Sociologické charakteristiky niektorých sociálnych javov týkajúcich sa zdravia a choroby

1 Hodnotenie kvality života

Definovať kvalitu života človeka možno najmenej v troch dimenziách:

fyzickej (obsahujúcej mobilitu, schopnosti, obmedzenia, odkázanosť na pomoc, ťažkosti, bolesti a iné),

psychickej (obsahuje emocionálne reakcie, ako je strach alebo depresia, strach z bolesti, obava zo straty kontroly nad sebou a iné),

sociálnej ( obsahuje profesiu, profesionálne ambície, profesionálnu aktivitu, účasť na spoločenských aktivitách, partnerstvo, rodinné vzťahy a iné).

Kvalita života spočíva v určitých vonkajších, objektívnych okolnostiach a situáciách, ktoré determinujú život človeka a jednak v tom, ako človek určité zmeny a zlomy individuálne zvláda, prežíva a akú hodnotu im prisudzuje.

Determinantom kvality života je miera uspokojovania potrieb, ktorá sa odráža v celkovej pohode človeka. Vznik potrieb, ich hierarchia a spôsoby uspokojovania sa menia v závislosti od veku, od aktuálneho stavu človeka, od jeho zdravia, od jeho životnej situácie.

Pre definovanie životných situácií v oblasti starostlivosti o zdravie absentujú informácie, nevyhnutné pre vytvorenie reálneho, komplexného obrazu podmienok života jednotlivcov i skupín. Poznanie životnej situácie ľudí a skupín, ktoré majú problém v oblasti starostlivosti o zdravie je však nevyhnuté pre efektívne riadenie spoločenských procesov.

Existuje dokázaná súvislosť medzi stupňom spokojnosti s kvalitou života, pozitívnou životnou bilanciou a intelektuálnou výkonnosťou. Spokojnosť býva spojená s pozitívnymi životnými očakávaniami, s vyššou pripravenosťou na sociálne kontakty a šírkou záujmov. Pozitívne životné očakávania sú predpokladom realizácie aktivít.

Skutočná realizácia závisí od zdravotného stavu človeka, ale veľmi chorý člověk môže mať subjektívny pocit vysokej kvality života a relatívne zdravý, subjektívne nespokojný, môže mať pocit nízkej kvality života.

Spoločnosť fungujúcej ekonomiky potrebuje a uprednostňuje zdravých a pracujúcich ľudí. Takýmto bezproblémovým jednotlivcom – členom spoločnosti -vytvára relatívne pestré podmienky na individuálnu sebarealizáciu.

Vyskytnú sa však aj také životné udalosti, ktoré narušia obvyklé životné aktivity jednotlivca, alebo skupiny. Ak je takouto udalosťou choroba, môže radikálne zmeniť životnú dráhu a vo svojich sociálnych dôsledkoch fungovanie alebo existenciu jednotlivca alebo celej skupiny.

V situácii zmeny životnej dráhy akou je napríklad prechod do invalidného dôchodku, prichádza k zmene sociálnej roly, k zmene sociálneho statusu, prípadne k zostupnej sociálnej mobilite a k sociálnemu zostupu.

V životnej situácii dospelého pracujúceho jedinca, je typická sociálna rola jedinca s aktívnou  profesijnou dráhou.

Sociálnou rolou v súvislosti s profesijnou dráhou rozumieme súbor očakávaného správania a konania, ktoré pre človeka vyplýva z pracovnej pozície, ktorú zastáva v sociálnej skupine počas výkonu práce, alebo s jej výkonom súvisí.

Pri analýze profesijnej dráhy zisťujeme, že sa premieta do celého kontextu človeka a významne spoluurčuje typ jeho sociálnych vzťahov a správania. Výkon profesie a výkon práce ovplyvňuje obvykle spôsob komunikácie, miesto bývania, úroveň spotreby a podobne.

V prípade straty pracovnej schopnosti nastáva zmena v situácii pracovnej dráhy. Najdramatickejšia zmena v profesijnej dráhe nastáva v prípade invalidizácie. Táto zmena zasahuje do života nielen jednotlivca ale aj jeho rodinného prostredia a ďalších sociálnych skupín, v ktorých sa vyskytuje.

Invalidizácia je životnou krízou, ktorá radikálne mení život jednotlivca, jeho životné očakávania, ciele, aj prístup k svetu.

Dôležitou súčasťou životnej dráhy jednotlivca je jeho rodinná dráha.

Rodina je spojnicou medzi jednotlivcom a jeho sociálnym okolím, je formou sociálneho začleňovania človeka do spoločenskej štruktúry, je špecifickým svetom jeho života. a súčasne miestom, kde sa odohrávajú všetky procesy, ktoré presahujú horizont individuálneho života a dotýkajú sa celospoločenských zmien.

Rodina predstavuje typ vysoko flexibilnej skupiny, kde sa každá generácia vždy znova musí adaptovať na nové životné podmienky.

Tradičný rodinný cyklus v etape rannej a strednej dospelosti /18 – 30 rokov/ /podľa klasifikácie WHO obdobie mladosti 15-29 rokov/ charakterizuje osamostaňovanie, prvé zbližovanie sa, lásky, intímne vzťahy, plánovanie spoločného života, svadba, založenie rodiny…

V rozsiahlych epidemiologických štúdiách sa dokazuje, že narušené sociálne pomery robia ľudí zraniteľnejšími v oblasti fyzického zdravia, aj duševnej pohody. Dokonca sa popisuje aj výskyt závažnejších ochorení a horšie výsledky liečby a rehabilitácie u ľudí žijúcich v nestabilnom rodinnosm prostredí.

Zistené handikapy sú pripisované nedostatkom sociálnej opory.

Kvalita života podľa WHO:

telesné zdravie

energia a únava

bolesť a diskomfort

spánok a odpočinok

psychické funkcie

imidž vlastného tela a zjavu

negatívne emócie

pozitívne emócie

sebahodnotenie

myslenie, učenie,pamäť, pozornosť

úroveň nezávislosti

mobilita

aktivity v každodennom živote

závislosti od liekov a zdravotníckych pomôcok

pracovná kapacita

sociálne vzťahy

osobné vzťahy

sociálna podpora

sexuálne aktivity

prostredie

finančné zdroje

sloboda,fyzická bezpečnosť

zdravie a sociálna starostlivosť

prostredie domova

možnosť získať informácie a kompetencie

fyzikálne prostredie (hluk, premávka,klíma)

doprava

spiritualita (náboženstvo) osobné presvedčenie.

Meranie kvality života v medicíne

Kvalita života „Quality of Life(QoL)“ je v zmysle cieľa hodnotenia obvykle definovaná ako „subjektívne posúdenie vlastnej životnej situácie“

V tomto zmysle kvalita života obsahuje aj náboženské a ekonomické aspekty.

V medicíne sa preto presadzuje užívanie označenia „Health-Related Quality of Life (HRQoL)“, teda „kvalita života, týkajúca sa zdravia“.

Posúdenie kvality života vyžaduje sledovanie vlastného individuálneho prežívania človekom – pacientom – klientom.

Kvalita života, týkajúca sa zdravia (HRQoL) charakterizuje čo subjekt prežíva ako následok choroby a poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Týka sa to zvládnutia rolí a kvality prežívania života v porovnaní s tým, čo považuje chorý sám za ideálne. Účelom merania kvality života nie je len zistiť prítomnosť a závažnosť symptómov ochorenia, ale aj ukázať, ako sú indivíduom manifestácia ochorenia alebo liečba prežívané.

V zmysle definície SZO, ktorá definuje zdravie „ ako stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody a nie iba absencia choroby alebo postihnutia“ možno hovoriť

o kvalite zdravia ako o

kvalite zdravia v chorobe,

zlepšovaní zdravia a

zlepšovaní kvality zdravia v chorobe.

U osôb, u ktorých nie je možné úplné vyliečenie, je možné zlepšenie kvality života považovať za výstup pri hodnotení liečby.

Sledovanie kvality života je preto nevyhnutné pri hodnotení zdravotného stavu a účinnosti liečby.

Ako nástroj pre meranie kvality života sa používajú dotazníky, prípadne štrukturované rozhovory.

Dotazníky kvality života (HRQoL) predstavujú dostatočné meracie nástroje k tradičným testom hodnotenia somatických a psychických charakteristík zdravotného stavu. Ich vývoj začal v 70. rokoch, ale do klinického výskumu boli zaraďované až nazačiatku 90. rokov. Dotazníky obsahujú nástroje na meranie prežívania zdravotného stavu, každodenných aktivít, sociálnych vzťahov a vnútorného uspokojenia.

Dotazníky kvality života týkajúce sa zdravia sú rozdelené podľa typu na tzv.

obecné (napr. SF – 36, Nottingham Health Profile, Sickness Impact Profile, EuroQol) a

špecificky zamerané na konkrétne ochorenie.

Pri posudzovaní celkovej kvality života človeka sa zisťuje jeho individuálna celková spokojnosť so životom a pocit osobnej pohody.

Prístupy k získavaniu potrebných dát môžu byť kvalitatívne i kvantitatívne veľmi rozdielne.

Vzhľadom k tomu, že ide o charakteristiku, ktorá je priamo závislá od posudzovania

individuálnej spokojnosti a pocitov je nevyhnutné, aby toto hodnotenie kvality života vykonal pacient.

Pacient hodnotí svoju telesnú výkonnosť, trávenie voľného času, kvalitu meziľudských vzťahov a podobne.

Na druhej strane určenie závažnosti ochorenia, ktoré ovplyvňuje kvalitu života, musí hodnotiť lekár na základe klinického vyšetrenia.

Výsledky mnohých porovnaní hodnotenia kvality života lekárom a pacientom dokazujú, že hodnotenia sú rozdielne.

Ďalším dôležitým faktorom hodnotenia kvality života je „očakávanie“ ako faktor spokojnosti s priebehom choroby a liečenia. Kvalita sa dá chápať aj ako rozdiel medzi pacientovým očakávaním a tým, čo v skutočnosti dosiahne.

V niektorých prípadoch chronického ochorenia, kedy sa prejavy choroby prehlbujú a aktivity pacientov obmedzujú, znižuje sa aj očakávanie pacienta na úroveň, ktorá môže byť dosiahnutá aj s ochorením. To platí aj pre postihnutých po ťažkých úrazoch, ktorí sa naučia využívať svoje obmedzené schopnosti k získanie novej a niekedy i vyššej kvality života.

Nemení sa hodnotenie jednotlivých súčastí kvality života, mení sa ich individuálny význam.

Spôsob prežívania choroby nezávisí len od symptómov choroby, ale aj od toho, či má chorý s kým prežívať svoju chorobu, deliť sa so starosťami, strachom a myšlienkami.

Dôležité sú aj spôsoby a možnosti, ktoré má pacient a jeho rodina na riešenie problémov.

