História Vysokých Tatier

História Vysokých Tatier

Podtatranská oblasť bola kontinuitne osídlená už v praveku, a to aj napriek ťažkým klimatickým a terénnym podmienkam. Jedným z prvých bol určite aj neandertálsky pračlovek, o čom svedčí travertínový odliatok jeho lebky z gánovského Hrádku.

Na sklonku mladšej doby kamennej tu ľudia poznali spracovanie kovu - bronzu a železa. Okolo roku 300 pred n. I. presadili pod Tatrami svoju kultúru porýnski Kelti - zruční hutníci a keramikári. Nálezy rímskych mincí (Nový Smokovec, Poprad, Spišská Selá) svedčia o obchodných kontaktoch s rímskymi kupcami. V 9. a na začiatku 10. storočia bol kraj pod Tatrami súčasťou Veľkomoravskej ríše.

Úsilie oslabiť slovanské vplyvy a podtatranské územie skolonizoval' prichádzalo jednak z juhu (nájazdy Húnov) a jednak za severu (poľské kniežatá). Do 13. storočia sa do oblasti dostalo množstvo prisťahovalcov. Na úpätí hôr boli vtedy položené základy mnohých súčasných podtatranských obcí.

2.1 Osídľovanie a vplyv ľudskej činnosti na prírodu v minu­lých storočiach

Vysoké Tatry boli až do 16. storočia výlučne oblasťou hospodárskeho využívania prírodného bohatstva. Zvyšovanie vplyvu ľudskej činnosti na tatranskú prírodu však prinieslo prvé výrazné negatíva: ústup a devastáciu lesa. Výrazným podielom k tomu prispelo niekoľko faktorov. Jedným z nich bola nadmerná ťažba dreva. Hoci drevo vtedy ešte nebolo predajným artiklom, zvyšujúci sa počet obyvateľov znamenal zvyšujúcu sa ťažbu dreva na ich spotrebu. Rozmáhajúce sa baníctvo prírode tiež nepridalo. Pokusy liptovských a spišských haviarov zasahovali tatranské svahy čoraz vyššie, dolovalo sa železo, antimón, cín, ale aj zlato. Živelné pytliactvo zase znížilo početné stavy vzácnych stavovcov - kamzíka, svišťa a mnohých ďalších. Úlovok bol zaujímavý nielen pre chutné mäso, ale aj pre údajne liečivé účinky niektorých výťažkov z tiel zvierat. Najnegatívnejšie zmeny v tatranskej prírode bezpochyby vyvolalo pasenie domácich zvierat. Páslo sa všade, kde to umožňoval terén a vegetačný kryt. Pastieri narobili v Tatrách obrovské škody devastáciou horných častí lesa. Vypaľovali a klčovali kosodrevinu, aby tak rozšírili plochy na pasenie. Spásaním sa podporovala nielen erózia pôdy, ale vážne sa zmenilo zloženie pôvodných rastlinných spoločenstiev. Horná hranica lesa sa znížila. Mnohé terény v hornej hranici lesa teda pred 600 až 700 rokmi vyzerali celkom inak ako dnes.

2.2 Vysoké Tatry ako stredisko oddychu, turistiky a poznávania

Prvé správy o horských výpravách, ktoré mali len estetické a poznávacie ciele, siahajú do polovice 16. storočia. Jednou z prvých známych 'turistiek' bola kežmarská hradná pani Beáta Laska-Koscielecká.

Pri poznávaní Vysokých Tatier zohralo veľkú úlohu známe kežmarské lýceum, ktoré často organizovalo prírodovedné exkurzie spojené so zbieraním prírodnín pre školský kabinet, ale tiež stredná škola so zameraním na lesníctvo v Liptovskom Hrádku.

S rastúcim záujmom o Vysoké Tatry ako o miesto turistiky a oddychu došlo koncom 18. storočia k vybudovaniu prvých turistických ubytovacích zariadení pod Slavkovským štítom. Stali sa základom dnešného Starého Smokovca. Ten bol niekoľko desaťročí jediným turistickým strediskom vo Vysokých Tatrách.

V prvých desaťročiach 19. storočia si jeho majiteľ iliašský gróf Csáky prísne vyhradil právo vyberať si hostí. A tak načas získali nárok na oddych v Smokovci výlučne vrstvy s dobrým finančným a spoločenským postavením. Keď sa v 30. rokoch 19. storočia stal nájomcom osady spišskosobotský hostinský Ján Rainer, zriadil konečne aj lacné ubytovanie pre širšie vrstvy obyvateľstva.

Rozvoju turistického ruchu a stále atraktívnejšieho horolezectva však ešte vždy bránili najmä dopravné ťažkosti, chýbajúce chodníky a pre záujemcov aj možnosť prenocovať vo vyšších polohách. V roku 1863 bola v ústí Malej a Veľkej Studenej doliny z Rainerovej iniciatívy postavená kamenná jednopriestorová chatka (dnes nesie jeho meno).

Problém dopravného spojenia vyriešila trať košicko-bohumínskej železnice sprevádzkovaná v roku 1871. Okrem nesmierneho významu pre rozvoj priemyslu a hospodárstva rozšírila možnosti rozvoja cestovného ruchu a turistiky vo Vysokých Tatrách. Po dobudovaní terajšej Cesty Slobody vznikli viaceré súčasné tatranské strediská: Štrbské Pleso, Nový Smokovec, Tatranská Lomnica a ďalšie. Na okraji miest a obcí začali postupne vyrastať ubytovne so stravovacími zariadeniami, ihriská, ale aj hotely pre zámožnejšiu klientelu.

