlom v Bratislave,[56] organizácie, ktorá sa na Slovensku dodnes venuje ľudovej umeleckej výrobe vrátane tej košikárskej. Nachádza sa tu košikárska dielňa zameraná na prácu s prútím, slamou a kukuričným šúpolím.

4.1.1. Profil súčasného košikára

            Anton Kuliha sa narodil 1. januára 1951 v obci Praznov, kde dodnes žije vo svojom rodnom dome.[57] Matka Sidónia bola ženou v domácnosti, a otec František, tak ako väčšina obyvateľov tejto obce, živil rodinu ako súkromne hospodáriaci roľník. Rovnako, ako takmer každý poľnohospodár, aj on si vedel pre vlastnú potrebu vyrobiť koše na zemiaky, huby a seno, ale lubové koše kupoval. Z jeho detí sa priučili tejto výrobe len dvaja synovia - Anton a jeho o sedemnásť rokov starší brat.   

Prvý stupeň ZŠ navštevoval v rodnej obci, ale ročníky 5-9, ako aj Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu absolvoval v sedem km vzdialenej Považskej Bystrici. V štúdiu pokračoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v odbore matematika a deskriptívna geometria.

Po absolvovaní základnej vojenskej služby pôsobil ako učiteľ na gymnáziu v Považskej Bystrici. Neztotožňoval sa s vtedajším režimom, „nevychovával v duchu marxizmu- leninizmu“ a následkom toho v roku 1980 musel odísť zo zamestnania.

Už v tej dobe koketoval s myšlienkou živiť sa pletením košíkov, ale minulý režim mu to nedovoľoval. Vlastné výrobky nemohol voľne predávať, remeslá boli organizované v ÚĽUVe a pridruženej výrobe jednotných roľníckych družstiev. Avšak pletenie z prútia mu v tejto ťažkej situácii poskytovalo psychické ukľudnenie. Takmer sa dostal do väzenia, pretože každý nazamestnaný bol „príživníkom štátu“ a dopúšťal sa tým trestného činu. Po niekoľkých predvolaniach na úrad mu bolo jasné, že si musí čím skôr nájsť zamestnanie. 

Na jar 1981 dostal miesto učiteľa na SOU v Krupine. V školskom roku 1981/82 opäť začal učiť, ale po roku na vlastnú žiadosť odišiel. Dozvedel sa, že sa politická situácia po smrti Brežneva trochu uvoľnila a už „nenaháňali“ nezamestnaných.

Od roku 1982 sa teda mohol už naplno venovať výrobou košíkov, ale zopár ľudí z Praznova mu nežičilo a udali ho na polícii. Pri vypočúvaní samozrejme uviedol, že koše nepredáva, ale vyrába len na výmenu  ľuďom, ktorý sami za ním prídu. Zachránili ho však hlavne našetrené úspory ešte z čias pôsobenia na gymnáziu.

K pleteniu košíkov sa dostal celkom prozaicky. „Môj otec robil košíky, ale mne sa nepáčilo ako ich pletie, tak som sa rozhodol, že sa ich naučím robiť lepšie.“ Do pletenia sa púšťal už ako sedem - osemročný chlapec. Neskôr ho miestny košikár Ján Čička naučil robiť okrúhle dno na zemiakový košík. „Inak som na všetko prichádzal sám, veď ja aj odkukám od obrázka a potom vo všelijakých tých reklamných letákoch toho bolo.“ Pri tejto práci mu veľmi pomohla jeho pôvodná profesia. „Veď ja som bol matematik, študoval som deskriptívnu geometriu. Mohol som ísť inou cestou, ale toto je tiež určitá cesta. Mňa to hlavne baví a vždy ma veľmi poteší, keď sa mi niečo nové podarí.“

Takmer vôbec  nečerpal informácie a inšpiráciu z odbornej literatúry. Hovorí, že by sám mohol napísať aj vydať nejakú knižku, ale na to mu nezostáva čas a ani nemá moc chuť púšťať sa do takéhoto odvážneho projektu. Predsa len vydanie knižky je dosť nákladná záležitosť a neexistuje záruka, že vložené náklady sa vrátia späť.

4.1.1.1. Materiál

V prvom rade si A. Kuliha musí vypestovať prútie. Každá vŕba rastie inak dlhú dobu, takže to trvá niekedy aj štyri roky, pretože vŕbu si treba „vypracovať“, zrezávať na strnisko pokiaľ vyháňa pahýle, až kým nevytvorí ker, ktorý má takmer všetky prúty rovnaké. Keby sa o ne niekoľko rokov nikto nestaral, vyrastú kôly, ktoré sa môžu použiť len na osnovu koša alebo ako nohy stoličiek. Pri svojej práci využíva aj lieskové prútie, hlavne to hrubšie, z ktorého vyrába pevné a trvanlivé rúčky na zemiakové koše.

V Praznove prúty rástli hlavne okolo potoka, ktorý mal pôvodne kľukaté koryto a jeho brehy ľudia spevňovali vysádzaním vŕb. Pri potoku si pestoval prútie aj dnes už zosnulý košikár J. Čička. V začiatkoch A. Kuliha zbieral prútie taktiež okolo potoka, ale chodieval hodne zbierať aj k Váhu, lebo míňal viac než tu narástlo. Neskôr si zasadil zopár vŕb okolo svojho domu a pri ihrisku. Pri regulácii potoka začali vŕby pri brehu likvidovať, ale vtom čase už mal  A. Kuliha zasadených dostatok svojich vlastných.

Pestuje približne desať druhov vŕb, krovinatých i stromových. Bohužiaľ ich názvy sa mi nepodarilo zistiť, pretože ich nepozná. Rozhodujúci faktor zohráva kvalita materiálu overená dlhoročnou praxou. „Žlto-červené sú najlepšie, no červeno-fialové sú najhoršie, ale záleží asi aj od pôdy. Tá istá vŕba presadená na inom mieste nie vždy dáva rovnako dobré prúty.“  Šľachtené vŕby sa mu moc neosvedčili. Poskytovali síce kvalitné prútie, ale boli veľmi náchylné na choroby, ktoré potom napádali aj jeho nešľachtené pôvodné odrody. Napadnutý materiál sa potom „lámal ako sklo“. Ponechal si z nich len „konopinu“- vŕbu košikársku (Salix viminalis), ktorá po olúpaní poskytuje krásne biele prútie a varením získava svetločervený odtieň. Používal i „rakytu“, ktorá mala výborné nelámavé prúty, ale dnes vraj tiež podlieha chorobám.

Prúty zbiera na jeseň, keď spadne lístie, alebo na jar. Avšak ideálne obdobie na prípravu prútia, čiže rezanie a lúpanie, je v čase vegetácie, keď ožíva celá príroda a prútom už prúdi miazga. Väčšinou je to pomerne krátka doba asi troch týždňov, približne od polovice marca do apríla, kým nenarastú listy. Po tomto období začne vznikať nové drevo a prútie už nie je vhodné na pletenie, lebo sa veľmi láme. Z tohto dôvodu sa snaží v tomto období zabezpečiť si zásobu prútia na celý nasledujúci rok. Pokiaľ by predsa len dochádzali zásoby, je možné zbierať prútie vhodné na lúštenie do konca augusta, potom už kôra zaschne a je nutné ho variť.

Prútie na zelené spracovanie je však možné zbierať aj na jeseň, hneď keď opadá z vŕby lístie. „Kedysi, keď potrebovali ľudia kopať zemiaky (začínali sa kopať už v polovici septembra), tak sa prúty aj z lístia ošupovali.“

Kvalitu prútia sa zisťuje ohnutým cez ukazovák. Nevhodný prút nevydrží ani ohyb do pravého uhlu a tým pádom sa nedá splietať.