Liečenie musí byť zamerané na konkrétneho pacienta na jeho subjektívne a objektívne charakteristiky.

Pacient – klient sa miesto objektu stáva individualitou, ovplyvňujúcou nielen výber prostriedkov vedúcich k cieľu, ale i stanovujúcou cieľ ako taký.

Faktory životného štýlu a socioekonomického statusu vo vzťahu ku zdraviu

Vplyv faktorov životného štýlu, spôsobu života a socioekonomického statusu sú predmetom záujmu mnohých analýz a štúdií.

Epidemiologické štúdie sa väčšinou zaoberajú čiastkovými rizikovými faktormi a ich vplyvom na zdravotný stav, obvykle v súvislosti s nejakým konkrétnym ochorením (nie ako na celok).

Ako príklad možno použiť hodnotenie subjektívneho prístupu obyvateľov Ostravy ku zdraviu v závislosti na životnom štýle, socioekonomickom statuse a vzdelaní (Projekt IGA MZ ČR v roku 2000).(x)

Vzdelanie je dôležitou súčasťou socioekonomického statusu. Autori analýzy predpokladali významnú súvislosť medzi vzdelaním a prístupom ku zdraviu, takže v zmysle cieľa výskumu vyčlenili vzdelanie ako najdôležitejší, samostatný faktor vplyvu.

Výsledkom štúdie je identifikácia vzorov chovania, ktoré predurčujú životný štýl.

Uskutočnila sa analýza vzťahu medzi proklamovaným postojom respondentov k zdraviu a reálnym prístupom k preventívnym opatreniam.

Socioekonomický status definujú faktory:

vzdelanie

zamestnanie

rodinný stav

vzorce chovania v oblasti stravovania (diétne návyky, BMI, osobné zvyklosti v oblasti stravovania)

fyzická aktivita

sexuálne chovanie

užívanie liekov

rizikové faktory (fajčenie /aktívne aj pasívne/, konzumácia alkoholu, pitie čiernej kávy, pitie čaju, expozícia slnečnému žiareniu)

podmienky bývania

Všeobecné charakteristiky sledovanej populácie

pohlavie

rodinný stav

sociálne postavenie

vzdelanie

ekonomická situácia

vývoj ekonomickej situácie

čistý ročný príjem

spokojnosť s ekonomickou situáciou

Špeciálne charakteristiky sledovanej populácie

zamestnanie

registrácia na úrade práce

vedľajšie zamestnanie

charakteristika súčasnej práce

ovplyvnenie zdravia prácou

hodnotenie zdravotného stavu

dôvod k udržovaniu hmotnosti

preventívne prehliadky – gynekologické

preventívne prehliadky – stomatologické

preventívne prehliadky – prakt. lekár

preventívne prehliadky – závodný lekár

chronické ochorenie

udržovanie hmotnosti

čerpanie nemocenskej

vegetariánstvo

charakteristika osobnosti

politická orientácia

náboženské vyznanie

kontakty s priateľmi

test – náchylnosť k zažívaniu stresov

problémové vzťahy k okoliu

možnosť ovplyvnenia spokoj. života

test – citlivosť voči stresom

spokojnosť

Dôvodom citovania spomínanej práce v tejto učebnici je predovšetkým využitie možnosti predstavenia škály charakteristík, ktoré sa skutočne použili pri analýze jednotlivých faktorov životného štýlu.

Sociologické chrakteristiky zdravia a choroby

Sociologické charakteristiky zdravia

Klasická definícia Svetovej zdravotníckej organizácie hovorí, že „zdravie je stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, nielen neprítomnosť choroby, je výsledkom vzťahov medzi ľudským organizmom a sociálno-ekonomickými, fyzikálnymi, chemickými a biologickými faktormi životného prostredia, pracovného prostredia a spôsobom života“.

V bežnej komunikácii sa obvykle stretávame s faktom, že zdravie je považované za najdôležitejšiu podmienku, za predpoklad plného, plodného, kvalitného života.

Zdravie ľudí je zároveň podmienkou ekonomického a sociálneho rozvoja spoločnosti.

Nie je cieľom ľudského života, ale podmienkou kvalitného ľudského života.

Nie je teda cieľom snaženia, ale prostriedkom k uspokojeniu potreby – kvality ľudského života.

Typologizácia definícií zdravia

V snahe syntetizovať rôzne typy definovania zdravia, pokúsili sme sa typologizovať jednotlivé prístupy pri definovaní zdravia.

Typy definovania zdravia pomocou prístupov pri definovaní:

a/ vymedzenie zdravia ako neprítomnosť choroby

Táto interpretácia vyjadruje bipolárny vzťah zdravia a choroby, ktorý má aj svojej kvantitatívne vyjadrenie /pohybuje sa na škále začínajúcej pozitívnym zdravím a končiacej mierou infaustného ochorenia.

b/ vymedzenie zdravia ako formy života

Zdravie vo svojej optimálnej hodnote je predpokladom pre existenciu.

Organizmus uskutočňuje svoje životné pochody v interakcii s prostredím, v ktorom existuje.

c/ vymedzenie zdravia pomocou definovania stavu a procesu

Zdravie je optikou stavu spôsob fungovania s určitými charakteristickými životnými  prejavmi. Tento stav je podmienený 20 % geneticky, 20 % vplyvmi prostredia, 20 % aktivitami zdravotnej starostlivosti a 40 % spôsobom života jednotlivca /2/

Vzájomné pôsobenie jednotlivých zložiek odráža komplexný civilizačný proces a mení sa v závislosti od sociálneho, ekonomického a kultúrneho vývoja spoločnosti. Zmeny stavu zdravia jednotlivca aj spoločnosti odrážajú skutočnosť, že zdravie je zároveň aj procesom.

d/ vymedzenie zdravia ako kvalitatívne rozdielnej formy života vo vzťahu k chorobe

Zdravie sa chápe ako stav pred alebo po chorobe, ale javy jedného a druhého stavu sa navzájom vylučujú.

e/ vymedzenie zdravia ako optimálneho stavu interakcií medzi vnútorným genetickým základom človeka a vonkajším prostredím

Vedie k porušeniuoptimálnych interakcií, poruchám v činnosti a neskôr aj k orgánovým zmenám a chorobe človeka /3/

f/ vymedzenie zdravia ako „stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody“

/WHO – 1947/ /4/

Bolo doplnené „stav je výsledkom toho, že ľudia žijú bez chorôb v súlade so svojím prostredím a sebou navzájom“ /WHO – 1986//4/.

Táto definícia naplňuje pojem zdravia jednotlivca ako celistvú jednotku, podčiarkuje prepojenie zdravia a prostredia a chápe zdravie ako fenomén produktívneho života človeka.

g/ vymedzenie zdravia pomocou operačných definícií zdravia

Vzhľadom k problémom s definíciou zdravia bývajú pre vedecké účely

vytvárané takzvané operačné definície zdravia, ktoré sú orientované na tie charakteristiky zdravia resp. choroby, ktoré sú relevantné k cieľu analýzy javu.

2.1.2 Definovanie zdravia pomocou modelov

V literatúre sa stretávame s definovaním zdravia pomocou modelov. Modely sú bližšie charakterizované v nadväznosti na predmet, metódy a ciele analýzy javu /x/.

a/ biomedicínsky model zdravia

Rozhodujúcu úlohu tu hrajú symptómy choroby, diagnostické kritériá a dostupnosť vyšetrení. Ak nie je preukázaná prítomnosť choroby, človek je považovaný za zdravého. Zdravie je v tejto súvislosti považované za protiklad choroby alebo smrti.

Biomedicínsky model je vhodný na riešenie biomedicínskych problémov. Pre zvládnutie zdravotných problémov populácie je nevyhnutné prekročiť rámec biomedicínskych znalostí a doplniť ich poznatkami štúdia zdravia a choroby ako sociálneho javu.

b/ ekologicko –sociálny model zdravia

Zdravie je podmienené prírodným a sociálnym prostredím. Zdravie jedinca nie je možné izolovať od prostredia, vzťahov, emócií, rolí a názorov.

Štúdium zdravia nemožno orientovať iba na prejavy chorôb a ich liečbu, ale aj na príčiny chorôb a ich dôsledky na životný osud človeka ako indivídua i sociálnej bytosti.

Štúdium zdravia obsahuje aj využívanie metód jeho ochrany, podpory a rozvoja.

Hlavné charakteristiky ekologicko-sociálneho modelu sú

zameranie na osobnosť jednotlivca ako člena rodiny a spoločnosti, príslušiaceho k určitej kultúre a plniaceho zodpovedajúce občianske a sociálne roly /spôsob života, podpora zdravia v rodine/

záujem o sociálne charakteristiky zdravia

zisťovanie súvislostí úrovne zdravia a príjmu, povolania, pohlavia, vzdelania a podobne /preferencia hodnôt v skupinách/

hodnotové charakteristiky zdravia v závislosti od kultúrnych, politických a náboženských noriem skupín populácie,

rozdiely v kultúrnom, náboženskom, prípadne politickom prístupe ku zdraviu a dôsledkom choroby na život skupiny alebo jednotlivca,

podmienenosť rôznych typov chovania podporujúcich zdravie alebo negatívne vplývajúceho na zdravie /svedkovia Jehovovi/

subjektívna stránka zdravia a rola osobných pocitov vo vzťahu ku zdraviu. V  tejto súvislosti ide o subjektívne vnímanie pocitov zdravia alebo porúch zdravia /nedodržujem diétu, lebo nerád trpím/.

chovanie podporujúce zdravie v kontexte každodenného života, sociálny život a jeho podmienky predstavujú významný komplex podmienok zdravia /abstinujúci alkoholik má sťažené spoločenské podmienky na oslave, v bufete …/

zdravie – výsledný zdravotný stav nie je len výsledkom vzťahu lekára a pacienta, ale je do významnej miery dôsledkom aktivity samotného pacienta /compliance –dodržiavanie liečebného režimu pacientom/

riešenie problémov so zdravím má obvykle viac foriem starostlivosti o zdravie, liečenia a podpory zdravia

podpora zdravia a starostlivosť o zdravie je prejavom vedomia vlastnej hodnoty a dôstojnosti človeka – starostlivosť o seba je nevyhnutnou podmienkou a prvou formou starostlivosti, na ktorú môže nadväzovať zdravotná starostlivosť.

c/ celostný model zdravia /holistické chápanie zdravia/

Pre pochopenie obsahu pojmu zdravia môžeme použiť lingvistický zdroj pojmu zdravie. Anglické slovo „health“ vzniklo zo staroanglického „hale“, majúceho bezprostredný vzťah ku slovu „whole“, čo v preklade znamená „zdravý“ alebo „ celý“. Podobne nemecké „heil“ znamená „celok“, ale aj „zdraviť“. V slovanských jazykoch sa výrazy „uzdravovať“ a „cieľ“ už oddelili, ale doposiaľ sa používa spojenie „keď sa rana hojí“ - „rana sa zaceľuje“.

