POMOCNÉ VEDY HISTORICKÉ

Úvod do dejepisu

Veľakrát si človek kladie otázky týkajúce sa jeho vlastnej existencie. Kto som? Odkiaľ som? Kam smerujem? Odpovede na tieto základné otázky človeka a jeho bytia dáva okrem iných vedných disciplín aj história.

Túžba poznať vlastnú minulosť sa prejavila už v antike, odkiaľ pochádza aj samotný pojem história /pojem sa prvýkrát objavil v gréčtine/. Znamenal skúmanie, vedomosti a rozprávanie o minulých udalostiach. V slovenčine mu zodpovedá pojem dejepis – dejiny.

V súčasnosti však históriu chápeme vo dvoch významoch:

objektívny, reálny proces vývoja ľudskej spoločnosti = čo sa naozaj udialo

veda, ktorá sa zaoberá skúmaním, poznávaním a výkladom tejto minulosti

Rozoznávame trojaké členenie dejín

Priestorové členenie dejín. Rozdeľuje dejiny na všeobecné a regionálne. Všeobecné dejiny študujú všeobecné zákonitosti vývoja ľudstva ako celku. Regionálne dejiny sú súčasťou národných dejín a skúmajú časť národných dejín, ktorá je územne /teritoriálne/ vymedzená.

Vecné členenie dejín. Vychádza z poznania, že predmetom štúdia histórie sú všetky významné udalosti, procesy, ktoré prebiehali vo vývine ľudskej spoločnosti.

Chronologické členenie dejín. Najstarší a najzvyčajnejší spôsob rozdelenia dejín. Historici rozdelili dejiny na viaceré obdobia – periódy, oddelené významnými historickými medzníkmi. Je to tzv. periodizácia dejín. V rámci týchto období hľadali spoločné znaky, charakteristické pre tú-ktorú historickú epochu. Za medzníky zvyčajne vybrali významné politické udalosti. Takto vzniklo rozdelenie na pravek, starovek, stredovek, novovek a najnovšie dejiny. Keďže vývoj sveta a jednotlivých krajín je nerovnomerný, označenie historických epoch neplatí univerzálne pre všetky územia a všetky historické obdobia.

q       pravek – je najdlhšie obdobie vo vývoji ľudskej spoločnosti. Trval viac ako dva milióny rokov. Obdobie praveku je predmetom archeologického výskumu a končí sa vznikom prvých staroorientálnych štátov, ktoré už dokázali zachytiť svoju existenciu písmom /Mezopotámia, Egypt, /.

q       starovek – za začiatok staroveku považujeme obdobie vzniku prvých staroorientálnych štátov Za koniec staroveku sa pokladá zánik Západorímskej ríše roku 476.

q       stredovek – trval, samozrejme relatívne, od roku 476 po obdobie „novej doby“, kedy nastali veľké zmeny vo všetkých oblastiach života spoločnosti.

q       novovek – za začiatok novoveku viacerí považujú Lutherovu reformáciu /1517/, objavenie Ameriky /1492/ a iné významné medzníky.

q       najnovšie dejiny – začínajú niektorí autori rokom 1918, iní rokom 1945 a označujú ich ako súčasné dejiny.

Skutočný dejinný proces prebieha nepretržite, vo všetkých krajinách a územiach naraz a vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Aj keď si to ani neuvedomujeme, ale sami sme súčasťou dejín a tvoríme ich celkom osobitným a jedinečným spôsobom. Je na nás, aké miesto každý z nás v dejinách zaujme.

Historia magistra vitae est. História je učiteľka života

Historické pramene

Obraz minulého sveta možno poznať na základe historických prameňov. Tie sa zachovali ako pozostatky minulosti, boli jej súčasťou a prinášajú svedectvo o historických udalostiach.

Historický prameň – všetko to, z čoho môžeme čerpať poznatky o dejinnom vývoji.

Písomné pramene

a)      úradného charakteru – najväčšia vierohodnosť a schopnosť podávať informácie

b)      súkromnej povahy – vznikli z činnosti jednotlivcov /básnici, politici/; korešpondencia, pamäti

c)       rozprávacie – jednoduché, chronologicky radené zápisy o významných udalostiach

d)      periodická tlač – noviny, časopisy, brožúry

Hmotné pramene

a)      sú často staršieho pôvodu ako písomné pramene (skameneliny, kostrové nálezy, mince,). Dokumentujú spôsob života, obživy, bývania, zamestnania, . Výskumom hmotných prameňov sa zaoberá archeológia. Skúma najmä najstaršie obdobie ľudských dejín, z ktorého sa nezachovali písomné pramene.