Na rezanie používa nožnice na stromy. Prút  mierne ohne k zemi a strihá od zeme a od kraja. Po zbere necháva strnisko, aby mal kvalitný materiál aj na budúci rok. Zbiera prúty všetkých veľkosti a hrúbky, každý z nich nájde svoje uplatnenie a tie, ktoré nie sú vhodné na pletenie použije k rozkurovaniu pece.

            Prútie používa v zelenej prírodnej forme, ale aj upravované lúpaním, varením a štiepaním.

Prútie je ideálne olúpať hneď po zbere, pokiaľ v sebe ešte udržiava vlahu. Na túto činnosť používa štiepací valček, štipák, ktorý urýchli a podstatne zjednoduší prácu. Olúpané prúty vysuší na slnku, lebo mokré by mohli splesnivieť, a tým stratiť nielen vzhľad, ale aj kvalitu.

Pokiaľ si košikár nespraví dostatočnú zásobu lúpaného prútia, existuje možnosť umelého miazgovania v zimnom období. V tejto dobe sa vegetácia zastaví takže prútie je také aké stihlo narásť na jeseň (už v polovici septembra prestáva rásť). Prúty sa odrežú, postavia do vody a podľa možností aj do tepla. Prútie ožije, naberie miazgu a opäť je vhodné na lúpanie. Túto činnosť A. Kuliha nepraktikuje. Ak zaschnutú kôru z prútie potrebuje olúpať, radšej ho upravuje varením. Dažka varu pritom závisí od vysušenia zeleného prútia. „Dlhým varením sa kvalita prútu nepokazí.“[58] „Ja mám veľký kotol, tak len napchám prútie do kotla, zakúrim a uvarím ho, vtedy sa dá opäť „olúštiť“. Materiál tak získava iný farebný odtieň, ktorý vôbec nie je na závadu, ba naopak. Prúty k farbeniu sa môžu variť aj hneď po odrezaní. V tomto prípade sa používajú tie z jesenného zberu, ktoré p. Kuliha varí jednu hodinu, suché niekedy i päťročné približne 7 hodín úplne ponorené vo vode. „Na povrchu sa vytvára typická pena.“[59] Po uvarení ich vytiahne z kúpeľa a čo najskôr musí olúpať, lebo inak by kôra znovu zaschla. Vďaka prirodzenej oxidácii dostane prút pekné sfarbenie, odtieň záleží od druhu vŕby. Dobrým vysušením na slnku, po niekoľkých rokoch presychania kôry a dlhom varení získajú tmavší odtieň.

            Výberu skladovacích priestorov treba venovať mimoriadnu pozornosť. Zlé uskladnenie by mohlo zničiť celú zásobu. Najväčším nepriateľom prútia je vlhké prostredie a následné rozšírenie plesní.

A. Kuliha pred samotným uskladnením čerstvé ešte vlhké prúty zhruba vytriedi a nechá vonku preschnúť. Potom zviaže prútom do viazaníc, ktoré uskladňuje na povale, „tam sa im nič nestane a po namočení do vody ich možno znovu použiť“. Pretriedené, dobre vysušené a prípadne aj olúštené prútie vydrží bez poškodenia vraj až 40 rokov.

4.1.1.2. Nástroje

Začínal len s obyčajným malým nožíčkom, dnes ich má celú zbierku. Drevené šidlá ako on nazýva „štycháče“ si vyrobil sám a po otcovi zdedil kovové šidlo. Nožnice na stromy si kedysi kúpil v obchode pre istotu dvoje a slúžia mu dodnes. Na lúpanie prútov si vyrába drevené štipáky, ktoré nazýva štipce alebo dračky.

Pri delení prútu na tri diely používa rázsošku (zvanú i kálač) – troják, ktorú nazýva ščiepačka. Tá rozštiepi prúty na troje, existuje aj rázsoška - štvorák, ktorá prút rozkála na 4 časti, ale tú A. Kuliha nepoužíva. Pred použitím rázsošky musí prút najprv na tenkom konci narezať a do takto vzniknutej štrbiny zasunie kálač. Jednou rukou prút drží a druhou tlačí na kálač, ktorý dokáže rozdeliť aj 2 metre dlhý prút na tri diely. Na záver ho ešte ostrúha na hoblíku, ktorých vlastní hneď niekoľko. Kedysi si hoblík pri strúhaní šlemu dával na kolená, ale teraz si ho pokladá pekne na stôl, lebo mu to spôsobovalo bolesti chrbtice. Rozkálaný prút si položí dužinatou plochou na ostrie hoblíka, na chrbát prútu pritlačí kúsok dreva a ťahaním prút strúha. Finálnym výrobkom je šlem – „polený prút“, ktorý sa používa na omotávanie nôh kresla či stolu.

„Štiepačku aj strúhačku robia dnes aj automaty, ale ja robím všetko ručne. Ja ani nechcem stroje. Ja chcem zostať taký originál. Ja ani mobilný telefón nemám. Toj toto rádio, ale to púšťam len raz za čas. Nemčinu sa už neučím, ale už ani knižky moc nečítam, lebo dobre nevidím. Už aj pri práci nevidím dobre. No, musím mať okuliare a už to tak dospeje so mnou, že už budem musieť stále nosiť okuliare. To je pre mňa debakel.“

Nikdy nepoužíval formu, tzv. kopyto zložené z viac kusov dreva, ktoré sa po vytiahnutí klinu jednoducho z koša vysype.

4.1.1.3. Postup práce

            K pleteniu je možné použiť len vlhký materiál, inak by sa lámal a nebolo by možné s ním pracovať. Z toho dôvodu je nutné prútie najprv namočiť. Doba namáčania záleží na hrúbke prútia, drobnému prútiu stačia dve hodiny. „Ráno, hneď keď vstanem hodím viazaničku prútia do rybníka, potom si zacvičím „päť Tibeťanov“, aby ma chrbtica netrápila a pokiaľ si navarím a nakŕmim ryby, sliepky a kačky, tak mám prútie namočené a môžem začať robiť, ale keď je hrubé ako palec, tak ho treba dlhšie namáčať, niekedy aj 24 hodín je málo, aby presiaklo.  Ja mám výhodu, že mám rybníky, tam ho hodím a na druhý deň môžem robiť.“

Potom prútie z rybníka vyberie a dá do koryta. A keď aj trochu prischne, preleje ho vodou, najlepšia je teplá voda, a môže robiť ďalej. Keď počas pletenia zistí, že niektoré prúty sú príliš presušené, donesie ich do rybníka a trochu namočí, alebo pretrie mokrou handrou.

            Sortiment výrobkov A. Kulihu je veľmi pestrý. Z toho dôvodu nebudem popisovať postup výroby každého z nich. Len pre orientáciu uvádzam ten pravdepodobne najjednoduchší spôsob pletenia zemiakového koša s okrúhlym dnom.  

Každý košík sa začína pliesť od dna. Základom okrúhleho dna je konštrukcia tzv. košikárskeho kríža, ktorý sa vytvára z niekoľkých silných kolíkov (najčastejšie 6). Tie sa rozdelia na dve časti. Jedna z nich sa presne v strede rozštiepi a cez takto vzniknutý otvor sa prepcháva postupne druhá časť kolíkov. Na spevnenie sa celý kríž dvakrát opletie striedavo dvoma čo najdlhšími a najtenšími prútmi. Ďalej sa prúty striedavo prepletajú medzi kolíkmi a pomaly sa vychyľujú, až kým nezískajú vzhľad pravidelného „slniečka“. Nakoniec sa upletie spodný veniec kolom dokola a zakončí sa prevlečením medzi nasledujúci výplet.