Mnoho okolností nasvedčuje tomu, že zdravie nie je len prostým protipólom choroby, ale je vo svojej podstate inou kategóriou ako choroba. Niektoré zdroje predpokladajú, že zdravie je skôr hodnotou obecne humánnou a sociálnou ako jednostranne medicínskou.

Determinanty a možnosti ochrany, podpory a rozvoja zdravia významne presahujú zdravotnícke služby.

d/ aproximatívny model zdravia

Keďže doposiaľ nie sú dostupné prijateľné výkladové rámce, ktoré by umožňovali sledovať biologické, sociálne, ekologické a behaviorálne determinanty zdravia,súčasne, používa sa aproximatívny model, predstavujúci väzby sociálnej štruktúry a zdravia /x/.

V literatúre sa uvádzajú ďalšie modely, napríklad model behaviorálny /preferujúci aspekt chovania ľudí pre zdravie.

V súvislosti s rastúcou účasťou občanov na starostlivosti o zdravie rastie význam

svojpomocných modelov starostlivosti o zdravie, ktoré sú samostatnou, zložitou a perspektívnou oblasťou starostlivosti o zdravie. Tento druh starostlivosti o zdravie odráža teritoriálne charakteristiky spôsobu života, motivácie, hodnoty a normy jednotlivcov a spoločenských skupín typické pre danú populáciu.

Zdravie je ťažké definovať a merať.

Úroveň zdravia je preto často definovaná mierami „negatívneho zdravia“ t.j. chorobnosťou a úmrtnosťou.

Chorobu, tak ako zdravie je možné chápať z mnohých aspektov.

Napríklad ako objektívne zistiteľnú poruchu zdravia, ktorú možno diagnostikovať a klasifikovať, ktorá má svoje príčiny, podmienky a typický priebeh, ktorý je možné do určitej miery ovplyvniť starostlivosťou o zdravie.

Sociologické charakteristiky choroby

Tak ako zdravie, aj chorobu je nutné charakterizovať v súvislostiach jednotlivca a  prostredia, v štruktúre vzťahov, v systéme uspokojovania potrieb.

Choroba je v tomto zmysle poruchou fungovania systému.

Choroba je charakteristikou organizmu, ktorá jednotlivcovi obmedzuje možnosť, alebo úplne zabraňuje vykonávať obvyklé roly v obvyklom sociálnom prostredí.

Človek je „oslobodený od výkonu činnosti, ktoré obvykle vykonáva vo svojom prostredí, v ktorom ich obvykle vykonáva“.

Pôsobenie choroby v zmysle rušenia výkonu normálnych funkcií závisí od

druhu choroby

štádia choroby

stupňa uvedomenia si choroby

ďalších charakteristík choroby

vlastností jednotlivca

charakteristík jeho spoločenského prostredia.

V sociologickej literatúre sa nachádzajú rôzne definície choroby.

Ako príklad možno spomenúť Parsonsovu definíciu choroby.

Chorobu chápe ako deviáciu od normálnej sociálnej roly.

Spoločnosť považuje deviáciu, rozdielne konanie od očakávaného, za nežiadúce.

Na rozdiel od iných deviácií choroba nevyvoláva negatívne sankcie.

Predpokladom nesankcionanovania je považovanie deviantného správania za neželané, jestvujúce bez zavinenia človeka.

Človek, ktorý zaregistruje zmeny na svojom organizme, reaguje na signály o odchýlke od normy rôznymi spôsobmi.

Obvykle sa v prvom štádiu pokúša riešiť problém sám, vychádzajúc z vlastných skúseností, alebo z informácií o skúsenostiach iných.

Na označenie tejto činnosti možno použiť názov laická starostlivosť.

Rôzni autori na základe rôznych pozorovaní a analýz uvádzajú rôzny podiel laickej starostlivosti na zdravotnej starostlivosti.

Možno predpokladať, že samoliečba je „konanie, kedy pacient rozhoduje a jedná formou liečenia“.

Pojem „samomedikácia“ /použitý M.Pflanzom/ vyjadruje laické užívanie liekov bez predpisu lekára.

Reakcia na zmeny organizmu vedie človeka k vlastnému hodnoteniu významu.
Človek, ktorý hodnotí zmeny na svojom organizme to uskutočňuje v závislosti od rôznych okolností a faktorov vplyvu rôznymi spôsobmi.

Spôsoby, ktorými človek posudzuje význam zmien na organizme možno zhrnúť do troch zásadných:

reálne posúdenie

podcenenie významu

precenenie významu.

Všetky formy hodnotenia majú zodpovedajúce dôsledky v konaní.

Bauman formuloval tri kritériá, ktoré používajú ľudia na posúdenie odchýlky od normy

prítomnosť príznakov (napr. teplota, horúčka …)

spôsob pociťovania príznakov (napr. bolesť)

schopnosť vykonávať každodenné činnosti.

Chorobu podľa fáz možno charakterizovať ako

objavenie príznakov a uvedomenie si zmeny

hľadanie pomoci od inej osoby, alebo pomoc bez požiadania

akceptovanie choroby, nevydávanie sa za zdravého, prijatie roly pacienta.

2.3 Správanie sa v zdraví a chorobe

Zdravie a chorobu možno znázorniť ako dva konce spektra.

Človeka, ktorého charakterizuje určitý stav zdravia (alebo choroby) a proces, prebiehajúci od stavu zdravia ku stavu choroby možno označiť ako „kariéru choroby“.

Na definovanie tohoto procesu použijeme tri základné pojmy z oblasti medicínskej sociológie:

správanie sa na udržanie zdravia

správanie sa v chorobe

rola chorého.

Správanie sa na udržanie stavu zdravia

obsahuje akúkoľvek činnosť človeka, ktorú robí v snahe podporiť zdravie a minimalizovať pravdepodobnosť možného ochorenia v budúcnosti. Do tejto kategórie možno začleniť aj voľbu životného štýlu a činnosti zamerané na rozpoznanie asymptomatického štádia ochorenia – primárna prevencia.

Správanie sa v chorobe

obsahuje činnosti, ktoré vykonáva jednotlivec ako odpoveď na spozorované a pociťované symptómy. Patrí sem hodnotenie závažnosti symptómov, konzultácie s laikmi, rozhodnutie o samoliečení, až po vyhľadanie kontaktu so zdravotníckym profesionálom – sekundárna prevencia.

Rola chorého

obsahuje charakteristiky správania človeka, ktorého kontakt so zdravotníckym profesionálom viedol k potvrdeniu choroby.

Rola chorého prináša jedincovi práva a povinnosti.

Chorý má právo na oslobodenie od povinností, pričom môže očakávať porozumenie a pomoc okolia. Chorý je povinný vyvinúť žiadúce úsilie, smerujúce k vyliečeniu a dodržiavať pokyny odborníka.

2.4 Postoj ku zdraviu a jeho ovplyvňovanie metodikami verejného zdravotníctva

Postoj k zdraviu a zdravie podporujúcim aktivitám

Jednotlivec získava v procese výučby podpory zdravia – v procese zdravotnej výchovy informácie, vedomosti, poznatky, potrebné na výkon činností podporujúcich zdravie. Osvojenie si znalostí na výkon činností je predpokladom rozvoja postoja.

Rozhodovanie človeka „podniknúť zdraviu prospešné konanie“podmieňujú tri hlavné systémy:

súbor informácií, vedomostí, tvrdení

motivačné faktory

pôsobenie noriem a zvykov.

Príklady:

súbor informácií, vedomostí, tvrdení

Príklady: Vírus HIV sa prenáša telesnými tekutinami. AIDS je smrteľné ochorenie, ktorému sú vystavení užívatelia drog. Fajčenie súvisí s radom závažných ochorení. Imunizácia chráni před určitými chorobami. Mamografické vyšetrenie prsníka jeminimálne nepríjemné a poskytuje istotu.

motivačné faktory

Príklady: Mnoho z uvedených informácií pôsobí presvedčivo iba pod podmienkou „ ak“…

ľudia veria, že na chorobu môžu ochorieť,

chorobu považujú za vážnu,

preventívne kroky považujú za účinné,

odporúčané konanie nie je spojené s priveľkými nákladmi alebo obtiažami.

Reakcia na podnet vychádza z vnímania rizika.

Príklad: Diagnostika rakoviny kože. Pacient je presvedčený, že by mohlo ísť o rakovinu kože. K návšteve u lekára mu môže pomôcť poznanie „náchylnosti“ na rakovinu kože – rozpoznanie rizika.

Opačne motivačne pôsobí presvedčenie o „neliečiteľnosti rakoviny“.

Rakovinu kože považuje laik za neliečiteľnú formu rakoviny. Predpokladá, že rakovina kože je jako iné rakoviny neliečiteľná a zničujúca.

Ľudia nepríjmu mieru rizika, ktorému sú vystavení, pretože podceňujú reálne nebezpečenstvo.

Ľudia aktívne vyhľadávajú riziko. Motivačný účinok „endorfínovej závislosti“ až po túžbu dokázať sebakontrolu v hraničných situáciách. Uspokojenie pociťované pri hazardných podmienkach (skok z výšky na lane)je presvedčenie o zvládnutie „existujúcej evidentnej hrozby“.

Hodnoty tvoria súčasť motivačného systému. Možno ich charakterizovať jako vedomosti so signifikantným aspektom skúsenosti.

Hodnoty sú podmienené kultúrou, získavajú sa počas socializácie.

Príklad: Náboženské a morálne hodnoty ovplyvňujú sexuálne správanie jednotlivca, čo ovplyvňuje jeho používanie anikoncepčnej ochrany, čo je profilaxiou proti AIDS.

Postoje obsahujú prvok preferencie.

Najsilnejšie motivačné faktory sú základné potreby, silné pocity (hlad …).

Príklad: Dievča, ktoré má dostatočné vedomosti o hrozbe otehotnenia, môže akceptovať potrebu používania ochrany, môžemať potrebné zručnosti na jeho použitie. Má silne vyvinutý zmyselpre zodpovednosť, má vedomosti, zručnosti, hodnoty a postoj a napriek tomu môže podľahnúť imperatívu sexuálnej vášne.

pôsobenie noriem a zvykov

Spoločenské vplyvy normatívneho systému možno rozdeliť na

všeobecné,spoločenské normy

zvyky,normy primárnej skupiny, resp.najbližších jednotlivcov.

Všeobecné spoločenské normy sprostredkované masmédiami majú obvykle menší vplyv jako zvyky a normy vlastnej komunity.

Príklad: Nosenie ochrannej prilby pri cyklistike neovplyvňuje len presvedčenie, že cyklistická prilba obmedzujenebezpečenstvo úrazov. Skutočnépoužívanie prilby závisí aj od schopnosti človeka tolerovať výsmech komunity, v ktorej sa nosenie prilby „nenosí“.