Obrazové pramene - mapy, plány, fotografie, filmy, zvukové nosiče

Pramene zachované ústne – povesť, legenda, historická pieseň, príslovia, anekdoty, porekadlá,

Pomocné vedy historické

Sú to špeciálne vedné disciplíny, ktoré pomáhajú historikom pri výskume historických prameňov

Sú to – paleografia, diplomatika, chronológia, sfragistika, heraldika, genealógia, numizmatika, metrológia.

PALEOGRAFIA- náuka o starých písmach a ich vývoji. Predmetom jej štúdia sú všetky písma národov všetkých čias. Úlohy paleografie : praktické a vedecké

q       praktické – naučiť sa dané písmo správne čítať

q       vedecké – určenie veku, miesta, pravosti

DIPLOMATIKA- skúma kriticky listiny ako produkt právnych, hospodárskych a sociálnych vzťahov a určuje ich cenu ako historických svedectiev. Zisťuje pravosť dokumentov a súčasne sleduje aj vývoj kancelárií /inštitúcií/, v ktorých tieto dokumenty vznikali.

Genealógia náuka o vzťahoch medzi ľudskými jedincami vyplývajúcich z ich rodového pôvodu. Skúma vývoj rodov a jedincov patriacich k nim, ich vzájomné príbuzenské vzťahy.

CHRONOLÓGIA – náuka o spôsoboch merania času a pomôckach k tomu slúžiacich. V roku 40 pred Kr. zaviedol Gaius Julius Caesar kalendár zvaný Julianos. Pre astronomické nezhody vznikajú snahy o úpravu kalendára. Juliánsky kalendár upravil pápež Gregor XIII. v roku 1582. Aby sa vyrovnali astronomické nezhody, v tom roku sa písal 15. október po 4. októbri. Okrem stanovenia priestupných rokov každé 4 roky bolo určené, že každý 100. rok je priestupný iba vtedy, ak je deliteľný číslom 400.

Upravený kalendár sa nazýva gregoriánsky. Nebol zavedený všade súčasne. V Čechách roku 1584, v Anglicku 1752 a v Rusku až po 1. svetovej vojne.

SFRAGISTIKA – náuka o pečatiach, ich zhotovovaní a používaní. Je úzko spojená s diplomatikou v súvislosti s platnosťou listín a heraldikou v súvislosti používania znakov.

HERALDIKA – náuka o znakoch, čiže erboch a ich používaní. Z heraldiky vznikli vexikológia, t.j. náuka o zástavách a práporoch a faleristika, t.j. náuka o vyznamenaniach a rádoch.

NUMIZMATIKA – náuka o minciach, medailách, žetónoch, kovových známkach a peniazoch vôbec. Jej úlohou je štúdium úlohy mince ako prostriedku zmeny a platenia a ako sprostredkovateľa hospodárskych vzťahov.

METROLÓGIA – náuka o mierach a váhach. Jej úlohou je zisťovať mierové a váhové jednotky, ich odvodzovanie a prevod na naše miery.

ARCHIVISTIKA – skúma pramene v súvislosti s ich zaradením v archívnych fondoch /fondy organizácií, inštitúcií/. Archívne fondy sú súbory písomností zoradené podľa určitej schémy. Písomné historické pramene sa uchovávajú v archívoch, hmotné a obrazové pramene sa uchovávajú v múzeách, galériách a pod.

Historici pri svoje práci používajú aj metódy ďalších vied – jazykoveda, zemepis, demografia. Tieto vedy použité v historickom bádaní považujeme za PVH v širšom slova zmysle.

PRAVEK

Vznik človeka predstavuje najvyšší a posledný stupeň vo vývoji živej prírody našej planéty. Podľa najnovších odhadov tento proces začal asi pred 2 až 3 miliónmi rokov.. V porovnaní s vekom planéty odhadovaným na 4,5 miliardy rokov a veku živej prírody odhadovaným na 1,5 až 2 miliardy rokov je to doba pomerne veľmi krátka, ale v porovnaní s priemerným vekom človeka naopak veľmi dlhá. Najbližší predkovia človeka v podobe antropoidných opíc sa vyvinuli už na konci treťohôr, ale vlastný proces ich hominizácie /poľudštenia/ sa odohral až v období štvrtohôr. Trvalo viac než 2 milióny rokov, kým sa z prvotných foriem človeka vyvinul človek dnešného typu.