Pri nadstavovaní sa priloží nový prút vždy rovnakým koncom, respektíve začiatkom, akým sa končí dochádzajúci prút, a pletie sa ďalej. Tak isto sa postupuje aj pri zlomení prúta.

Postupom času si vytvoril vlastný spôsob výroby rukoväte na zemiakový kôš, ktorú vyrába z liesky, pretože sa tak neláme ako vŕba. Používa k tomu čerstvý hrubý lieskový prút, ktorý nožom na jednom konci nareže a ohýbaním ho pozdažne rozštiepi. Pravdaže len ak je k tomu vhodná lieska. Hrany a vnútornú stranu zastrúha nožom. Potom ho v ruke poohýba do tvaru písmena U a zviaže motúzom približne v polovici, aby rúčka držala potrebný tvar. Oba konce asi do 1/3 rozštiepi a ich vnútorné strany nožom zašpicatí. Takto prichystanú rukoväť zastokne do dna medzi veniec. Zo štyroch prútov upletie ďalší veniec, opäť ho prepletá poza dva prúty, ale ráta k nim už aj rúčku. Tú potom na spodku ohne nahor. Vytvorí „slzu“ a dočasne priviaže k rukoväti, aby sa nerozchádzala.

Ďalej  si nachystá 26 pevnejších prútov na osnovu stien koša. Konce nožom zahrotí a ku každému kolíku z oboch strán zapichne prúty. Približne rovnaký počet tenších prútikov použije na výplet stien, ktoré prepletá tak ako dno koša zas poza jeden prút. Na zakončenie opäť použije veniec zo štyroch prútov. Začína tenkými koncami a prepletá ich po dvoch cez dva a poza dva. Potom zastrihne pretŕčajúce prúty nožnicami a osnovné prúty spletie do venca tak, že ľubovoľný z nich prehne poza dva a spredu pred dva. Takto pokračuje až kým mu zostanú len dva posledné osnovné prúty, ktoré vpletie pomocou šidla do medzier tak ako prepletal predchádzajúce.

            A. Kulihovi trvá upletenie takéhoto koša, pokiaľ má nachystané prúty, približne dve hodiny a pritom nezáleží na jeho veľkosti. Ako sám tvrdí, veľký kôš upletie za rovnaký čas ako malý.

4.1.1.4. Sortiment

Začínal výrobou prútených košíkov, najprv s okrúhlym dnom, neskôr aj s oválnym. Postupne vytváral slamenice, lubové lieskové koše, misky, podnosy, opletané demižóny a fľaše, kolísky pre bábiky i veľkú pre dieťa, prádlové koše, stoly, stoličky, poličky, krabice, tienidlá na svetlo, „žabu“ na noviny, lavičky, taburetky, paravány, koše pre psov, ozdoby a mnoho iných úžitkových i dekoratívnych predmetov. Neskôr skúšal realizovať aj vlastné nápady: rôzne krajinky plošné aj priestorové, prútené obrazy podľa originálu i závesné húpacie kreslo. Často prídu aj samy zákazníci s rôznymi nápadmi: šuplíky na mieru, dekorácie, pletené dvere. Pre obec plietol dokonca starý praznovský emblém.

V jeho dome sa nachádza tiež mnoho prúteného zariadenia. Kuchyňu mu zdobí krásny drevený kredenc[60] s vypletanými dverami, prútené kreslá, stôl[61] a stoličky, stolčeky, ale i police, zásuvky, kôš na smeti, prútená posteľ a pri nej na stene lubová rohož. 

Na festival „Otvára sa letu brána“ uplietol 2,5 m vysokú bránu. Pre súbor Považan vyrobil ozdoby (slnká, kvety, atď.), ktoré zrealizoval podľa návrhov ich výtvarníka, Vlada Šimíka. Na súťažiach tak vraj vďaka výzdobe získali lepšie hodnotenie.

Z prútia vytvoril dokonca i betlehem, ktorý sa nachádza vo Vlastivednom múzeu v Považskom Podhradí.

V roku 1990 mal v Dome kultúry vlastnú predajnú výstavu. Prezentoval tu svoje výrobky: rôzne košíky, ozdoby, obrazy, tienidlá, kolísky pre deti.

4.1.1.5. Odbyt

Košikárstvu sa začal naplno venovať začiatkom osemdesiatych rokov. V tej dobe boli módnym hitom prútené košíky, v ktorých ženy nosievali nákupy. Vozili si ich k nám väčšinou    z dovolenky v Juhoslávii alebo z Maďarska. Stáli v prepočte okolo 150 Kčs. Veru ako sám vraví: „To bola vtedy veľká suma.“ Za takú istú cenu ich aj on predával. Objednávok sa mu hrnulo neúrekom, nestíhal ani toľko vyrobiť. „To keby som ich urobil aj neviem koľko, by sa predali.“ Za jeden deň dokázal upliesť aj tri košíky.

V porovnaní s učiteľským platom a v  tých časoch zarábal priam kráľovsky. „Kdeže v škole, tam som dostával mesačne 1400 Kčs a pletením košíkov som si bol potom schopný zarobiť 4 - 5 tisíc Kčs za mesiac. Takýto plat vtedy dostávali len ťažkí makači, v Čechách v bani. Keď vtedy ktosi zarobil 3000 Kčs, to bol výborný zárobok. Aj 2000 Kčs, to bolo ako dnes 20 000 Sk. No, ale sa neminulo, veď všetko bolo lacné.“ [62]

Postupne po ´89 roku prišla konkurencia z Poľska. Výroba prútených košíkov sa tu značne rozšírila a ich cena výrazne klesla, ale kvalitatívne boli  neporovnateľné. Móda prútených nákupných košov pomaly upadla začiatkom nového tisícročia.

Spolupracoval s PX Centrum, pod ktoré patrí súbor Považan. Navštívila ho aj televízia, nevie však ktorá, lebo „ja televíziu nemám rád“. O reklamu nestojí, objednávok má mnoho aj bez nej. „Ibaže by boli nejaké lukratívne ponuky, ale Považanci nie sú bohatí, ale keby si dal nejaký bohatí súbor napríklad SĽUK alebo Lúčnica robiť, mohli by aj vyše zaplatiť.“

 Z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici dostal ponuku robiť lektora rekvalifikačného kurzu zameraného na košikársku výrobu, ktorú však odmietol. Vytváral by si tým určitú konkurenciu a riskoval by i čiastočnú stratu zákazníkov, ako sám vraví: „Keby sa to tu moc rozšírilo, už by som nemal pomaly čo robiť. Každý by si to vedel spraviť.“

Veľká noc je obdobím, kedy takmer každý chlapec sa snaží vyrobiť si aspoň aký taký korbáč, aby sa mohol zúčastniť na veľkonočnej šibačke. Inak tomu nie je ani v Praznove. „Pred Veľkou nocou mi brávali chalani toľko prútia, tak som im vravel, že tam už nie je moja vŕba. Tam nech si zoberú!“

Jeho výrobky nachádzajú odbyt nielen na Slovensku, ale i v zahraničí, napr. v Kanade, USA, Nemecku i Rakúsku. „Ja, aby som vám pravdu povedal, mám výrobky najmenej v 6-8 štátoch. Tuto naši ľudia, ale žijú tam. Ja si to už ani nepamätám, strašne veľa mám v Čechách.“

4. 2. Výroba šúpoľových bábik

            Kukuričné šúpolia patrí k najmladšiemu pletiarskemu materiálu. „Výroba rôznych predmetov zo šúpolia má svoje začiatky v druhej polovici 19. storočia.“[63]        Strediskami výroby boli najmä úrodné oblasti južného Slovenska, predovšetkým obce v okresoch Nové Zámky a Komárno.