Nemožno zabudnúť, že skôr, než sa zámer zmení na skutočné konanie je potrebné také prostredie, v ktorom sa voľba môže uskutočniť.

Princípy verejného zdravotníctva v oblasti podpory zdravia

Oproti klasickému modelu podpory zdravia sú princípy verejného zdravotníctva orientované tak, aby uspokojovali skutočné potreby „spotrebiteľov“.

Zároveň modelujú aj proces odmedikalizovania života.

Hlavné ideologické princípy verejného zdravotníctva, ktorými by sa mala podpora zdravia riadiť:

zdravie je pozitívny stav a je základnou komoditou, ktorú ľudia potrebujú na dosiahnutie sociálne a ekonomicky produktívneho života,

úspech podpory zdravia závisí od odstraňovania nerovností v zdraví,

podpora zdravia závisí od aktivity komunity, vybavenej právomocou a všestrannými vedomosťami,

reorientácia zdravotnej starostlivosti na spoluprácu na základe informovaného súhlasu a nielen dodržiavanie liečebného režimu,

zdravie nie je len otázkou individuálnej zodpovednosti, politika zdravia musí tvoriť jadro podpory zdravia spoločnosti.

Zmena v cieľoch, metódach a technikách ovplyvňovania postoja k zdraviu

Cieľom verejného zdravotníctva je ovplyvňovanie postoja človeka k  zdraviu cestou

poskytnutia komplexu poznatkov, kompetencií a právomocí spolu s možnosťou voľby a nielen cestou ovplyvňovania dodržiavania liečebného režimu,

zabezpečením zdravotníckych pracovníkov takými komunikačnýmí a vzdelávacími zručnosťami, aby mohli ovplyvňovať postoje jednotlivcov i celej komunity,

ovplyvňovať nezamestnanosť a chudobu, ktoré patria medzi najzávažnejšie príčiny zlého zdravotného stavu populácie formou zdravotnej politiky komunity.

Podpora zdravia je úspešná iba za spolupôsobenia

zdravotnej výchovy na mikroúrovni a

zdravotnej politiky na makroúrovni.

Podporu zdravia možno definovať ako cieľavedomú činnosť, týkajúcu sa zdravia a choroby, ako relatívne stálu zmenu schopnosti a možnosti jednotlivca.

Efektívna podpora zdravia má

privodiť zmeny vo sfére poznatkov, chápania, spôsobu uvažovania,

vysvetliť pozitívne hodnoty zdravie podporujúceho správania,

presvedčiť a zmeniť postoje,

pomôcť k získaniu zručností,

vyvolať zmenu správania, či životného štýlu.

Efektívna podpora zdravia, komunikácia, výchova, učenie musí byť prispôsobená konkrétnym ľuďom v konkrétnych spoločenských podmienkach. Cieľom efektívnej podpory zdravia sú poznanie a vedomosti konkrétnych ľudí, ktoré súvisia s ich konaním, presvedčenie týchto ľudí, ktoré ovplyvní ich postoj, konkrétni ľudia musia ovládať zručnosti na vedomé a informované rozhodovanie.

Ciele podpory zdravia metódami verejného zdravotníctva

Vplývať na správanie ľudí tak, aby ľudia získali poznatky, zručnosti a kompetencie, ktoré im umožnia zvoliť si štýl života podporujúci zdravie a budú vykonávať aktivity prospešné zdraviu, pri súčasnej maximalizácii kvality ich života a splnenia aj ich osobných cieľov vo sfére zdravia.

Pomôcť ľuďom naučiť sa správne interpretovať symptómy a pomáhať im k správnym rozhodnutiam. Pritom treba zabezpečiť, aby boli zdravotníci dostupní vždy vtedy, keď môžu poskytnúť pomoc.

V kontexte terciálnej prevencie uskutočniť opatrenia, ktoré maximalizujú potenciál a kvalitu ľudského života.

Cieľom vplyvu je podpora zdravia a zabránenie vzniku ochorenia aplikáciou

výchovných stratégií, efektívnou komunikácou a efektívnym vzdelávacím procesom.

Pred začiatkom systémového vplyvu na správanie je potrebné analyzovať

populáciu, ktorá je cieľovou skupinou vlyvu.

Cieľom makroúrovňovej analýzy je zistiť prijímanie nových myšlienok a

praktík (stotožnenie sa s myšlienkami a použitie metód ovplyvnenia postoja) podľa

špecifík komunity

Dôsledky efektívnej podpory zdravia a eliminácie vzniku ochorenia formami

a metódami verejného zdravotníctva vo vyspelých krajinách možno charakterizovať

ako:

výrazné zlepšenie zdravia populácie - predĺženie „strednej dĺžky života,“

vzostup životnej úrovne,

skvalitnenie kuratívnej medicíny.

Postupy profesionálnych aktivít v oblasti podpory zdravia a predchádzania vzniku ochorení možno zhrnúť do piatich krokov:

zistenie, že medicína má limitované možnosti liečiť „novú generáciu chronických degeneratívnych ochorení“,

liečenie chronických degeneratívnych ochorení vyžaduje vysoké náklady spolu s určitým stupňom jatrogenézy,

čo nemožno liečiť, tomu treba predchádzať,

hľadanie vzťahu medzi ľudským správaním, konaním a vznikom alebo elimináciou vzniku ochorenia,

definovanie životného štýlu, správania sa, konania, ktorý nepodporuje vznik ochorenia a formy prevencie pri úspore nákladov na zdravotnícke služby.

Výsledok aplikácie metodiky ovplyvňovania životného štýlu je osvojenie si takého životného štýlu, správania sa a konania, ktorými na základe súčasných vedeckých poznatkov možno predísť vzniku konkrétneho ochorenia.

Ciele a metódy ovplyvńovania populácie podľa druhov prevencie:

– primárna prevencia

presvedčiť populáciu – motiváciou a výchovou jednotlivca o potrebe vyhľadávať meranie zdravotného stavu kvôli rozpoznaniu asymptomatických odchýliek od normy, vedúcich ku vzniku ochorenia,

– sekundárna prevencia

naučiť populáciu samomedikácii, naučiť jednotlivca hľadať a rozpoznávať odchýlky – určitým odporúčaným spôsobom – umožniť zistenie ochorenia v počiatočnom štádiu a obvykle „liečiteľnej“ forme,

– terciálna prevencia

motivovať populáciu uskutočňovať dodržiavanie liečebného režimu a zdravie podporujúcich aktivít kvôli eliminácii, návratu ochorenia a pri návrate do normálneho života po obmedzujúcom ochorení.

3 Sociálna rola pacienta

Od roku 1951 sa za základnú definíciu roly pacienta považuje Parsonsova definícia, ktorá je v priebehu rokov podrobovaná kritike, ale stále je základom pre diskusie.

Sociálna rola pacienta je definovaná týmito charakteristikami

chorý nie je považovaný za zodpovedného za vznik svojho stavu

a nie je považovaný za schopného odstrániť tento stav svojou vôľou

chorý je sprostený svojich povinností

chorý je povinný dávať najavo neželanosť svojho stavu a jeho prechodnosť

chorý je povinný vyhľadať odborníkov a spolupracovať s nimi, ak nepríde k spontánnej úprave

Sociálna rola pacienta obsahuje

práva ( odňatie obvyklých spoločenských záväzkov)

povinnosti ( vyhľadať kompetentnú pomoc lekára a spolupracovať pri liečení).

Táto koncepcia roly pacienta má zásadný význam.

V roku 1970 významne rozpracoval koncepciu sociálnej roly pacienta Freidson.

Základnú definíciu sociálnej roly pacienta rozšíril najmä o vplyvy druhu ochorení, ktoré ovplyvňujú mnohé elementy roly. Napríklad choroby, ktoré sú viditeľné, alebo nepekné na pohľad, choroby, ktoré majú negatívne spoločenské dôsledky kvôli spôsobu nakazenia, alebo hrozia nebezpečenstvom nakazenia okolia.

Okrem iného rola pacienta sa odlišuje podľa štádia choroby.

Striedanie štrukturovaných rolí sa nazýva kariéra

Kariéra pacienta sa vyvíja od diagnostikovania ochorenia, cez celý systém reakcií, konaní a komunikácií a interakcií.

Názory na chorobu, liečenie, vyliečenie a možnosť smrteľného ohrozenia sú závislé od vlastností konkrétneho pacienta v konkrétnej situácii, vlastností choroby a vlastností konkrétneho sociálneho prostredia.

Rozdiely v kariére pacienta sú dané aj jeho hospitalizáciou.

Pacient, ktorý „nastúpi“ rolu pacienta mimo obvyklý priestor, v ktorom vykonáva pracovné činnosti vyplývajúce zo sociálnych rolí, stráca aj možnosť vykonávať svoje sociálne roly v rodine. Tieto roly nemá odňaté absolútne. Matka neprestáva byť matkou svojich detí, ale výkon činností, vyplývajúcich z roly nemôže vykonávať, čo jej môže spôsobovať stres.

Pacient viac–menej násilne premiestnený do cudzieho prostredia, sprostený svojich práv a povinností, vyplývajúcich z obvyklých spoločenských rolí obvykle nie je s týmto stavom spokojný.

Nespokojnosť pacienta s odňatím sociálnych rolí pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti môže viesť k pocitu, že sa stáva „prípadom“ alebo „diagnózou.“

Prežívanie kariéry pacienta významne závisí od komunikácie s pracovníkmi v zdravotníctve, kde sa mu zdravotná starostlivosť poskytuje.

4 Komunikácia pacienta a pracovníka v zdravotníctve

Analýzou sociálneho javu „poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientovi“ zistíme v súvislosti s kariérou pacienta niekoľko zásadných charakteristík:

pacient prichádza do zdravotníckeho systému s problémom

problém sa obvykle týka choroby, alebo zdravia

pacient sa dostáva do kontaktu s pracovníkmi zdravotníckeho systému

kontakt s pracovníkmi zdravotníckeho systému ovplyvňuje názor pacienta

komunikácia s pracovníkom v zdravotníctve, obvykle zdravotníkom, iným zdravotníckym pracovníkom, alebo iným odborným pracovníkom v zdravotníctve, výrazne ovplyvňuje postoj pacienta

komunikáciu medzi pacientom a pracovníkom zdravotníctva ovplyvňujú vlastnosti prostredia a organizácia poskytovania zdravotnej starostlivosti

komunikáciu medzi pacientom a pracovníkom zdravotníctva ovplyvňujú vlastnosti pacienta

komunikáciu medzi pacientom a pracovníkom zdravotníctva ovplyvňujú vlastnosti pracovníka zdravotníctva

komunikáciu medzi pacientom a pracovníkom zdravotníctva ovplyvňujú vlastnosti ochorenia

Faktory vplyvu, ktoré určujú predpoklady pre úspešnú profesionálnu komunikáciu

u oboch účastníkov komunikácie sú predovšetkým:

vzdelanie

pohlavie

vek

spoločenské postavenie, funkcia

schopnosť komunikovať

vzhľad

jazykové predpoklady

skúsenosti

očakávania

Keďže charakteristiky oboch vstupujúcich do komunikácie vplývajú na

kvalitu komunikácie,

efektivitu komunikácie

spokojnosť

a ďaľšie charakteristiky je potrebné venovať kvalite komunikácie medzi pacientom a pracovníkom zdravotníctva pozornosť.