Na vznik človeka malo rozhodujúci vplyv prírodné prostredie. Práve v období štvrtohôr sa striedali doby ľadové s medziľadovými Človek, resp. ľudské spoločenstvá, na rozdiel od ostatných živočíchov, mal schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam a zmenám prostredia. Na rozdiel od zvieracích stád ľudské spoločenstvá používali čoraz lepšie metódy získavania potravy a zaisťovania svojej ochrany a dokázali ich zachovať aj pre svojich potomkov. Od svojich živočíšnych predkov zdedili primitívni ľudia základnú telesnú a duševnú schopnosť videnia a držania predmetov. Kombinovaná schopnosť ruky a oka spojená so schopnosťou učiť sa umožnila používanie nástrojov. Najprv to bol náhodne uchopený kameň alebo vetva, neskôr zámerne vybraný alebo prispôsobený predmet a nakoniec vedome vyrobený nástroj. Ak tento úspech dosahoval len jednotlivec, nemôžeme ešte hovoriť o plnom ľudstve. Až výroba nástrojov založená na tradícii učiť sa a učiť iných tieto nástroje vyrábať, predpokladala existenciu trvalého ľudského spoločenstva.

Aby ľudské spoločenstvo nevyhynulo, bola potrebná starosť o potomkov, dlho neschopných postarať sa o seba samých. To viedlo k vzniku rodiny, rodu a kmeňa, združujúcich rôzne generácie, v ktorých nepretržitú ľudskú tradíciu zabezpečovala hlavne žena – matriarchát.

Vznik človeka je teda výsledkom kultúrneho a sociálneho vývoja, ktorý spolu s ďalšími faktormi vytvoril predpoklady výnimočného postavenia človeka v živej prírode.

Biologicky sa človek začal vymaňovať zo živočíšnej ríše už na konci treťohôr, kedy sa do popredia dostala čeľaď tzv. hominidae. K hominidom sa dnes priraďujú tri rody: Ramapithecus, Australopithecus a Homo. Vznik čeľade hominidae bol sprevádzaný zmenami v stavbe panvy a dolných končatín, umožňujúcich vzpriamenie postavy a iný druh pohybu. Postupne sa objavujú ďalšie biologické zmeny v tvare a veľkosti lebky, menia sa funkčné schopnosti ľudskej ruky a samozrejme vznik reči, ktorý súvisel so vznikom a rozvojom ľudského myslenia.

Na procese hominizácie vedúcemu k vzniku dnešného typu človeka sa teda podieľali faktory prírodné, biologické, sociálne a kultúrne. Základné medzníky je možné stručne vyjadriť vzpriamením postavy, vznikom „kráčavej“ nohy, zväčšením a skvalitnením mozgu, vytvorením ruky ako pracovného nástroja, vznikom reči a myslenia a spoločenským spôsobom života. Z tohto hľadiska vo vývoji človeka rozlišujeme tri druhy:

HOMO HABILIS – človek zručný: vyrábal jednoduché kamenné nástroje otĺkaním dvoch kameňov o seba /štiepanie/

HOMO ERECTUS – človek vzpriamený: zväčšenie objemu mozgu, rast jeho schopností – dokonalejšie kamenné a kostené nástroje, používanie ohňa, staval si jednoduché príbytky, dorozumieval sa zvukmi a posunkami, stretávame sa u neho aj s kanibalizmom

HOMO SAPIENS – človek rozumný: tu patrí aj homo sapiens neanderthalensis, nazvaný podľa náleziska Neanderthal pri Dusseldorfe v Nemecku; špecializácia nástrojov – pästné kliny, nože, škrabadlá, hroty, rydlá a oštepy, sekery a palice. Stretávame sa s pochovávaním mŕtvych; kultové uctievanie zvierat; estetické vnímanie; zárodky artikulovanej reči. U nás sa našli pozostatky neandertálca v Gánovciach pri Poprade /odliatok lebky/. Neandertálsky človek je posledným typom, ktorý je ešte stále označovaný za pračloveka. Moderná forma človeka, označovaná ako homo sapiens sapiens, sa objavuje asi pred 50 tisíc rokmi.