Počiatky výroby šúpoľových bábik sa však spájajú s ÚĽUVom a menom jeho výtvarníčky Kamily Rauchovej. Ich súčasná podoba „vznikla pravdepodobne z myšlienky preniesť používanie šúpolia z detských hier, pri ktorých jednoduchým zväzovaním listov šúpolia vznikali provizórne bábiky, a z nápadu vo figúrkach zobraziť život vidieka v jeho tradičných prejavoch.“[64] Postupne sa ich produkcii venovalo množstvo výrobkýň, zamestnaných v ÚĽUVe a jednotlivých výrobných družstvách. Šúpoľové bábiky sa stali v 60. a 70. rokoch exportne vysoko úspešným artiklom, ktorý sa vyvážal do krajín západnej Európy, ale najmä do zámoria.

4.2.1. Profil súčasnej výrobkyne

Antónia Dvorščíková sa narodila v roku 1945 v Praznove, v rodnej obci svojej matky Antónie, rodenej Kulihovej. Otec, Ján Dvorščík bol stolár – náturista, a pochádzal zo Záriečia pri Púchove. V dôsledku neľahkej hospodárskej a sociálnej situácii, tak ako mnohí spoluobčania, chodil za prácou do Nemecka, kde ochorel a zakrátko zomrel. Antónia mala vtedy tri roky, jej sestra päť a brata jej mama ešte len čakala.

Miestnu školu navštevovala do 5. triedy, ďalšie ročníky absolvovala v Považskej Bystrici. Potom študovala na Strednom odbornom učilišti sklárskom v Lednických Rovniach.

Najprv pracovala v sklárňach. Keď sa vydala, odišla robiť na krátky čas do púchovských mliekarní. V tom čase s manželom zháňali dom. Naskytla sa im možnosť kúpiť starší rodinný dom v Pustých Úľanoch pri Galante. Napriek značnej vzdialenosti a strate zamestnania, túto ponuku prijali. Keďže mala dve malé deti a nemal jej ich kto opatriť, musela s nimi zostať doma. Z toho dôvodu jej prišla vhod možnosť pracovať pre ľudovo-umelecké výrobné družstvo Detva, ktoré malo v Pustých Úľanoch dielňu. Po zaškolení začala robiť ako domáca pracovníčka šúpoľové bábiky. V dielni dostávali zamestnanci všetok potrebný materiál, okrem šúpolia. To si zbierali samy a nosili sem hotové výrobky, za ktoré dostali výplatu. Túto prácu vykonávala osem rokov, od konca roku 1970 do 1978. Potom jeden rok robila poštovú doručovateľku v Pustých Úľanoch. V tej dobe sa však s manželom rozviedla a tak odišla naspäť do Praznova. Aby stále nemenila zamestnanie, začala robiť poštovú doručovateľku v Považskej Bystrici, kde pôsobila sedemnásť rokov, čiže až do dôchodku, kedy sa opäť začala venovať výrobe bábik zo šúpolia.

 

            K návratu k tvorbe šúpolienok ju primäl fakt, že dnešné malé deti ako sama tvrdí poznajú len „Pokémonov a rôzne iné animované postavičky“ a nepamätajú si už na tradičné zamestnanie, život i zábavu svojich starých rodičov. Jej túžbou bolo oboznámiť ich touto cestou s všedným i sviatočným dňom, tradičnou výrobou a prácou na dedine i mimo nej,[65] náboženskými a verskými predstavami jej obyvateľov. Z toho dôvodu svoje výrobky usporadúva do tématických celkov.  Navštevuje s nimi rôzne školské zariadenia v Považskej Bystrici a okolí, kde svojou tvorbou prezentuje autentické spomienky na detstvo prežité v rodnej obci. To jej slúži ako hlavný zdroj inšpirácie, ale nevyhýba sa ani náboženskej tématike, ktorá samozrejme taktiež úzko súvisela s životom miestneho obyvateľstva.[66]   

4.2.1.1. Materiál a nástroje

Šúpolie zbiera na jeseň z dozretých kukuričných klasov. Čiastočne čerpá zo svojej úrody, ale väčšinu materiálu získava z poľnohospodárskych družstiev. Prv chodievala zbierať na polia v okolí Piešťan a Bratislavy, ale po návrate späť do Praznova začala využívať bližšie zdroje. V roku 2003 získala šúpolie z Agrofarmy Červený Kameň a v rokoch 2004 – 2005 z družstva Mestečko pri Púchove.  Dozreté kukuričné šúpolie dosuší na povale, ale pri peknom počasí aj vonku na slnku. Potom ho uskladňuje vo vreciach na povale. Za jeden rok ich spotrebuje približne desať. V dielničke, ktorú si zriadila v malej miestnosti v prístavbe drevenice uskladňuje farbené šúpolie a ostatný materiál na doplnky.

Zhruba jeden deň pred samotnou tvorbou musí šúpolie vyprať a vysírovať, aby sa dezinfikovalo. Perie v pracom prášku (Ariel, Azur), vyplácha v čistej vode a potom v uzavretej nádobe približne dve hodiny síri sírnymi knôtmi, ktoré sa používajú na sírenie sudov. Potom ich musí nechať na pol dňa vetrať, aby sa odstránil nepríjemný pach, ale mali by si stále udržať potrebnú vlhkosť. Niekedy šúpolie prifarbuje farbami na textil.[67] Postup zachováva rovnaký ako pri farbení textilu, ale odlišná štruktúra materiálu spôsobuje menej kvalitný odtieň než u prírodných textilných vlákien.

Jednotlivé šupy si potom vytriedi podľa kvality do niekoľkých skupín podľa toho, na ktorú časť tela ich použije a uloží do igelitových sáčkov, aby nevyschli.  Využije všetky, pretože vonkajšiu vrstvu bábiky  tvoria dobré, jemné šupy a na výstuž používa tie škaredé a tvrdé. 

Pracuje s mokrým materiálom, ktorý si podľa potreby vytvaruje.

Vlasy vyrába z konopných vlákien, ktoré dodatočne farbí textilnými farbami. K lepeniu jednotlivých doplnkov používa Duvilax a Alkaprén. Drevené súčasti jej vyrába manžel Ján Dvorščík. K dotvoreniu konečnej podoby postavičiek a jednotlivých kompozícií používa rôzne doplnky. Z krepového papieru vyrába drobné ruže, modurit rozpracuváva s farebnými pigmentami a vytvára z neho napríklad jabačka k jesennej tématike zberu ovocia. Lopaty a rôzne iné kovové časti náradia vyrába z hrubého alobalu z viečok od jogurtov. Chlieb v náručí jednej zo šúpoľových bábik je zo skutočného cesta upečeného z múky, vody a soli.

            Šúpolie strihá klasickými nožničkami na papier, ale na viac vrstiev používa nožnice na stromy. Pri práci potrebuje viac druhov nití od tenkých bavlnených až po hrubé konopné a nožík na opracovanie drevených súčastí. Najdôležitejším „nástrojom“ sú však ruky.

4.2.1.2. Postup práce

Hlavička z polystyrénovej guľôčky napichne na drôt a obalí dvoma jemnými a tenkými šúpoľovými listami, ktoré na vrchu hlavy a na jej spodnej časti omotá nitkami a zaviaže. Vnútri v rukách je tiež drôtik.