Je nevyhnutné brať do úvahy, že nejde len o stretnutie dvoch sociálnych jednotiek dvoch rôznych sociálnych prostredí, ale ide o vytvorenie podmienok pre optimálny priebeh efektívnej profesionálnej komunikácie v zodpovedajúcich podmienkach.

Komunikácia medzi pacientom (klientom) alebo príbuznými pacienta (klienta)

môže mať niekoľko foriem. Komunikácia zdravotníka a pacienta je ošetrená zákonom o zdravotnej starostlivosti. Zo zákona vyplývajú napríklad tieto formy komunikácie:

poskytovanie informácií o zdravotnom stave pacienta

konferencia o pacientovi

rozhovor o možnostiach liečby

poučenie pacienta

získanie súhlasu pacienta

registrácia nesúhlasu pacienta

konzultačný rozhovor o možných následkoch choroby

a iné.

Pacienti sú ochraňovaní v zmysle zákona o zdravotnej starostlivosti. Majú právo sa v prípade nespokojnosti s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou sťažovať.

Kódex „práv pacientov“ pacientov ochraňuje pred všemohúcnosťou profesionálov, resp. pred nevhodným pôsobením zdravotníckych inštitúcií. /Bútora 1991/

5 Dodržiavanie liečebného režimu - compliance

Compliance označuje ochotu alebo schopnosť pacienta dodržiavať príkazy a doporučenia lekára, akceptovať podmienky určeného liečebného režimu a užívania liekov.

Dodržiavanie doporučeného spôsobu života, vykonávanie zdravie podporujúcich aktivít možno považovať aj za výsledok zdravotnovýchovného pôsobenia zdravotnej starostlivosti, najmä prevencie.

Analýzou príčin nezlepšeného alebo zhoršeného zdravotného stavu pacienta možno často zistiť nedodržiavanie príkazov a doporučení lekára.

Povinnosť pacienta dodržiavať liečebný režim upravuje Zákon NR SR Zb. z. č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Pojem „dodržiavanie liečebného režimu“ zahrňuje celú škálu správania sa pacienta od absolútnej poslušnosti pacienta a presného dodržiavania, cez neúmyselné opomenutie, až po absolútne odmietnutie nariadeného liečebného režimu.

To, akým spôsobom zareaguje pacient na nariadený liečebný režim závisí od mnohých faktorov. Možno predpokladať, že dôvody , určujúce snahu, možnosť, potrebu … dodržiavať nariadený alebo odporúčaný režim budú najmä také, ktoré sú charakteristické pre pacienta, jeho chorobu a komunikáciu s lekárom alebo iným zdravotníckym pracovníkom, ktorý nariaďuje pacientovi liečebný režim.

Hypotetické faktory vlyvu na compliance

so zameraním na pacienta sú určené

osobnostnou štruktúrou pacienta, klienta

dôverou v  lekára

výchovou, vzdelaním a prístupom k informáciám

normami prostredia, v ktorom pacient žije a vykonáva svoju profesionálnu činnosť

spoločenským postavením a prístupom k moci

konexiami a väzbami reálneho vplyvu

finančnými možnosťami

etnickou príslušnosťou

so zameraním na druh ochorenia sú určené

závažnosťou ochorenia

strachom z následkov ochorenia

predpokladanou bolestivosťou liečenia

dôverou v možnosť vyliečenia, alebo v úspech liečenia

so zameraním na lekára sú určené

osobnostnými charakteristikami lekára

odbornosťou lekára

skúsenosťou lekára

schopnosťou lekára riadiť komunikáciu a interakciu s pacientom

komunikačnými schopnosťami lekára

so zameraním sa na komunikáciu medzi lekárom a pacientom sú určené

kvalitou komunikácie

prostredím, v ktorom sa komunikácia uskutočňuje

výstupmi z komunikácie

Názory lekárov a odbornej zdravotníckej verejnosti

na príčiny a skutočné dodržiavanie alebo nedodržiavanie liečebného režimu sa väčšinou zakladajú na osobnej skúsenosti, alebo viac-menej reprezentatívnej verejnej mienke.

Subjektívny pohľad obvykle nespočíva na relevantných údajoch získaných systematickou analýzou problému.

Informácie o užívaní liekov, dodržiavaní liečebného režimu a o chovaní sa pacienta pri realizácii liečebného režimu, získava lekár v komunikácii s pacientom, prípadne jeho príbuznými.

Dôvody pacienta nehovoriť pravdu.

Pacient môže mať mnoho dôvodov nehovoriť lekárovi pravdu.

Hypotetické dôvody pacientovej nepravdivej informácie

snaha nepokaziť si imidž

snaha nepôsobiť „problémovo“

snaha pôsobiť „závažne“

snaha pôsobiť „hrdinsky“

snaha pôsobiť chápajúco

potreba byť pochválený

potreba nebyť potrestaný

Hypotetický predpoklad dodržiavania liečebného režimu

Terapeutický vzťah lekára k pacientovi je založený na predpoklade dodržiavania nariadeného liečebného režimu.. V prípade zlyhania liečby, nedostatočnej odpovede na liečbu, lekár pokračuje zaužívaným spôsobom - zvýši dávku lieku, volí kombinácie liekov, prípadne razantne zmení ordinované lieky. K takýmto krokom pristupuje obvykle bez toho, aby mal dostatočné informácie o ochote pacienta podriadiť sa jeho pokynom, dodržiavať režimové opatrenia, predpísanú fakmakoterapiu.

Spoločenské charakteristiky compliance

Spoločenský charakter problému potvrdilo niekoľko analýz zaoberajúcich sa správaním pacienta počas liečenia

V populácii je množstvo dôkazov o správaní sa pacientov počas liečenia. O pacientovom dodržiavaní liečebného režimu vypovedá aj množstvo nespotrebovaných liekov v domácich lekárničkách, alebo množstvo vybratých liekov z lekárne a nepoužitých vyhodených na skládkach odpadov.

Systémovou vlastnosťou nášho občana, t. j. takou vlastnosťou, ktorá je typickou charakteristikou, je skladovanie „do rezervy“ alebo odhadzovanie nepoužitých liekov do odpadu.

Dôsledkom noncompliance je aj neefektivita a nehospodárnosť farmakoterapie.

Farmakoterapia (liečba pomocou liekov) – preskripcia (predpisovanie ) nepoužitých liekov alebo hyperpreskripcia (predpisovanie priveľkého množstva liekov), uberá prostriedky účelnej terapii. Nevyužité lieky možno označiť ako zbytočne investované prostriedky.

Ako compliace pacienta, tak aj preskripčné rozhodovanie lekára ovplyvňujú sociálne, ekonomické, kultúrne, etnické a ďalšie charakteristiky správania sa a konania ľudí.

Zisťovanie informácií o dodržiavaní liečebného režimu

Otázky kladené v komunikácii lekár – pacient o dodržiavaní liečebného režimu mnoho lekárov považuje za dostačujúcu metódu zisťovania informácií o compliance.

Hypoteticky možno predpokladať, /podľa dostupných bibliografických zdrojov/, že lekári majú tendenciu preceňovať compliance pacientov oproti skutočnosti.

Skôr chápu zatajenie odmietnutia alebo neschopnosti dodržiavať režim, /alebo chyby v životospráve/, ako prirodzenú snahu pacienta prikrášliť skutočnosť.

Skutočne nie vždy ide o úmyselné nedodržiavanie

Obvyklé dôvody neúmyselné nedodržiavania liečebného režimu vznikajú

neporozumením príkazov a doporučení lekára,

omylom pri zapamätaní si nariadení lekára,

náročným spôsobom užívania lieku,

neschopnosťou registrovať užitie lieku,

neúmyselným porušením časového režimu,

neistotou pri užití.

Zistenie skutočného užívania liekov a dodržiavania liečebného režimu môže byť prekvapením nielen pre lekára, ale aj pre pacienta. Dokonca aj pacient orientovaný, inteligentný a spolupracujúci môže mať problém „ so zabudnutou tabletkou“.

Pacient je ten zdroj informácií, ktorý o svojom konaní vypovedá s prirodzenou podvedomou snahou byť schopný, úspešný a pochválený.

Motiváciu pacienta byť presný pozitívne ovplyvňuje zaangažovanie pacienta „programom sebakontroly a sebahodnotenia“. Pacient je úspešný vtedy, keď preukáže dodržiavanie režimu. Informovaný pacient si definuje svoje liečebné ciele a volí stratégiu, ktorú bude dlhodobo dodržiavať.

Definovanie dodržiavania pokynov lekára, hodnotenie miery spolupráce a metódy merania compliance sú rozhodujúce pre zistenie efektívnosti liečebných postupov.

Z noncompliance je ťažko možné jednostranne viniť pacienta.

Dôležité pre úspech liečby je odhaliť dôvody noncompliance a stanoviť možné mechanizmy nápravy.

Pre compliance pacienta možno za rozhodujúce merateľné faktory považovať:

komunikáciu lekára a pacienta

charakteristiky lekára

charakteristiky pacienta

charakteristiky lieku

definovanie liečebného režimu

kontrola prijatých informácií pacientom o liečebnom režime

zabezpečenie prevzatia informácií o liečebnom režime pacientom

podmienky pre vývoj pozitívnej compliance

možnosti ovplyvnenia compliance lekárom

informácie o dodržiavaní liečebného režimu

Svojpomocné skupiny

6.1 Terminológia svojpomocných skupín

SZO (Kickbuschová, Hatch, 1983) vytvorila rozdelenie svojpomocných skupín podľa názvu a zamerania:

Lay Care - laická starostlivosť, neformálne zdravotnícke systémy

Self Care - starostlivosť o vlastnú osobu, „sebapéče“, zdravotné aktivity a rozhodovania, ktoré uskutočňujú jedinci, rodiny, susedia, priatelia

Volunteer Care - také formy laickej pomoci, ktoré poskytujú jednotliví občania, avšak organizovaní v rôznych dobrovoľných a záujmových združeniach, prípadne organizované charitatínymi spoločnosťami alebo cirkvami

Self Help - vzájomná pomoc

Mutual Help - vzájomná pomoc, vzájomná svojpomoc

Self Help Groups, Mutual Help Groups - svojpomocné skupiny, skupiny ľudí, pociťujúcich nejaký spoločný problém, združujúcich sa s cieľom problém riešiť

Alternative Services - alternatívne služby ponúkajú iné formy liečby a starostlivosti ako sú formy poskytované v oficiálnej zdravotníckej sieti

Self Help Support Systems - svojpomocné podporné systémy – zväčša formálne štruktúry, ktoré spájajú svojpomocné skupiny, hnutia, iniciatívy

Self Help Organisations, Help Pressure Groups - združujú sa za účelom riešenia nejakého problému v organizácii zdravotnej starostlivosti

Self Help Movement - širší termín zahrňujúci celú škálu svojpomocných aktivít – skupiny, organizácie, podporné systémy

6.2 Charakteristiky a ciele svojpomocných skupín

Životu s chronickou chorobou alebo postihnutím sa poškodení musia v dlhom, a často bolestivom procese naučiť. Liečenie chronických chorôb sa často viac podobá citlivej ľudskej pomoci ako medicínskej pomoci. Vzťahy medzi lekárom a pacientom získavajú na intimite a trvajú dlhý čas. Nie vždy je lekár schopný a má možnosť splniť očakávania pacienta od komunikácie s lekárom na dĺžku času, ktorý mu lekár venuje.