Dlhé obdobie od vzniku človeka až do začiatku najstarších ľudských civilizácií na Prednom Východe označujeme ako pravek. Je to najdlhšie obdobie v ľudských dejinách, ktoré trvalo 2 až 3 milióny rokov, zatiaľčo dejiny ľudskej civilizácie trvajú len 6 tisíc rokov.

Dejiny praveku delíme podľa spôsobu získavania potravy alebo podľa materiálu, z ktorého si človek vyrábal nástroje. Podľa spôsobu obstarávania potravy delíme pravek na :

obdobie prisvojovacieho hospodárstva

obdobie výrobného /produktívneho/ hospodárstva

Podľa použitého materiálu na výrobu nástrojov delíme dejiny na:

doba kamenná (do roku 3500 pred Kr.)

doba bronzová (do roku 1100 pred Kr.)

doba železná

Najdlhším úsekom pravekých dejín je doba kamenná, ktorá sa ďalej delí na staršiu /paleolit/, strednú /mezolit a mladšiu /neolit/ dobu kamennú.

Veľmi dôležitou je mladšia doba kamenná, v ktorej prebehla tzv. neolitická revolúcia (pestovanie rastlín, domestikácia zvierat). V tomto období ľudia prechádzajú k usadlému spôsobu života, zaznamenávame nárast počtu ľudí

NAJSTARŠIE CIVILIZÁCIE

Mezopotámia

Pomenovanie Mezopotámia je gréckeho pôvodu /mezos – v strede; potamos – rieka/ - rozsiahle územie v povodí stredného a dolného toku riek Eufrat a Tigris. /územie dnešného Iraku/. Eufrat a Tigris prameniace v arménskych horách, prinášali pri pravidelných záplavách v apríli až máji nielen množstvo vody z topiacich sa snehov, ale aj nánosy úrodného bahna.

S okolitým svetom spájali Mezopotámiu početné obchodné cesty, po ktorých sa do Mezopotámie dovážali potrebné suroviny, ktoré sa tam nevyskytovali /kameň, kovy, drevo/. Dopravu uľahčovali obidve rieky, ktoré boli aj bohatým zdrojom rýb.

Celá oblasť Mezopotámie sa rozdeľovala na niekoľko častí : na severe to bola Asýria, v strednej časti Babylónia a na juhu Sumer.

Počiatky mezopotámskej civilizácie

Prví poľnohospodári sa v severnej Mezopotámii začali usadzovať začiatkom 6. tisícročia pred Kr., na úrodných južných naplaveninách, kde takmer neprší, až na prelome 6. a 5. tisícročia pred Kr.

q       vhodné podmienky na pestovanie obilnín /najmä jačmeň/, olejnatých rastlín, strukovín, zeleniny a ovocia

q       chov veľkých stád dobytka /zdroj mäsa, mlieka, srsti, rohoviny/

q       roľníci – práca na poliach; pastierstvo; remeselná výroba a obchod

Roľníci na juhu museli zvládať jarné záplavy. Museli sa vykopať kanály, ktoré rozvádzali vodu do vnútrozemia, a nádrže, v ktorých sa zadržiavala voda pre obdobie sucha.

K tomu ale nestačili sily malých skupín ľudí. K tejto práci sa museli spájať obyvatelia väčších území, čo viedlo k vzniku pevnejších organizovanejších celkov. Už v 5. tisícročí pred Kr. sa vytvárali veľké dediny, ktoré boli strediskami diaľkového obchodu. Od konca 5. tisícročia smeroval vývoj k vzniku miest, ktoré sa stávali politickými a hospodárskymi centrami väčších či menších oblastí.

Najvhodnejšie podmienky na vznik štátov boli na juhu Mezopotámie – v Sumeri /pomenovanie dostal podľa starobylého národa Sumerov, ktorí sa sem prisťahovali na prelome 5. a 4. tisícročia pred Kr.

Prvé štáty začali vznikať po roku 3000 pred Kr. Vtedy začína tzv. starosumerské obdobie, ktoré trvá až do polovice 24. storočia pred Kr. O tomto období sumerských dejín veľa nevieme.

Až po roku 2600 sa ocitáme na pevnejšej pôde: podstatne viac písomných pamiatok nás informuje o usporiadaní spoločnosti, o hospodárskych pomeroch a o politických a vojenských udalostiach. Sumeri žili v rade drobných mestských štátov /Ur, Uruk, Lagaš, Kiš, Nippur, Umma/. Jednotlivé mestá obklopovali hradby na obranu pred nepriateľmi. Základným stavebným materiálom bola hlina.