Nohy a ruky vytvára pevným zrolovaním kukuričnej šupy, ktorú zviaže nitkou na oboch koncoch. Na prsia a telíčko dáva jemnejšie šupy, ale na ruky môžu byť aj trochu tvrdšie. Pri nadkladaní kratších listov je nutné ich prichytiť na viacerých miestach, aby sa končatina nerozmotala. Figúrky žien dopaňa rukávcami. Vytvára ich z rovnako sfarbených listov, z ktorých vystrihne dva pásy. Tie si natočí na trubku[68], prevlečie na ruku bábiky, jeden koniec zaviaže a zvlečie tak, aby uzlík zostal schovaný. Potom zviaže aj druhý koniec a zastrihne. Rovnako si urobí i druhý rukáv.

Prsia a trup sú z vaty, ktorú omotá niťou. Spredu prekryje väčšou šupou a vzadu užšou. Napokon ich dozdobí živôtikom – „lajblíkom“ vytvoreným z dvoch tenkých prúžkov so založenými okrajmi, ktoré preloží postavičke cez rameno a prekríži na prsiach i na chrbte. Opäť zafixuje niťou.

Na prednú sukňu používa širšie šupy, ale takých riadne širokých je málo, takže ich musí nahrádzať dvomi užšími. Celkovému vzhľadu to vôbec neprekáža, pretože prípadne spoje zakryje zástera. Tú priloží na bábiku ako prvú, na ňu postupne ukladá prednú sukňu a potom zadnú. Uviaže ich v páse tak, že väčšou časťou pretŕčajú k hlave a následne ich zvlečie dole. Na vystuženie sukne využije hrubé drsné šupy z vrchnej vrstvy klasu a vnútro vyplní viazanicou suchých šúp. Na záver upevní do pásu mašľu, vytvaruje ramená a celú postavu jemne ovinie bavlnkou, aby držala formu. Takto zafixovanú figúrku nechá dva dni schnúť, potom nožnicami zarovná okraje a pripevní vlasy a čepiec. 

Tejto činnosti sa venuje vo svojom voľnom čase, ktorý jej zostane popri práci v domácnosti a okolo hospodárstva. Okrem toho opatruje svoju osemdesiatštyri ročnú matku. Takže niekedy spraví viac figúrok za deň, ale niekedy napríklad len ruky k jednej postavičke. Za tie roky čo sa venuje tejto činnosti získala značnú prax, takže výroba jedného kusu jej trvá približne 15 minút. Omnoho viac času zaberie obstaranie, príprava materiálu a tvorba doplnkov.

Väčšinou vyrába viac súčastí naraz, napríklad si narobí len hlavy, potom len ruky atď. Podľa toho má aj materiál potriedený a označený štítkami na jednotlivých vreckách.

4.2.1.3. Odbyt

Výrobky pani Dvorščíkovej predávajú v predajni Slováčik zameranej na predaj ručne zhotovovaných výrobkov z prírodných materiálov a Turistickej informačnej kancelárii v Považskej Bystrici. Tu si ich kupujú prevažne zahraničný turisti ako suvenír. Niekoľko stálych zákazníkov chodí kupovať šúpolienky priamo k výrobkyni domov.

Od roku 1998 so svojimi výrobkami každoročne navštevuje Uličku remesiel na Považsko-bystrickom jarmoku.

Svoje výrobky pravidelne prezentuje na výstavách. V roku 1997, po odchode na dôchodok, začala pripravovať materiál k svojej prvej výstave - Rok na dedine, ktorá sa konala o rok neskôr v kine Mier v Považskej Bystrici. Výstavu organizovala cez Považské osvetové stredisko, ktoré jej od tej doby pravidelne poskytuje svoj výstavný priestor. Vlani vystavovala v Dome kultúry v Ilave, Dulove, v Streženiciach, Lednici. Predminulý rok v Kysuckom múzeu. Tu mala výstavu tiež v decembri 2005 a ďalšiu plánuje na jar so zameraním na veľkonočné sviatky. V zahraničí dosiaľ nevystavovala, ale v roku 2003 sa zúčastnila výstavnej akcie konanej ku Dňu učiteľov v Púchove. Poriadalo ju považskobystrické Centrom voľného času pre učiteľov z krajín Vyšehradskej štvorky. A. Dvorščíková pre nich pripravila drobnú pozornosť zo šúpolia v podobe Komenského, ktorý láme palicu.

5. Záver

Výroba a obchod v Praznove sa v minulosti zameriavali predovšetkým na uspokojovanie základných potrieb obyvateľov poľnohospodárskej obce. Využívali a spracovávali prírodné suroviny dostupné v ich okolí. Venovali sa však len najnutnejšej produkcii, a ostatné výrobky nakupovali zväčša na trhoch a jarmokoch v susedných obciach. Neskôr túto úlohu prebrali obchody. V Praznove vlastnil v rokoch 1922 až 1924 živnosť na prevádzkovanie „kramárstva“ Ferdinand Nadhajský. Od roku 1934 je v obci doložený obchod so zmiešaným tovarom u kováča Ondreja Gardiana[69] v čp. 1. Súbežne s ním v určitých rokoch prevádzkovala rovnaký druh obchodu rodina Bazalová[70] v čp. 20, ktorý sa v roku 1950 presťahoval do časti zvanej Lančeky. Už tej dobe však patril však žilinskému robotníckemu konzumnému a výrobnému družstvu Budúcnosť. Dňa 1. februára 1955 postavili uprostred obce nový obchod.

V minulosti Praznovčania v malej miere obchodovali s hospodárskymi produktami. Doklady o účasti miestnych remeselníkov na trhu či jarmoku v blízkom okolí nie sú však nijak podložené. Pravdepodobne zásobovali svojimi výrobkami len spoluobčanov, a často vykonávali túto prácu popri poľnohospodárstve. Omnoho frekventovanejším javom bola účasť miestnych obyvateľov na podomovom obchode v susedných českých zemiach.

Odoberaním živností v rokoch 1949 až 1950 postupne zaniká výroba určená pre dedinský trh, a prehlbuje sa prepojenie s Považskou Bystricou. Čoraz viac obyvateľov Praznova sa zamestnáva v považskobystrických strojárňach, a nastáva pomalý  odklon od poľnohospodárstva. To už v tejto dobe zohráva len druhoradú úlohu v ekonomike miestnych obyvateľov a obec prechádza radikálnymi zmenami badateľnými vo všetkých aspektoch jej života.

V roku 1980 sa stáva súčasťou Považskej Bystrice, a dnes sa nijak neodlišuje od iných obcí. Pôsobí tu niekoľko remeselníkov, ktorí sa však venujú výrobe podmienenej požiadavkami súčasného spotrebiteľa, a pracujú prevažne s továrensky produkovanými surovinami či materiálom. Z tradičnej domáckej výroby je tu zastúpené len košikárstvo. Novšiu domácku produkciu reprezentuje výrobkyňa šúpoľových bábik, ktorá sa ako jediná z obce každoročne prezentuje svoju tvorbu na Považskobystrickom jarmoku.

Súčasná mladšia generácia plne využíva ponuku obchodníkov a firiem, takže tradičná domácka výroba pravdepodobne v budúcnosti v obci úplne vymizne.