Výnimočná klíma vo Vysokých Tatrách čoskoro podnietila výstavbu prvých liečebných a kúpeľných zariadení. Prvé sanatórium postavil Dr. Mikuláš Sz ntagh, iriciátor klimatoterapie vo Vysokých Tatrách. Keďže mal už množstvo poznatkov o liečbe tuberkulózy a Basedowovej choroby zo švajčiarskych a talianskych klimatických liečební, sám dal podnet na celoročné využívanie tatranských stredísk na účely klimatoterapie. Nový Smokovec tak hneď od svojho založenia získal charakter kúpeľného miesta.

Obdobie pred 1. svetovou vojnou nebolo z hľadiska návštevnosti Tatier veľmi bohaté. Záujem zo strany spoločenskej smotánky poklesol (móda letovať pri mori alebo v komfortnejšie vybavených Alpách) a pre bežnú verejnosť boli Tatry v týchto ťažkých časoch stále cenovo nedostupné. Snaha prilákať do Vysokých Tatier viac turistov spôsobila, že v rokoch 1904 - 1906 sa tu na jednej strane vybudovali veľkokapacitné a luxusné grandhotely a na druhej strane skromnejšie ubytovacie zariadenia pre strednú vrstvu.

2.3 Prvé prírodoochranárske aktivity

Nielen turistika a cestovný ruch zaznamenávali v druhej polovici 19. storočia vzostup. Do popredia sa čoraz častejšie dostávali aj prírodoochranárske aktivity. Začiatky zámernej a cieľavedomej ochranárskej aktivity v Tatrách sa spájajú so vznikom Uhorského tatranského spolku v roku 1873. Spolok zohral dôležitú úlohu vo viacerých smeroch: vybudoval sieť turistických chodníkov achát, organizačne podchytil službu horských vodcov a záchranárov, dal podnet na výstavbu terajšej Cesty Slobody, aktívne presadzoval ochranu zdevastovanej tatranskej prírody, hoci ochrana prírody ako celý komplex krokov bola v tomto období ešte len na začiatku. Spolok sa zasadilo ochranu živočíšstva a rastlinstva v Tatrách, predovšetkým najvzácnejších druhov, napr. kamzíkovo

Počas 1. svetovej vojny utrpela tatranská príroda veľké straty. Vzhľadom na ťažkú ekonomickú situáciu sa rozmohli krádeže dreva, pytliactvo a ilegálne pasenie dobytka, lesné hospodárstvo bolo zanedbané. Porasty napadli kôrovce.

Po vojne a vzniku Československa sa začali obnovovať zanedbané ochranárske aktivity. Objavili sa aj prvé materiály s návrhmi konkrétnych postupov.

Jedným z najvýznamnejších bol protokol z decembra 1925, ktorý navrhoval komplexné medzi národné (slovensko-poľské) riešenie ochrany tatranského národného parku. Ochranárske snahy však v oboch krajinách narazili na odpor bohatých kruhov, vlastnícky zainteresovaných v oblasti Tatier, ale aj ľahostajnosť vtedajšej vlády. Sprísnili sa však kritériá na odstrel kamzíkov, docielila sa úplná ochrana medveďa a niektorých vzácnych druhov rastlín.

Tatry ako výnimočný prírodný skvost si na zákonom stanovenú systematickú ochranu museli počkať ešte viac ako dvadsať rokov. Medzitým však prešli rozvojom (napr. vybudovanie tatranskej turistickej Magistrály v 30. rokoch 20. storočia) i ťažkým obdobím 2. svetovej vojny, keď museli 'hostiť' menej vítaných návštevníkov - fašistickú mládež či vojakov. Mnohé hotely a ubytovne ostali po ich odchode vydrancované a rozkradnuté.

Dva roky po voj ne, v roku 1947, vznikla samostatná obec Vysoké Tatry, ktorej územie bolo vyňaté z doterajších katastrov dvadsiatich dvoch podtatranských obcí. Tento faktor spolu s úplným zoštátnením pozemkov umožnil v decembri 1948 rozhodnutím Slovenskej národnej rady vyhlásiť TANAP za zákonom chránenú oblasť. Zákon vstúpil do platnosti 1. januára 1949.

2.4 Novodobá história Vysokých Tatier

Spolu s ochranou národného parku sa paralelne začalo s budovaním Vysokých Tatier ako významného strediska cestovného ruchu. Komunikácie, nové ubytovacie a stravovacie zariadenia, hotely, verejné a administratívne budovy, liečebne, zimné športoviská, pozemná a kabínková lanovka, Tatranská elektrická železnica. Kapacity sa podstatne rozširovali najmä v čase príprav na Iyžiarske majstrovstvá sveta v klasických disciplínách v roku 1970. Hoci dejiskom majstrovstiev bolo Štrbské Pleso, výstavba ubytovacích zariadení a rekonštrukcia cestnej a železničnej siete sa týkala celej tatranskej oblasti. Tatry boli vytypované ako stredisko cestovného ruchu 1. kategórie s medzinárodným významom.

Do tohto obdobia sa však zároveň datuje začiatok najnegatívnejšieho vplyvu na tatranskú prírodu. Masová návštevnosť Vysokých Tatier spôsobila nevyčísliteľné škody. Tieto 'miniatúrne Alpy' privítali v roku 1964 1,5 milióna návštevníkov, v roku 1986 ich bolo až 5,5 milióna a v súčasnosti je ich počet približne 4 milióny ročne.