Jadrom a centrom každého štátu bol chrám /zikkurat/, ktorý bol centrom nielen náboženského, ale aj politického a hospodárskeho života. Celé územie mestského štátu bolo považované za majetok boha a všetci obyvatelia – kňazi, pisári, vojenskí velitelia, remeselníci, obchodníci, roľníci, rybári a lovci – vykonávali svoje práce jeho službách. Kňazi a úradníci organizovali budovanie závlahových a odvodňovacích kanálov, starali sa o dovoz potrebných surovín a starali sa o to aby rôzne skupiny obyvateľstva mali všetko, čo potrebovali pre svoj život.

Chrámom patrili rozsiahle pozemky, na ktorých pracovali chrámoví služobníci alebo otroci. Otrokov získavali vo vojnách, alebo sa nimi stávali obyvatelia, ktorí sa zadĺžili a neboli schopní vyrovnať svoje dlhy. Otrokov však bolo málo a netvorili základnú pracovnú silu.

Najdôležitejšie postavenie v raných sumerských štátoch malo chrámové kňazstvo. Takúto formu vlády nazývame theokracia

Postupom času sa povedľa chrámov vytvárali nové centrá politického a hospodárskeho života mestských štátov – paláce, ktoré boli sídlami vládcov. Svetská moc sa totiž oddelila od najvyššej kňazskej autority a panovník začal byť považovaný za zástupcu boha na zemi. K posilneniu panovníckej moci prispievali aj početné vojny medzi jednotlivými mestskými štátmi.

hlavnú úlohu pri organizovaní spoločnosti mal chrám a príslušníci chrámu /kňazi/, preto hovoríme o chrámovom hospodárstve

neskôr sa chrámové hospodárstvo mení na palácové hospodárstvo.

aj chrámové, aj palácové hospodárstvo mali spoločný znak: redistributívne hospodárstvo, t. j. prerozdeľovanie potrebných vecí /potravín, výrobkov /.

Rozsiahla administratívna a hospodárska agenda mestských štátov si vynútila vznik písma. Najstarším druhom písma bolo obrázkové písmo. Z obrázkového písma sa vyvinulo klinové písmo.

Sumeri vytvorili rozsiahlu mytológiu a náboženský systém, pomocou ktorých vysvetľovali rôzne javy, vznik sveta, stvorenie človeka apod. Uctievali množstvo bohov /polyteizmus/, ktorým stavali rozsiahle chrámy.

Sumeri sú najstarším národom v dejinách ľudstva, ktorý vytvoril prvú vyspelú civilizáciu. Mnohé ich poznatky a objavy používame dodnes.

q       pozorovanie zákonitostí prírody; z pohybu Mesiaca vytvorili kalendár

q       poznatky v lekárstve či chirurgii, príprava liekov a medicínskych prípravkov atď.

Akkadská ríša

Až do polovice 3. tisícročia pred Kr. boli mestské štáty samostatné. Viedli samostatnú zahraničnú politiku, len v prípade potreby sa spájali do väčších celkov. Okolo roku 2340 pred Kr. sa v meste Kiš   v strednej Mezopotámii zmocnil vlády Sargon. Založil nové mesto Akkad a začal viesť rozsiahlu výbojnú politiku. Podmanil si mestá v Babylónii a začal budovať prvý rozsiahly teritoriálny štát – Akkadskú ríšu. Jeho ríša trvala asi 150 rokov. Okolo roku 2200 pred Kr. ríša zanikla a v Mezopotámii sa na krátke obdobie znovu obnovili samostatné mestské štáty.

Starobabylonská ríša /1894 – 1594 pred Kr./

Šiesty panovník Chamurappi /vládol v rokoch 1792 – 1750 pred Kr./ sa stal jedným z najvýznamnejších panovníkov Mezopotámie a dejín ľudstva vôbec. Postupne si podmanil celú Mezopotámiu. Do podmanených miest dosadzoval svojich správcov, ktorí plnili jeho rozkazy a riadili zverené územie. Oporou jeho moci bolo vojsko, vojakom prideľoval pôdu. Vojensky zjednotil celú Mezopotámiu a vytvoril jednotný hospodársky celok. Aby zjednotil všetkých obyvateľov aj právne, vydal zákonník. Z neho vyplýva rozdelenie vtedajšej spoločnosti do troch skupín : privilegovaní obyvatelia, slobodní roľníci a závislí obyvatelia.