6. Pramene

MV SR Štátny archív v Bytči, pobočka Považská Bystrica

Zložka: Okresný úrad – Považská Bystrica:

- Register remeselných živností (1935 – 52) B

- Priemyselný lajster „D“ o obchodníkoch (1885 – 1925)

- Register slobodných živností (1934 – 1950)

- „Zriadenie Okresného živnostenského spoločenstva v Považskej Bystrici a zoznamy živnostníkov a obchodníkov“, krabica 155, 1925

- „Starostlivosť o chudobných príslušníkov obce Praznov“, krabica 161, 1926

- „Zoznam živnostenských oprávnení dla notariátov – notariát Prečín“, krabica 288, 1934

- „Súpis obchodných živností v okrese“, krabica 413, 1939

Zložka: Obvodný notársky úrad – Prečín:

- Evidencia usadlých prisťahovalcov (1931-48), kniha 15

- Evidencia domovských listov obce Praznov (1931-48), kniha 18

- Trestná evidencia (1919-48), kniha č. 30

- Evidencia odsúdených na ztrátu občianskych a politických práv (1928-38), kniha 31

- Evidencia vydaných svedectiev (1931-46), kniha 36

- Evidencia protokol hlásených vojakov (1931-49), kniha 37

- Evidencia obchodníkov (živnostníkov) v notariáte Prečín (1931-50), kniha 50

Archív Mestského úradu v Považskej Bystrici:

- Kronika školy Praznov 1919-1948

- Kronika školy Praznov 1948-1980

7. Literatúra

- BEŇUŠKOVÁ, Zuzana a kol.: Tradičná kultúra regiónov Slovenska.

  2. doplnené vyd. Veda, Bratislava 2005, 244 s., ISBN 80-224-0853-0

- Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. 1. vyd. Veda, Bratislava 1995, 484 s., ISBN 80-224-0234-6

- Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. 1. vyd. Veda, Bratislava 1995, 448 s., ISBN 80-224-0235-4

- Encyklopédia Slovenska. II. zväzok E-J, 1. vyd. Veda, Bratislava 1978,

  536 s.

- Encyklopédia Slovenska. IV. zväzok N-Q, 1. vyd. Veda, Bratislava 1980, 600 s.

- HORVÁTH, Pavol: Remeslo a obchod v Trenčianskej stolici v druhej polovici 17. storočia. Vlastivedný časopis č. 1, roč. XIII., Osveta, Bratislava 1964, s. 36 – 39 

- CHURÁ, Ingrid - CHURÝ, Vincent: Inšpirácie z prútia. 1. vyd. Alfa, Bratislava 1989, 128 s., ISBN 80-05-00064-2

-JANČÁŘ, Josef: Pletiva. Skripta ke stejnojmenné videokazetě projektu Lidová řemesla a lidová umělecká výroba v České republice. 1. vyd. Ústav lidové kultury, Strážnice 1998, 63 s.

- KALESNÝ, František: Spracovanie koží a kožušín v Rajci. Zborník národného múzea, Etnografia 17, roč. LXX, Osveta, Martin 1976, s. 125 - 155

- MAJERECH – MRZÚCH Jozef: Remeselnícke cechové organizácie na Slovensku. Academic Electronic Press pre mesto Ilava roku 2000, Bratislava 2000, 200 s., ISBN 80-88880-37-8

- MAJTÁN, Milan: Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov.

  1. vyd. Veda, Bratislava 1972, 667 s.

- MICHALIDES, Pavol: Umelecké remeslá na Slovensku. 1. vyd. Tatran, Bratislava 1980, 232 s.

- Retrospektívní lexikon obcí ČSSR 1850-1970. Počet obyvatelů a domů podle obcí a částí obcí podle správního členění k 1. lednu 1972 a abecední přehled obcí a částí obcí v letech 1850-1970. Federální statistický úřad, Praha 1878

- Slovensko. Ľud. II. časť, 1. vyd. Obzor, Bratislava 1975, 488 s.

- ŠENFELDOVÁ, Helena: Pletení z proutí od A do Z. 2. rozšírené vyd. Sobotáles, Praha 2003, 116 s., ISBN 80-85920-93X

- Štatistický lexikón obcí v republike Československej. III. diel Krajina slovenská. Vydalo Ministerstvo vnútra a Štátny úrad štatistický na základe výsledkov sčítania ľudu z 1. 12. 1930, Praha 1936, 249 s.

- Statistický lexikon obcí ČSSR 1965. Vydala Ústřední komise lidové kontroly a statistiky a ministerstva vnitra, Praha 1966, 16 + 668 s.

- Statistický lexikon obcí ČSSR 1974. Podle správního rozdělení k 1.1.1982 a výsledků sčítaní lidu, domů a bytů k 1.1.1974, sčítání lidu, domů a bytů k 1.12.1970. Vydal Federální statistický úřad ve spolupráci s Českým a Slovenským statistickým úřadem a ministerstvy vnitra ČSR a SSR, Praha 1976, 862 s.

- Statistický lexikon obcí ČSSR 1982. Podle správního rozdělení k 1.1.1982 a výsledků sčítaní lidu, domů a bytů k 1.11.1980. díl 2 Slovenská Socialistická republika. Vydal Federální statistický úřad ve spolupráci s Českým a Slovenským statistickým úřadem a ministerstvy vnitra ČSR a SSR, SEVT, Praha 1984, s. 1014 – 1723

- ŠUJANSKÁ, Anna: Remeslá v Považskej Bystrici a okolí. PX Centrum, Považská Bystrica

- ŠPIESZ, Anton: Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku. 1. vyd. Osveta, Martin 1983, 208 s.

- ŠPIESZ, Anton: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. 1. vyd. SAV, Bratislava 1972, 344 s.

- Ústredie ľudovej umeleckej výroby. [1. vyd.] FO ART, Bratislava [1995],

  91 s. ISBN 80-967299-2-6

- Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. I. diel, 1. vyd. Veda, Bratislava 1977, 528 s.

- Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. II. diel, 1. vyd. Veda, Bratislava 1977, 520 s.

- ZAŤKO, Peter: Domácka výroba najmä na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. 1. zväzok, [1. vyd.], Hospodárske Rozhľady, Bratislava 1931, 181 s.

- www.lednickerovne.host.sk (4. 4. 2006)

- www.stm-ke.sk/vystavy03/smalty.htm (20.4.2006)-Aktuality múzea. Slovenské Technické Múzeum

8. Prílohy

Tab. 1. Prehľad počtu domov, obyvateľov, rodín a daňovníkov v obci Praznov

Rok

Domov

Obyvateľov

Rodín

Daňovníkov

1598

26

1720

13

1784

57

273

69

1828

59

417

1869

376

1880

58

341

1890

63

343

1900

62

346

1910

69

378

1921

69

376

1930

   81[71]

412

    1940 [72]

            92 [73]

541

1950

98

518

1961

   129[74]

681

1970

150

767

1980

179

731

1991

179

653

2001

170

647

Tab. 2. Zoznam podomových obchodníkov príslušných do obce Praznov

meno priezvisko „prezývka“

dátum a miesto narodenia

záznam

z roku:

dokument     

Poznámka z dokumentu

1.

Anton Bazala

1889

platná do 21. 5. 1920.

Podomová kupecká knižka na tovar drôtový a plechový

2.

Alojz Dvorščík „Bačvov“

21. 06. 1897

– Praznov

1933

Trestná evidencia

- priestupok

rodičia: Matej a Mária rod. Gardianová

3.

Justín Zábojník

02. 09. 1908

– Praznov

1933

Protokol hlásených vojakov

rodičia: Jozef a Zuzana rod. Kresanová

4.

Vendelín Haus

11. 10. 1902

– Praznov

1934

Evidencia domovských listov

rodičia: Pavel a Mária rod. Vančová

5.

Filip Tomana „Šťastný“

19. 05. 1900

– Praznov

1935

Evidencia domovských listov

matka: Žofia, st. otec: Ján

6.

Vendelín Dvorščík

25. 09. 1903

– Praznov

1937

Protokol hlásených vojakov

rodičia: Pavel a Maria rod. Bazalová

7.

Tomáš Míčela

15. 12. 1900

– Praznov

1941

Evidencia domovských listov

8.

Mária Miškechová

13. 04. 1893

– Morav. Križanky

1946

Evidencia domovských listov

vdova po Štefanovi nar. 21. 05. 1885 v Praznove a po jeho otcovi Ondrejovi nar. 25. 01. 1846

9.