V zdravotníckej praxi vznikli rôzne formy komunít a skupín, kde sa vytvárajú vysoko efektívne väzby medzi pacientami a lekármi a medzi pacientami navzájom.

Existujú rôzne formy spoločenstiev a skupín.

Pre systematičnosť charakterizujeme skupiny podľa ich niektorých vlastností:

podľa funkcií,

podľa potrieb svojpomocnej skupiny,

podľa štruktúry.

Funkcie svojpomocných skupín možno rozdeliť na tie, ktoré prinášajú úžitok pacientom a tie, ktoré sú prínosom pre lekárov.

6.3 Funkcie svojpomocných skupín, ktoré prinášajú úžitok pacientom

Svojpomocná skupina neposkytuje odbornú zdravotnú starostlivosť.

Prínos závisí od druhu a cieľov skupiny.

Svojpomocné skupiny pomáhajú postihnutým a ich príbuzným pri každodennom prekonávaní choroby.

Sociálne zdroje v svojpomocných skupinách poskytujú možnosť zväčšovať pohodu, zmenšovať strach a prekonávať izoláciu.

Sociálnu podporu si vykonávajú členovia svojpomocných skupín pomocou funkcií alebo činností:

výmeny informácií a skúseností. Členovia skupiny si poskytujú konkrétne informácie a návody. Vysvetľujú si priebeh choroby, rolu postihnutého a jeho možnosti. V skupine sa obvykle stráca tabu strachu. Členovia sa podporujú v samostatnosti v rozhodovaní o sebe.

psychoemocionálnej podpory. Poskytujú si pocit pochopenia rovnako ťažkej situácie. Dodávajú si vieru a podporujú dúfanie. Navzájom sa informujú ako sila a viera vo vlastné sily pomohli v konkrétnych prípadoch. Vytvárajú nový životný zmysel a perspektívu postihnutých. Skupinová solidarita povyšuje vlastné nešťastie na „spoločný boj s chorobou“.

prekonanie sociálnej izolácie. Významná funkcia svojpomocných skupín je v prekonávaní skutočnej alebo domnelej izolácie chronicky chorých alebo invalidných ľudí. Stretnutia a spoločné akcie podporujú pocit spolupatričnosti.

praktickej podpory. Prínosom svojpomocných skupín sú nemocničné, ústavné, alebo domáce návštevy. Najmä osamelo žijúcim alebo nezaisteným pomáhajú prekonávať každodenné ťažkosti. „Istota spolupatričnosti“ zmenšuje obavy osamelo žijúcich.

zastúpenia záujmov. Mnohé svojpomocné skupiny preberajú za svojich členov zastupovanie ich záujmov, ktoré si chronicky chorí alebo invalidi sami nemôžu hájiť.

6.4 Funkcie svojpomocných skupín, ktoré prinášajú úžitok lekárom

Medzi najdôležitejšie úlohy patrí výmena poznatkov medzi profesionálmi a laikmi, ktorá obe strany aktivizuje.

Medzi lekárom a skupinou existujú rôzne úrovne spolupráce. Kooperácia odbremeňuje obe strany a zároveń obe strany obohacuje.

Lekári spoluprácou so svojpomocnými skupinami svojich pacientov získavajú prehľad o skutočných problémoch svojich pacientov.

V skupine sa vytvorí nemapodobiteľná atmosféra a možnosť kontaktu lekárov s pacientami.

Pacienti častokrát zhromaždia obrovské množstvo informácií o experimentoch, úspešných pokusoch a skúsenostiach s ich chorobou.

Funkcie, ktoré definovali lekári po dlhoročnej skúsenosti:

obohatenie vedomostí a rozšírenie kompetencie. Lekári dostávajú informácie o skutočnom každodennom prekonávaní choroby svojich pacientov. V odborných programoch skupín sú aj kontakty na farmaceutické firmy, diagnostické, terapeutické a pomôckové novinky.

časové odbremenenie. Lekárovi sa v skupine zväčšuje objem času kontaktu s pacientom. V medicínskej praxi počas individuálnej návštevy väčšina pacientov pociťuje nedostatok času, ktorý mu lekár môže venovať.

psychické odbremenenie. Psychosociálnou podporou skupina odbremeňuje lekára od psychologickej starostlivosti o pacienta. Pri riešení problémov v skupine sa podpora pacientov umocňuje. Keď sú kuratívne možnosti medicíny vyčerpané, pacient sa v skupine ľahšie vyrovnáva s postihnutím a učí sa s ním žiť.

zlepšenie kvality vzťahu lekár –pacient. Tradičná hierarchia vo vzťahu lekár – pacient sa pri chronickej chorobe mení. Pacient sa stáva expertom na svoju vlastnú chorobu.

zlepšenie compliance. Členovia svojpomocných skupín, ktorí sa ochorením zaoberajú skôr vedia pochopiť nutnosť a zmysel dodržiavania liečebného režimu. Lekárovi sa ponúka lepšia kontrola jeho farmakoterapie.

zaviazanie si klientely. Pacient, ktorému môže ponúknuť „niečo viac“ ako terapiu zostáva lekárovi verný. Spoluprácou so svojou svojpomocnou skupinou viaže lekár pacientov na svoju prax a rozširuje si stabilnú klientelu.

6.5 Potreby svojpomocných skupín

Motívy pre vytvorenie svojpomocnej skupiny sa menia podľa potrieb postihnutých (alebo iných zriaďovateľov skupín) i podľa potrieb lekárov. Lekári, ktorí nemajú skúsenosti so svojpomocnými skupinami, majú menšiu tendenciu ich zriaďovať, ako tí, ktorí s nimi skúsenosti majú.

Najčastejšie potreby svojpomocných skupín:

medicínske informácie. Aj keď členovia svojpomocných skupín v priebehu konfrontácie s chorobou zhromaždia množstvo vedomostí, nemôžu stanovovať diagnózu, určovať, alebo upravovať terapiu. Skupina získava spoluprácou s lekárom kvalifikované medicínske vysvetlenie, na ktoré má lekár kompetenciu. Lekár svojou prednáškovou činnosťou, alebo zabezpečením informačných materiálov, letákov alebo literatúry zabezpečuje poradenstvo v skupine, resp. kvalifikovane hodnotí iné zdroje. Lekár pomaháha skupine pri hľadaní vhodných referentov, zabezpečuje kontakt na iných zdravotníckych odborníkov.

praktická podpora. Kooperujúci lerkári môžu činnosť svojpomocnej skupiny výrazne podporiť najmä v kontakte s pracovníkmi sociálnej starostlivosti, alebo pri zabezpečovaní priestorov pre činnosť skupiny. Často hrá najvýznamnejšiu úlohu pri zriaďovaní svojpomocnej skupiny. Významnou potrebou, niekedy zásadnou pre existenciu skupiny je získavanie, alebo sprostredkovanie sponzorov. Často lekár môže zastrešiť image skupiny a pomôcť jej sa zviditeľniť a získať finančné zdroje na svoju činnosť. Významnou potrebou skupiny je zastupovanie záujmov skupiny pred odbornou medicínskou verejnosťou.

ocenenie a akceptovanie. Dôležitou potrebou svojpomocnej skupiny je ocenenie a akceptovanie práce skupiny. Vlastná iniciatíva postihnutých potrebuje práve pozitívny ohlas zo strany lekára. Akceptácia výkonu skupiny posilňuje sebadôveru skupiny a pocit dôležitosti skupiny. Vzťah lekár – pacient sa vyvíja k obojstrannému prospechu do partnerského vzťahu.

noví členovia skupiny. Kooperujúci lekári, ktorí motivujú svojich pacientov k vstupu do skupiny, prispievajú k reprodukcii skupiny. Lekár pôsobí ako ukazovateľ smeru cesty, najmä v sťažených situáciách, napríklad v prípade úmrtia člena skupiny (kde môžu byť všetci členovia skupiny ňou trvale ohrození). Objasňuje význam existencie svojpomocje skupiny. Predstavuje spôsob práce skupiny, možný prínos a zároveń upozorňuje na možné negatívne následky na členov skupiny. Motivuje ku vstupu do skupiny iba tých klientov, o ktorých je presvedčený, že ich účasť skupine prospeje.

6.6 Príklady svojpomocných skupín podľa druhu ochorenia alebo postihnutia

V roku 1987 Nadácia Brendan-Schnittmann Wirchovovho spolku v Nemecku zahájila výskumný projekt „Kooperácia lekárov a svojpomocných skupín pre zefektívnenie ambulantnej starostlivosti“. Projekt bol financovaný z prostriedkov Spolkového ministerstva pre výskum a technológie SRN. V roku 1989 bol projekt empiricky realizovaný na úrovni mesta a krajiny.

V roku 1991 vyšla príručka „Zdravotná svojpomoc“, v ktorej sú uvedené niektoré výsledky výskumu, posudky expertov a príklady spolupráce so svojpomocnými skupinami. Výskum priniesol aj výsledky analýzy fungovania svojpomocných skupín. Sledovanie a tvorba kooperačných modelov umožňuje lekárom získať návod na doporučené formy činnosti. Okrem písomného materiálu výsledkom analýzy bolo aj zriadenie „poradní pre lekárov a svojpomocné skupiny“ pri Združení lekárskych poisťovní. Z práce, ktorá o výskumnom projekte vznikla „ Lekári a svojpomocné skupiny – cesta ku konštruktívnemu dialógu“ uvádzame príklady štruktúry skupín podľa ochorenia alebo postihnutia.