Chamurappiho ríša bola silne centralizovaná. Sústredil vo svojich rukách všetku moc. Bol najvyšším politickým predstaviteľom štátu, najvyšším vojenským veliteľom

Za vlády jeho nástupcov ríša slabla. Roku 1594 pred Kr. dobyli hlavné mesto ríše Babylon chetitskí bojovníci z Malej Ázie a Starobabylonská ríša prestala existovať.

Staroveký Egypt

Vývoj a charakter vyspelej civilizácie v úrodnom údolí Nílu v Egypte výrazne spoluurčovali tamojšie prírodné podmienky. Rozvoj poľnohospodárstva bol odkázaný na záplavy Nílu, ktoré prinášali životodárne bahno – základ bohatstva Egypta. Poľnohospodárska pôda bola obmedzená len na 20 km úzky pás pozdĺž rieky Níl. Najviac jej bolo v nílskej delte a v oázach. Obývaný svet bol obklopený nehostinnou púšťou, ktorá vyvolávala obavy, ale zároveň bola zdrojom dôležitých surovín – kovov a najmä kameňa, z ktorého sa stavalo, keďže v Egypte bol nedostatok dreva.

Pestovanie obilnín a ďalších plodín, spojené s usadlým životom sa v Egypte objavilo neskôr než v Mezopotámii a dlhú dobu ostalo obmedzené len na severné oblasti, v tzv. Dolnom Egypte. V Hornom Egypte žili predovšetkým kočovní pastieri a lovci.

Vznik egyptského štátu

Pred vznikom jednotného štátu:

rýchly rozvoj remeselnej výroby a obchod s Palestínou a Mezopotámiou

vznik najstarších sídiel mestského charakteru

sociálna diferenciácia obyvateľstva

Postupne silnela moc kmeňových vládcov Hornom Egypte. Na prelome 4. a 3. tisícročia sa im podarilo postupne ovládnuť aj Dolný Egypt /okolo r. 3100 pred Kr./. Za legendárneho zakladateľa jednotného Egypta sa pokladá MENI.

Egyptské dejiny sa delia podľa vládnucich dynastií, ktorých bolo celkom 31. Rozdelenie na dynastie pochádza od egyptského historika Manehta, ktorý žil v polovici 3. storočia pred Kr. Novodobí historici zoskupujú jednotlivé dynastie do dlhších dejinných úsekov, nazývaných Stará, Stredná a Nová ríša, ktoré sú od seba oddelené tzv. prechodnými obdobiami, ktoré znamenali úpadok Egypta.

STARÁ RÍŠA /2635 – 2135 pred Kr./

Prvé dve dynastie egyptských panovníkov sídlili v meste Cinev. Zväčša o nich veľa nevieme, resp. ich činy majú charakter legiend /tzv. archaické obdobie/. V tomto období sa egyptský štát postupne upevňoval. Po roku 2700 pred Kr. sa presídlili faraóni do Mennoferu a vláda 3. až 6. dynastie predstavuje prvý vrchol egyptských dejín. Moc panovníkov v krajine bola stabilná a mnohí z nich podnikali výpravy vojenské výpravy do susedných oblastí. Ich cieľom bolo predovšetkým získať drahé kovy z Núbie a kovy vôbec, alebo vojnových zajatcov, ktorí slúžili ako otroci v palácoch panovníka či chrámoch ako chrámoví služobníci.

Faraóni Starej ríše si začali stavať mohutné hrobky v tvare ihlanov – pyramídy. Najstaršiu pyramídu si dal postaviť faraón Džóser z 3. dynastie. Má tvar šiestich, postupne sa zmenšujúcich stupňov postavených na seba, preto sa nazýva stupňovitá. Najväčšie pyramídy si však dali postaviť panovníci 4. dynastie – Chufu, Rachef a Menkaure /grécki historici v staroveku ich nazývali Cheops – v staroveku bola jeho pyramída považovaná za jeden zo siedmich divov sveta, Chefren a Mykerinos/ pri mestečku Gíza neďaleko Káhiry.

Koncom Starej ríše sa oslabovala centrálna moc panovníka na úkor rastúceho vplyvu veľmožov, ktorí spravovali jednotlivé nomy /správne oblasti, kraje/. To vyústilo do hlbokej hospodárskej krízy a povstaní chudobných Egypťanov v Dolnom Egypte. V krajine nastal chaos, hladomor. Južné oblasti boli ušetrené od týchto sociálnych búrok a postupne sa tam upevnilo postavenie vládcov v meste Téby, ktorí vytvorili 11. dynastiu.