Vendelín Tomana

22. 10. 1888

- Praznov

1947

Evidencia domovských listov

po otcovi Vavrincovi nar. 13. 08. 1863 v Praznove

Poznámka : V zozname sú uvedený len tí podomový obchodníci, ktorých údaje som získala    

                    štúdiom archívnych záznamov. Reálny počet bol omnoho vyšší.

Tab. 3. Vývoj zamestnanosti obyvateľov obce v rokoch 1960 - 2001

Podľa SODB za rok

1960

1970

1980

1991

2001

Ekonomicky aktívne obyvateľstvo obce

259 (33,8%)

322 (44%)

308 (46,7%)

326 (48,2%)

1.

z toho pracuje v priemysle

56,6

76

65,8

42,9

2.

v poľnohospodárstve, lesníctve či vodnom hospodárstve

32,5

1,5

7,8

11

3.

v službách

13,4

4.

vo verejnom sektore

25,8

5.

v súkromnom sektore

38,3

6.

z toho odchádza za prácou

93,1

11,2

12,3

7,7

7.

pracuje v mieste trvalého bydliska

30,7

6,9

Poznámka k tabuľke: Číselné údaje v riadkoch 1 – 7 sú uvedené v percentách. Štatistické informácie totožnej povahy spred roku 1960 a po roku 2001 sa mi nepodarilo získať. V sekcii 6 za roky 1980 až 2001 je nutné brať do úvahy pričlenenie obce k Považskej Bystrici, ktoré spôsobilo štatisticky nízky percentuálny podiel obyvateľov odchádzajúcich za prácou.  

1. Bývalá vyhňa kováča Juraja Štefanicu (1917 – 1980)

2. Ukážka tradičného staviteľstva

3. Výber z tvorby Antónie Dvorščíkovej (nar. 1945)

4. Ukážka výrobkov Václava Gardiana (nar. 1938)

5. Výrobky z prútia košikára Antona Kulihu (nar. 1951)



[1] V tejto dobe sa jednalo už o úrad MNV. Samotný notariát zanikol v roku 1945. Počiatočnou hranicou doby, z ktorej sa spisový materiál zachoval je rok 1919 a konečnou rok 1951. Hranica presahuje zánik notariátu z dôvodu, že v niektorých účtovných knihách sa pokračovalo so zápisom až do zmieňovaného roku.

[2] Školská kronika, zápis k šk. roku 1922/23: „Domy slamou kryté, otrhané. Sú i také čo im kus zátylia chýba. ¾ izieb kurence, metly, handry akoby neznáme, na všetkom lpí nesmierna špina, ale najšpinavšie sú ženy a deti. V nedeľu sa len tie umývajú, ktoré idú do Bystrice.“; c.d. šk. rok 1924/25: „Darmo hovoriť o čistote, kde sa do mesiaca raz zametá, šaty sa neperú, izby nebielia. Šatka sa zdá, že neperú vôbec. Darmo o jedlách, kde žena nevie variť, kde zeleniny okrem kapusty sú neznáme, reďkev, kel, kaleráb ani podľa mena nepoznajú, kde chlieb so surovými zemiakmi pečú. Aj keď prasa zabijú, nevedia urobiť klobásu.“ V podobnom duchu sa nesú aj ostatné zápisy v nasledujúcich rokoch.

[3] Na konci 1. svetovej vojny tu vyučoval učiteľ zo Sedmohradska, ktorý musel po prevrate odísť. Do kroniky však prispievala (1939-45) až uč. Vlasta Majerská rodená Sirovátková pochádzajúca z Hlubokej nad Vltavou.

[4] Respondentka mala problém so sluchom, od čoho sa odvíjali nasledujúce potiaže.

[5] Pochádzala z Hlubokej nad Vltavou a do obce prišla učiť spolu s manželom koncom mája 1939.

[6] Od roku 1697 do 1714 a v roku 1831 trvala cholera, ktorá značne preriedila obyvateľstvo Považskej Bystrice, takže je pravdepodobné, že zasiahla aj obec Praznov, ktorá ja vzdialená lesnou cestou asi 4 km.

[7] Názvy po roku 1439 a pred rokom 1773 sa mi nepodarilo zistiť, avšak literatúra opäť uvádza pre rok 1773 názov Praznov či Praznow, 1786 Prasznow, 1808 Praznó i Praznow, 1863 až 1902 Praznó, 1907 – 1913 Paraznó, 1920 Práznov, 1927 Praznov.

[8] Horská časť krajinného podcelku Trenčianska vrchovina.

[9] Obyvatelia obce tento názov nepoužívajú, pre nich to je proste „potok“.

[10] Humózne pôdy na pevnom podklade

[11] Oslavy k 28. októbru, narodenia T. G. Masaryka, E. Beneša, spomienkové slávnosti k tragickému úmrtiu M.R. Štefánika, Stromkové slávnosti, a mnoho ďalších, ktoré postupom doby pribúdali.

[12] Posledný bubeník Filip Tomana

[13] V školskom roku 1932/33 správkyňa školy Irena Hrdová rodená Kašová podľa svojho prieskumu zaznamenala, že  všetkých 93 praznovských žiakov (vo veku od 7-14 rokov) uviedlo ako zamestnanie svojich rodičov – roľník.

[14] Úryvok zo školskej kroniky, zaznamenaný učiteľkou Vlastou Majerskou.

[15] V roku 1926 vyšiel zákon o podomovom obchode, ktorý okrem iného hovoril, že podomovým obchodníkom môže byť len človek z najnižších sociálnych vrstiev – človek chudobný alebo len s obmedzenou pozemkovou výmerou. 

[16] Zlepšenie hospodárskej situácie je zaznamenaný i v školskej kronike v zápise k školskému roku 1937/38: „ Vzhľad obce sa pomaly mení. Občania opravujú, resp. stavajú nové súkromné domy a chlievy. Je to dôsledok dobrej zamestnanosti v Čsl. zbrojovke v Považskej Bystrici“

[17] Spoločenstvo vlastníkov lesa. V minulosti urbárna pôda patriaca praznovskému zemepánovi, neskôr považskobystrickému panstvu.

[18] Podľa sprostredkovanej informácie niekdajšieho tesára Kalmana Tomanu respondentovi A. K.

[19] Napríklad Justín Zábojník

[20] Na výrobu slamenej strechy je možné použiť len steblá vymlátené cepmi. Od 15. 9. 1935 do 15. 6. 1949 mal v obci živnosť na „mlátenie obilia benzínovou motorovou mlátičkou“ František Nadhájsky (1909 - ?).

[21] Slovensko. Ľud. II. časť, Bratislava 1975, s. 823

[22] C.d., s. 824

[23] Šebešťanová, Považské Podhradie, Orlové, Udiča, Milochov, Považská Bystrica

[24] Podľa štatistiky z roku 1930 tu pracovali už len dvaja domácky výrobcovia. Pre seba vraj nevyrábal nikto.

[25] Včelárstvu sa v obci venoval len Jozef  Štefanica (1906 – 1986).

[26] Zápis učiteľky Ireny Hrdovej v kronike zo školského roku 1935/36

[27] Slovensko. c.d., s. 815

[28] Tzv. širák, vyrábaný púchovskými klobučníkmi

[29] ŠPIESZ, Anton: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava 1972, s. 79

[30] HORVÁTH, Pavol: Remeslo a obchod v Trenčianskej stolici v druhej polovici 17. storočia. Vlastivedný časopis 13, Bratislava 1964, č. 1, s. 36 

[31] C.d, s. 36-37

[32] Informáciu mi poskytol starosta obce, ktorý v minulosti vlastnil dokument zaznamenávajúci túto skutočnosť.