Svojpomocné skupiny chronicky chorých na somatické choroby

príklady Dg.:

ischemická choroba srdca

afázia

rakovina

Morbus Bechterew

reumatická artritída

cukrovka

Svojpomocné skupiny chorých na návykové choroby

príklady Dg.:

alkoholizmus

poruchy výživy (obžerstvo, bulímia)

Svojpomocné skupiny príbuzných chronicky chorých

príklady Dg:

Morbus Alzheimer

alergie detí a mladistvých

psychické ochorenia

autizmus

drogová závislosť

Porovnanie kompetencií lekára ako poskytovateľa medicínskej expertízy a kompetencií postihnutých v kooperácii - svojpomocná skupina ako informátora o skúsenostiach.

Obe uvedené tabuľky sú citované z publikácie „Lekári a svojpomocné skupiny – cesta ku

konštruktívnemu dialógu“ (x)

Tab.č.2: Kompetencia lekára v kooperácii - lekár ako poskytovateľ medicínskej expertízy.

Tab.č.3.: Kompetencia postihnutých v kooperácii - svojpomocná skupina ako informátor

o skúsenostiach.

Príklad Svojpomocné skupiny pacientov s ischemickou chorobou srdca

Druh a rozsah problémov:

Koronárna choroba srdca je najčastejšou príčinou fyzického poškodenia, pracovnej neschopnosti a predčasnej smrti v mnohých vyspelých krajinách.

Koronárna choroba srdca zahrňuje napr. infarkt myokardu, arteriosklerózu srdcových ciev a ďalšie ochorenia, ktoré vedú k akútnemu nebezpečenstvu a chronickému poškodeniu pacientov.

Odhliadnuc od verejnej mienky, koronárna choroba srdca nie je typická pre stresovaných manažérov, ale vo vysokom počte zasahuje sociálne slabšie vrstvy. Predovšetkým vrstvy robotníkov, úradníkov a zamestnancov, čo súvisí s ich typickým spôsobom života a špecifickou životnou situáciou. V tejto skupine pacientov je treba plánovať adekvátnu „zdravotnú výchovu k zdravému životnému štýlu“ –najmä pre pacientov so základným a nižším stredným vzdelaním.

Druhou rizikovou skupinou sú pacienti intenzívne zameraní na výkon, úspech, vykonávajúci povolanie v strese a tenzii. Títo budú vyžadovať iný druh poradenstva.

Požiadavky na lekára:

Najdôležitejšou informáciou pre „koronárneho pacienta“ a jeho rodinu je pri „prebudovávaní životného štýlu upozornenie na dlhý čas choroby. K tomu pristupuje riziko, že sa pacient stane „psychickým a sociálnym invalidom“, vďaka strachu a neistote. Motivovaným poradenstvom možno u pacienta posilniť pocit sebadôvery, zmenšiť strach príbuzných a zmenšovať prekážky pri sociálnom a pracovnom znovuzačleňovaní.

Svojpomocné skupiny pacientov so srdcovo-cievnymi chorobami:

Špecifickým znakom týchto skupín (v Nemecku) je, že sú koncipované ako doplnok ambulantnej starostlivosti. Začlenenie nasleduje ihneď po pobyte pacienta v nemocnici pre akútnu fázu alebo rehabilitáciu. Začlenenie do skupiny má podporiť začaté zmeny v prospech zdravia.

V Nemecku sa za 20 rokov vytvorila plošná sieť, skladajúca sa z viac jako 3000 ambulantných športových skupín, ktoré sú začlenené do Nemeckého robotníckeho spolku a sú zamerané na kardiologickú rehabilitáciu a prevenciu. Špeciálne vyškolení cvičitelia vedú pohybové cvičenia.

Skupinové cvičenia začiatočníkov sú doplňované diskusiami a športom pod lekárskym dozorom. V ďaľšej fáze „bez lekárskeho dozoru“ pracuje svojpomocná skupina samostatne, len s príležitostnou účasťou lekára. Okrem spoločných cvičení sú skupinové aktivity zamerané na psychosociálnu starostlivosť. Jóga, autogénny tréning, prednášky o zdravej strave a odbúravaní stresu.

Cieľom skupinovej terapie je osvojenie si zdravého spôsobu života, ovplyvnenie pozitívnymi aktivitami, zhodnotenie negatívne pôsobiacich situácií (pracovný stres, rodinné problémy, sexualita).

Svojpomocné skupiny pacientov so zhubnými novotvary – rakovinou

Druh a rozsah problémov

Označenie rakovina zahrňuje množstvo nádorových lokalizácií s rôznou incidenciou, stupňom poškodenia, terapie a rôznymi šancami na prežitie.

Funkčné poškodenia a odnímanie orgánov, vedľajšie pôsobenia chemoterapie a ožiarenia a psychické následky sú najčastejšími následkami rakoviny.

Zhruba polovica chorých sa zisťuje pred päťdesiatym rokom života.

Významným znakom choroby je neistota postihnutého a jeho príbuzných zo znovunavrátenia choroby ako lokálna recidíva, alebo metastázy. Strach a neistota pred „termínom kontroly“je špecifickým psychosociálnym znakom „života s rakovinou“.

Pacienti potrebujú ľudskú pomoc, pocit spolucítenia a psychickú podporu.

Požiadavky na lekára:

Najviac lekárskeho poradcovstva vyžadujú pacienti v oblasti:

odbúravania strachu o život s ohľadom na klinický priebeh choroby,

odbúravania „sťažovania si na chorobu“, na terapeutické prostriedky a ich následky.

podporu zdravia a zmenu životného štýlu (výživa, pohyb, šport),

ambulantnej terapie bolesti a medicínskeho doprovodu smrti pri terminálnych pacientoch.

Svojpomocné skupiny pacientov s rakovinou

Skupinové aktivity varirujú od skupiny ku skupine. Obsahujú osobné rozhovory, telefónne poradenstvo, pravidelné stretnutia. Konajú sa prednášky a diskusie. V aktivitách sú bežné

jóga, gymnastika, autogénny tréning, plávanie, prechádzky, kutilstvo, maľovanie, návštevy kultúrnych a spoločenských podujatí.

Významné aktivity sú

návštevná služba novo-diagnostikovaných pacientov,

telefónna linka pomoci,

doprovod na vyšetrenia,

pomoc pri premáhaní strachu pred vyšetrením,

pomoc pri vylepšovaní životnej kvality

informácie o sociálnej pomoci, poistení a právach postihnutého.

Slovenská humanitná rada

Slovenská humanitná rada pôsobí na Slovensku od roku 1990. Združuje 169 dobrovoľníckych neziskových organizácií na území Slovenskej republiky.

6.8 Etický kódex dobrovoľníkov Slovenskej humanitnej rady

Slovenská humanitná rada je národné dobrovoľnícke centrum humanitných a charitatívnych organizácií, občianskych združení a nadácií, pôsobiacich v sociálnej oblasti v širokom ponímaní. Ide o organizácie, ktoré poskytujú pomoc, služby, starostlivosť, poradenskú činnosť a organizujú rôzne aktivity v prospech sociálne znevýhodnených a hendikepovaných ľudí.

Poslaním Slovenskej humanitnej rady je zmierňovať ľudské nešťastie a utrpenie, presadzovať zrovnoprávňovanie zdravotne postihnutých a sociálne znevýhodnených občanov a podporovať ich integráciu do rodinného, pracovného a spoločenského života.

Činnosť všetkých členských organizácií Slovenskej humanitnej rady je založená na práci dobrovoľníkov. Ich prínos pri plnení cieľov a poslania tohto spoločenstva má nezameniteľný význam. Podiel práce dobrovoľníkov na riešení rôznych spoločenských problémov je nenahraditeľný. Výsledky ich práce v prospech iných zvyšujú ich vážnosť a rešpekt. Získané postavenie ich však zaväzuje, aby svoj morálny kredit naďalej zveľaďovali.

Dobrovoľníkom Slovenskej humanitnej rady sa môže stať každý človek, ktorému to dovoľuje fyzický a psychický stav a chce čestne pracovať v prospech iných.

Tieto etické normy boli vypracované ako základné pravidlá správania sa, určené pre dobrovoľníkov Slovenskej humanitnej rady na všetkých úrovniach ako nástroj na získanie dôvery širokej verejnosti, budovania dobrého imidžu a nástroj sebaregulácie organizácie.

Dobrovoľník Slovenskej humanitnej rady sa hlási k nasledujúcim pravidlám správania sa.
Každý dobrovoľník Slovenskej humanitnej rady má:

Chápať druhých, najmä pochopiť motívy ich konania, byť uznanlivý jeden voči druhému.

Hľadať v iných ľuďoch dobré stránky a vlastnosti. Podnecovať ich rozvoj tak, aby boli ochotní prevziať spoluzodpovednosť a aktívne pristupovali k riešeniu vlastných problémov.

Rešpektovať právo na súkromie ľudí, s ktorými prichádza do kontaktu.

Rešpektovať človeka bez ohľadu na rasu (farbu pleti), náboženské vyznanie, vek, národnosť, pohlavie, postihnutie, hendikep osoby

Vyhýbať sa skresľovaniu informácií, rešpektovať a vyhľadávať pravdu.

Zaručiť sa za správnosť a objektívnosť svojho konania.

Všetky dôverné informácie o iných osobách a firmách, ktoré sú v kontakte so Slovenskou humanitnou radou chrániť ako dôverné.

Podporovať dôveru verejnosti v dobročinné inštitúcie.

Každý dobrovoľník si má byť vedomý osobnej zodpovednosti za:

Využitie svojich možností a talentu na plnenie pridelených úloh na čo najlepšej úrovni.

Vlastný osobnostný rast, ako aj osobnostný rast svojich spolupracovníkov.

Preukazovanie úcty, ohľaduplnosti a úprimnosti voči všetkým, s ktorými prichádza do kontaktu.

Čestné vyrovnanie sa s každou situáciou a ak je to na prospech veci, vyjadrenie svojho osobného názoru.

V rozhodovacom procese zváženie všetkých alternatív, berúc do úvahy, že najjednoduchší postup nemusí byť vždy v záujme veci.

Dodržiavanie všetkých právnych noriem, ako aj interných smerníc, ktoré sa týkajú využitia hmotných a finančných prostriedkov, za ktoré je zodpovedný.

Vysvetlenie si všetkých otázok týkajúcich sa výkladu etického kódexu dobrovoľníka s vedením organizácie.

Dobrovoľníci, ktorí sa zúčastňujú práce Slovenskej humanitnej rady v jej riadiacich a poradných orgánoch alebo inak, sú pre jej celkový úspech veľmi dôležití.

Slovenská humanitná rada má záujem na tom, aby pomoc dobrovoľníkov bola efektívne využitá a uspokojovala ich.

Povinnosťou všetkých je:

Komunikovať s ostatnými tak, aby ochotne spolupracovali pri dosahovaní vytýčených cieľov a aby nadobúdali sebadôveru prostredníctvom svojich pracovných výsledkov.