STREDNÁ RÍŠA /2061 – 1785 pred Kr./

Panovníci z Téb zaviedli v krajine poriadok, obnovili výstavbu zavlažovacích kanálov. Dôležitou poľnohospodárskou oblasťou sa stala rozsiahla oáza Fajjúm, kde sa pestovalo obilie zásobujúce celú krajinu. Hlavným mestom sa stal Ictavej. Rozvíjal sa diaľkový obchod, rozkvitali remeslá a umelecká tvorba. Panovníci postupne zlomili moc rodových náčelníkov v jednotlivých nomoch a na ich miesta boli dosadzovaní kráľovi verní úradníci, ktorí získali svoje postavenie vlastnými schopnosťami, a nie na základe rodových vzťahov.

Od polovice 17. storočia pred Kr. začali z východu prenikať do Egypta kočovné kmene, ktorým Egypťania dali meno Hyksósovia. Prišli s novými zbraňami /(šable, silné luky, jazda/ a oslabili moc faraónov natoľko, že krajina sa rozpadla na niekoľko častí. Až po sto rokoch ich tébski panovníci vyhnali z krajiny a opätovne zjednotili Egypt.

NOVÁ RÍŠA /1552 – 1070 pred Kr./

Obdobie 18. – 20. dynastie predstavuje tretí vrchol staroegyptských dejín. Krajina bola zjednotená a noví panovníci rýchlo upevnili svoju moc. Keď sa stabilizovala vnútorná situácia, začali sa rozsiahle výboje do susedných oblastí. Za vlády Thutmosa III. /1490 – 1436 pred Kr./ Egypt dosiahol svoj najväčší rozsah.

Hlavným mestom boli v tomto období Téby, kde bol aj najväčší chrám boha Amona. Bol bohom vzduchu a plodnosti a v období Novej ríše sa jeho kult stal štátnym náboženstvom. Jeho kňazi mali obrovskú moc v krajine, kontrolovali rozsiahle územia, vyberali dane, riadili vnútornú i zahraničnú politiku. Ich moc sa pokúsil zlomiť Amenhotep IV. /1365 – 1347 pred Kr./. Založil nové mesto Achetaton, kam sa presťahoval i so svojou rodinou a celým panovníckym dvorom. Zmenil si meno na Achnaton. Namiesto kultu boha Amona začal presadzovať kult boha Atona – Slnečného kotúča. Jeho manželkou bola Nefertiiti, pokladaná za jednu z najkrajších žien staroveku.

Amonovi kňazi sa však nezmierili s obmedzením svojej moci a po Achnatonovej smrti sa politická situácia vrátila späť do starých koľají. Nový faraón Tutachnaton /na trón nastúpil ako 9 ročný/ sa musel znova presídliť do Téb a zmeniť si meno na Tutanchamon /vládol 1346 – 1336 pred Kr./

Poslednými významnými panovníkmi Egypta boli panovníci 19. a 20. dynastie Ramesseovci. Ramesse II. /1290 – 1224 pred Kr./ viedol ďalšie výbojné vojny, dosiahol veľa značných vojenských úspechov, avšak po nerozhodnej bitke pri meste Kadeš v Sýrii roku 1285 pochopil, že Egypt nemá silu puraziť Chetitskú ríšu. Uzavrel preto s chetitským kráľom mierovú zmluvu

NESKORÁ DOBA

Okolo roku 1200 pred Kr. zaútočili z mora na Egypt viaceré kmene, ktoré dostali pomenovanie „morské národy“. Egypťania museli proti nim bojovať, oslabila sa moc ríše. Egypt už nikdy nedosiahol také postavenie, aké mal v predchádzajúcich obdobiach. Krajina sa rozpadla na niekoľko častí.

Roku 525 pred Kr. Egypt dobyli Peržania. Roku 332 pred Kr. Alexander Macedónsky porazil perzského kráľa Dareia III., Egypťania ho privítali ako osloboditeľa a povýšili ho na panovníka Egypta. Tak sa začalo nové obdobie v dejinách Egypta. Po Alexandrovej smrti sa moci v Egypte zmocnil jeho veliteľ Ptolemaios, ktorého potomkovia vládli v Egypt až do roku 30 pred Kr., keď ho Gaius Octavius pričlenil k Rímskej ríši.