[33] KALESNÝ, František: Spracovanie koží a kožušín v Rajci. In: Zborník národného múzea, Etnografia 17, Martin 1976, s. 127

[34] C. d., s. 129

[35] Podľa výpovedí respondentov, jednalo sa o priemyselne vyrábanú obuv značky Baťa.

[36] Šiel na konci voju s vozom a prenosným kováčskym náčiním, rovnakého typu ako používali kočovní rómsky kováči. Ak sa niektorému z koňov utrhla podkova, jazdec s ním počkal na kováča, ktorý mu ju na mieste opravil.

[37] Podľa výpovedí miestnych obyvateľov sa ich počet pohyboval okolo 50 ks.

[38] Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Bratislava 1995, s. 36

[39] Slovensko.  c.d., s. 815

[40] Pomocou dynama na vodný pohon si vyrábal elektriku. Vlastnil rádio, ktoré k nemu chodili počúvať chlapi z dediny a zároveň plnil funkciu holiča. Dospelých strihal za 3 koruny a deti za jednu.

[41] Pôvodne mlyn

[42] V šk. kronike v zápise z roku 1923/24 je uvedený už ako krčmár (rozum obce).

[43] Niektorí respondenti uvádzali, že pohostinstvo sa nachádzalo u jeho manželky Paulíny Kostelánskej - Dolnej, ku ktorej sa priženil. 

[44] Závod na výrobu valivých ložísk.

[45] Churá, Ingrid - Churý, Vincent: Inšpirácie z prútia. Bratislava 1989, s. 9

[46] Šenfeldová, Helena: Pletení z proutí od A do Z. Praha 2003, s. 10 

[47] „Existencia prvého remeselníckeho cechu košikárov na Slovensku je doložená v 17. storočí v Pukanci.“ Majerech –Mrzúch Jozef: Remeselnícke cechové organizácie na Slovensku. Bratislava 2000, s. 108

[48] Majerech –Mrzúch Jozef: c.d., s. 108

[49] Šenfeldová, Helena: c.d., s. 11

[50] C.d., s. 9

[51] C.d., s. 9

[52] Churá, Ingrid - Churý, Vincent: c.d., s. 11; Údaje z výsledkov sčítania uskutočneného Štátnym štatistickým úradom ako doplnok živnostenskej štatistiky uverejnené v publikácii J. Jekelfalussyho: Magyarország háziipara az 1884. év elején.Hivatalos Statisztikai Közlemények. Budapest 1885, s. 8 a n.

[53] C.d., s. 11; Štatistické údaje z roku 1898 z rekonštruovanej uhorskej štatistiky zostavenej dr. Júliusom Kovácsom v tzv. Kmeňovej knihe domáckej výroby, ktorá zachytila len nepatrnú časť tejto výroby na konci minulého storočia.

[54] C.d., s. 10

[55] Štatistické údaje pochádzajú z publikácie Ing. P. Zaťka Domácka výroba najmä na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi uvádzajú údaje pre rok 1930 podľa výsledkov štatistického sčítania domáckej výroby, uskutočneného z iniciatívy Výboru pre hospodárske otázky Slovenska a Podkarpatskej Rusi notárskymi úradmi na príkaz okresných úradov.

[56] C.d., s. 12

[57] Dnes čp. 41

[58] Churá, Ingrid - Churý, Vincent: c.d., s. 25

[59] C.d., s. 27

[60] Drevené časti mu vyrobil stolár a zároveň zástupca mestskej časti Praznov Anton Gardian.

[61] Drevenú konštrukciu mu vyrobil miestny stolár Ivan Šaradin. 

[62] „Marsky stáli 4 Kčs, pivo 90 alebo 70 halierov, víno 10-12 Kčs, ale víno veľa nezdraželo ani teraz, ani chlebík. Menšestráky stáli 40 Kčs, topánky za 100 Kčs boli dobré. Trampky za 7-8 Kčs. Niektoré veci tak až nezdraželi, niektoré ale aj 10 - krát. Hudobné nástroje veľmi zdraželi, aj knihy. Keď som zarábal hodne, dal som si spraviť rybníky. Na dvore bola studnička, lenže tu býval kedysi hnoj zo starých maštalí, a ten stále razil do vody. Keď som spravil rybník, rozhodol som sa, že si stiahnem aj vodu z prameňov. To všetko bolo dosť drahé, ale vtedy som dobre zarobil, aj chalupu som si opravil, bo to už je stará chalupa Musel som tu všetko vymieniť: okná, novú povalu, strechu. Na tej chalupe som toľko pracoval a za tie peniaze čo som do toho investoval, som mohol mať novú. Všetky staré šopy, humná a maštale som pováľal. Dom mám po rodičoch a pivnicu s rybníkmi som dostavil ja. Aj pôvodnú pivnicu pod domom som dal opraviť a okožovať.“

Z pletenia košíkov som to dokázal celé financovať. Vtedy som nebol  ani evidovaný ničím, ani sociálne zabezpečený, proste na voľnej nohe tak tajne. Potom som sa potešil, keď ten komunizmus išiel do pekla, to mi už dali pokoj. Neskôr som dostal invalidku, lebo mám narušenú platničku.“

[63] Ústredie ľudovej umeleckej výroby.  Bratislava [1995], s. 52

[64] C.d., s. 86

[65] Napríklad postava pltníka, poľovníka, Jánošíka, atď.

[66] Napríklad v štatistike z roku 1930 sa uvádza, že v obci žilo 412 obyvateľov, z ktorých 406 bolo rímsko- katolíckeho vierovyznania a 6 evanjelikov.

[67] Farby Duha

[68] Pôvodne slúžila na uchytenie pokladničnej pásky

[69] Kramárska živnosť od 14. 4. 1934. Živnosti sa zriekol 14. 12. 1939, a v archívnych záznamoch je k roku 1941 evidovaný ako továrenský robotník. Živnostenské oprávnenie na obchod s miešaným tovarom obnovil  21. 11. 1942, avšak 6. 4. 1950 mu bola štátom odobraná.

[70] V čase od 4. 12. 1936 do 20. 4. 1941 vlastnil kramársku živnosť Pavel Bazala (1887 – 1941). Po jeho smrti prebrala obchod manželka Terézia rod. Dvorščíková (1889 - ?), ktorá vlastnila živnostenské oprávnenie  od 8. 3. 1943 do 5. 9. 1944, avšak žiadosť o jeho vydanie si podala už 8. 9. 1942. Ďalej obchod viedol Pavol Bazala (1921 - ?), ale 11. 4. 1950 mu bola živnosť odňatá.  

[71] 80 domov v dedine a 1 horáreň

[72] Informácia zo zápisu uč. Maiersovej v školskej kronike v septembri 1941, podľa sčítania ľudu v roku 1940. Všetci obyvatelia slovenskej národnosti a zamestnaním väčšinou roľníci.

[73] detto: „Domky sú väčšinou drevené, malé a nehygienické. Rodina často i 14 – 15 členná sa krčí spolu so zvieratami v jednej miestnosti.“

[74] Počet trvale obývaných domov – 128, z toho 1 postavený do roku 1879 a 43 z rokov 1946 až 1961.

DISTRIBUIE DOCUMENTUL

Comentarii


Vizualizari: 2796
Importanta: rank

Comenteaza documentul:

Te rugam sa te autentifici sau sa iti faci cont pentru a putea comenta

Creaza cont nou

Distribuie URL

Adauga cod HTML in site



Termeni si conditii de utilizare | Contact
© SCRIGROUP 2019. All rights reserved