Pri rozdeľovaní úloh dbať na ich primeranosť, aby každý priniesol optimálny podiel v prospech spoločnej veci. Každý má vedieť, čo sa od neho očakáva a ako má tieto očakávania splniť.

Spravodlivo a dôsledne hodnotiť vykonanú prácu.

Preukazovať pochopenie a úctu voči ostatným dobrovoľníkom a partnerom. Byť ohľaduplný pri plnení svojich povinností.

Rešpektovať názory ostatných.

Dobrovoľníci majú byť stotožnení s etickými normami Slovenskej humanitnej rady a majú sa nimi riadiť v každodennom konaní.

Žiadny dobrovoľník nesmie vedome vykonať, ani prijať žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo v neprospech Slovenskej humanitnej rady.

V prípade, že niektorý rozhodovací, alebo poradný orgán Slovenskej humanitnej rady rieši problém, ktorý by mohol vyvolať potenciálny konflikt záujmov jedného z členov, musí sa tento člen zdržať hlasovania a čím skôr konflikt priznať a vyriešiť. Priznanie sa ku konfliktu záujmov a každá absencia pri hlasovaní musí byť zapísaná do zápisnice.

Vzťah dobrovoľníkov Slovenskej humanitnej rady k darcom

Slovenská humanitná rada má voči svojim darcom určité záväzky.

Aby nedošlo k narušeniu dôvery darcov, dobrovoľníci musia dodržiavať tieto pravidlá:

Poskytovať darcom úplné a pravdivé informácie o tom, ako boli ich príspevky použité.

Použiť peniaze darcov rozumne, efektívne a objektívne.

Vždy vziať do úvahy priania darcov, týkajúce sa umiestnenia ich špecifického daru.

Byť dobrým správcom darov, ktoré Slovenská humanitná rada obdrží.

Schválilo Predsedníctvo Slovenskej humanitnej rady na svojom zasadnutí dňa 16. 11. 2001.

Zoznam organizácií SHR

Tab.č.4: Zoznam organizácií SHR.

Pracovníci v zdravotníctve a niektoré ich charakteristiky

Zákon 578/2004 Zb. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v prvej časti, paragrafe 3 Zdravotnícke povolanie uvádza

Zdravotnícke povolanie je súbor pracovných činností, ktoré vykonáva zdravotnícky pracovník (par. 27) pri

a)      poskytovaní zdravotnej starostlivosti, (Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.)

b)      ochrane zdravia ľudí, (Zákon NR SR č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov.)

c)      lekárskej posudkovej činnosti, ( Napr. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.)

d)      kontrolnej činnosti (Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov.) alebo

e)      výkone dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti. (par. 43 zákona 581/2004 Z. z.)

Súčasťou zdravotníckeho povolania môže byť aj vedecká činnosť a pedagogická činnosť podľa osobitných predpisov (Napríklad zákon č.131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.) riadenie a organizácia poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Výkon zdravotníckeho povolania pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je činnosť bezprostredne nevyhnutná na ochranu života a zdravia ľudí.

Zdravotnícke povolanie sa vykonáva

a)       v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, (Napríklad Zákonník práce.)

b)      na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (par.11)

c)       na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (par. 10)

d)      na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. (Zákon č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov.

V tretej časti Výkon zdravotníckeho povolania paragraf 27

Kategórie zdravotníckych pracovníkov

Zdravotnícke povolanie vykonávajú zdravotnícki pracovníci v týchto kategóriách:

a)      lekár, ak ide o povolanie lekár,

b)      zubný lekár, ak ide o povolanie zubný lekár,

c)      farmaceut, ak ide o povolanie farmaceut,

d)      sestra, ak ide o povolanie sestra,

e)      pôrodná asistentka, ak ide o povolanie pôrodná asistentka,

f)        laborant, ak ide o povolania technik laboratórnej medicíny, medicínsko-technický laborant, zdravotnícky laborant a farmaceutický laborant,

g)      asistent, ak ide o povolania verejný zdravotník, rádiologický asistent, zdravotnícky záchranár, dentálna hygienička, asistent hygieny a epidemiológie, asistent výživy, masér, sanitár a zdravotnícky asistent,

h)      technik, ak ide o povolania optometrista, zubný technik, očný technik, ortopedický technik a elektrotechnik,

i)        iný zdravotnícky pracovník, ak ide o povolania fyzioterapeut, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, špeciálny pedagóg, biológ, genetik a chemik.

Paragraf 31 Podmienky na výkon zdravotníckeho povolania

Podmienky na výkon zdravotníckeho povolania sú:

a)      spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu,

b)      zdravotná spôsobilosť,

c)      odborná spôsobilosť.

d)      bezúhonnosť podľa tohoto zákona, alebo podľa osobitných predpisov.

Podmienkou na výkon povolania je , aj dôveryhodnosť, ak sa vyžaduje podľa tohoto zákona (par. 12 ods. 6 a par. 69 ods. 3).

Paragraf 32 Zdravotná spôsobilosť

Zdravotná spôsobilosť sa preukazuje lekárskym posudkom o zdravotnej spôsobilosti vo vzťahu k výkonu príslušného zdravotníckeho povolania.

Zdravotnú spôsobilosť posudzuje lekár so špecializáciou v  špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, ktorý má so žiadateľom o vydanie posudku uzatvorenú dohodu o poskytovaní všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti podľa osobitného predpisu (par. 12 ods. 6 zákona 576/2004 Z. z.).

Paragraf 33 Odborná spôsobilosť

(1)Odborná spôsobilosť na výkon zdravotníckeho povolania podľa tohoto zákona je odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností,

odborná spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností a odborná spôsobilosť na výkon certifikovaných pracovných činností.

Odbornú spôsobilosť a ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve upravujú osobitné predpisy.

Dňa 1. januára 2005 nadobudli účinnosť:

nariadenie vlády SR č. 742/2004 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania,

nariadenie vlády SR č. 743/2004 Z. z. o spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.

Pracovníci v zdravotníctve sú skupinou populácie, ktorá má najväčší objem vedomostí a zručností, slúžiacich k podpore a posilňovaniu zdravia, alebo obmedzovaniu takého správania, ktoré negatívne vplýva na zdravie. Poznajú spôsoby ochraňovania zdravia a zamedzovania vzniku chorôb. Z týchto vedomostí, získaných v rámci profesijnej prípravy, vyplývajú aj ich povinnosti.

Paragraf 80 Povinnosti zdravotníckeho pracovníka

Zdravotnícky pracovník je povinný

a)      poskytovať bez meškania prvú pomoc každej osobe, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život alebo bolo ohrozené jej zdravie, a ak je to nevyhnutné, zabezpečiť podľa potreby ďalšiu odbornú zdravotnú starostlivosť,

b)      sústavne sa vzdelávať,

c)      oznámiť údaje na zápis do registra a oznamovať zmenu údajov (par. 63 ods. 2)

d)      vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s etickým kódexom (par. 52 ods. 2 písm. a).

(2) Zdravotnícky pracovník je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania.

Analýzy dôsledkov výkonu povolania zdravotníka a spôsobu života pracovníkov v zdravotníctve

Z viacerých analýz spôsobu života pracovníkov v zdravotníctve vyplynuli závery, že v prevažnej väčšine

majú nedostatočnú fyzickú aktivitu

nedostatočný aktívny odpočinok

zvýšenú konzumáciu psychoaktívnych látok (najmä kofeínu, nikotínu, alkoholu a liekov

trpia chorobami z povolania (vyplývajúcich z expozície toxickým látkam

trpia chorobami podmienené neuropsychickou záťažou a stresom

výrazne sa zvyšuje pocit sociálnej a ekonomickej neistoty súvisiacej s výkonom povolania. (5,6)

Postoj zdravotníkov k vlastnému zdraviu

Skupinou, ktorá disponuje najväčším objemom informácií o chorobe a o podpore zdravia, vzájomných súvislostiach javov týkajúcich sa zdravia a choroby a procesoch v  organizme človeka, ktoré vedú k poškodeniu zdravia, je skupina pracovníkov v zdravotníctve.

Základným predpokladom úpravy spôsobu života v zmysle pozitívnej, aktívnej podpory zdravia je dostatok informácií o správnych praktikách podpory zdravia.

Informácie – vedomosti o zdraví a zdravie podporujúcich postupoch nestačia. Informácie musia byť spojené so zručnosťou – schopnosťou použiť informácie o podpore zdravia.

Treťou dôležitou súčasťou – okrem vedomostí a zručností – je vytvorenie postoja.

Postoj je v tomto prípade presvedčenie o potrebe využiť vedomosti a schopnosti na podporu zdravia.

Inými slovami zmeniť spôsob života, preferenciu hodnôt a využívanie životných aktivít na také správanie a konanie, ktoré pozitívne vplývajú na zdravie.

Dostatok informácií, pochopenie hodnôt a potreba deklarovania postoja je súčasťou profesionálnej prípravy a výkonu lekárskej profesie, alebo výkonu práce zdravotníckeho pracovníka.

Dalo by sa predpokladať, že zdravotnícki pracovníci, ktorí tvoria skupinu obyvateľstva, odlišujúcu sa od iných skupín nielen prístupom k informáciám, povinnosťou deklarovať a viesť iných k podpore zdravia, budú typickí výnimočným správaním v oblasti spôsobu života, aktivitami podporujúcimi zdravie a absenciou takých aktivít, ktoré zdravie ohrozujú.

Logicky by sa dalo predpokladať, že postoj zdravotníkov k  absolvovaniu preventívnych prehliadok bude kategoriálne iný tak, ako je kategoriálne iné ich vzdelanie a ich zručnosti . Že postoj zdravotníkov bude charakteristický správaním a výkonom činností ako je absolvovanie preventívnych prehliadok.

Z obsiahlej literatúry našej i zahraničnej proveniencie sa však dozvedáme, že lekári a iní zdravotnícki pracovníci nevyužívajú možnosť preventívnych prehliadok ani tak, ako populácia obecne. Využívajú ich ešte menej. Táto skupina má nižšie percento práceneschopnosti, ale viac práceneschopnosti s dlhším trvaním. Z analýz vyplýva, že ide o choroby „vážnejšie“.

Na preventívne prehliadky chodí pravidelne v Slovenskej republike podľa analýzy ŠZÚ SR iba 41 %populácie pracovníkov zdravotníctve.

Niektorí autori uvádzajú, že správanie sa pracovníkov v zdravotníctve k svojmu zdraviu charakterizuje správanie sa „populácie obecne“ k svojmu zdraviu.

Ale spôsob správania sa k svojmu zdraviu zdravotníkmi systémovo ovplyvňuje zdravie populácie aj preto, lebo správanie sa „zdravotníkov“ pôsobí ako „zlý príklad“ pre populáciu obecne.