Kultúra

Vznik písma si vynútili potreby každodenného života. Z jednoduchých obrázkov sa vyvinulo obrázkové písmo /hieroglyfy/. Písalo sa trstinovým perom na pozliepané prúžky drene z rastliny papyrus. Hieroglyfy rozlúštil Francúz Jean Francois Champolion v roku 1822. Neskôr sa vyvinulo kňazské písmo – hieratické a ľudové – démotické písmo.

Aby sa mohol určiť začiatok záplav, učenci pozorovali hviezdnu oblohu a položili tak základy astronómie. Zostavili kalendár, ktorý mal 365 dní

rozvoj geometrie, matematiky – vymeriavanie pozemkov

lekárstvo – pri balzamovaní mŕtvol získali vedomosti o stavbe ľudského tela

Architektúra – stavali sa najmä stavby z kamenných kvádrov – pyramídy, mastaby

Literatúra – písali sa bájky, povesti a rozprávky.

Egyptská kultúra ovplyvnila kultúru starovekých Grékov.

STAROVEKÉ GRÉCKO

Najstaršie štáty na území Grécka

Prírodné podmienky dnešného Grécka sú približne rovnaké ako v staroveku. Veľkú časť krajiny pokrývajú pomerne strmé pohoria zvažujúce sa až k moru, oddelené úzkymi údoliami. Z celého Grécka je na poľnohospodársku výrobu vhodných len asi 20% územia, najmä na severe v Tesálii a na ostrovoch Eubója a Kréta – najväčšom gréckom ostrove. Väčšinu územia pokrývajú vrchy a kopce, vhodné na chov oviec a kôz. Grécko má pomerne veľké nerastné bohatstvo. Nachádza sa tu prekrásny mramor, ktorý bolo možné použiť pri výstavbe budov. Na ostrovoch sú bohaté ložiská kovov. Na Cypre sa ťažila meď, na iných ostrovoch sa nachádzalo zlato, striebro a ďalšie kovy.

Grécko má výhodnú polohu medzi Európou a Blízkym Východom. Ostrovy v Egejskom mori spájajú východné pobrežie Grécka s pobrežím Malej Ázie. Kréta tvorí akýsi prirodzený most medzi Európou a Afrikou.

Už v 6. a 5. tisícročí pred Kr. existovali na území Grécka prvé neolitické dediny, ktorých obyvatelia si vyrábali potraviny. Na konci 3. tisícročia pred Kr. vznikli na území Grécka tri veľké civilizačné okruhy: na ostrovoch v egejskom mori, ktoré sa nazývajú Kyklady /sú rozmiestnené akoby v kruhu/, sa rozvíjala kykladská kultúra, na Kréte vznikla najstaršia európska vyspelá civilizácia – minojská kultúra v materskom – pevninskom Grécku sa vytvárala mykénska kultúra.

Kykladská kultúra

Na Kykladských ostrovoch v Egejskom mori sa už v 3. tisícročí pred Kr. vytvárala a rozvíjala svojrázna a vyspelá civilizácia. Obyvatelia ostrovov poznali bronz, z ktorého si vyrábali pracovné nástroje. Z malých dedín vyrástli mestečká, ktoré obchodovali z Krétou i s ostatnými oblasťami v Stredozemnom mori.

q       najvýraznejší prejavom umenia a náboženského myslenia na Kykladách sú tzv. idoly. Sú to sošky z bieleho mramoru znázorňujúce prevažne nahé ženské postavy, zriedkavo aj mužské /napr. soška muža s harfou alebo píšťalou/.

Minojská kultúra

Grécke mýty hovoria, že na ostrove Kréta vládol spravodlivý kráľ Minos, podľa ktorého dostala táto civilizácia pomenovanie. Starovekí Gréci pokladali Krétu za veľmi bohatý a úrodný ostrov.

Na začiatku 2. tisícročia si obyvatelia Kréty budovali rozsiahle paláce, okolo ktorých vznikali mestá. Palác tvoril komplex budov, chodieb a schodísk rozmiestnených okolo nádvoria. Býval v ňom panovník a jeho rodina, boli tu remeselnícke dielne, kde remeselníci vyrábali zbrane, pracovné nástroje a umelecké predmety. Rozsiahle sklady slúžili na uloženie potravín a remeselných výrobkov vyvážaných do sveta. Súčasťou palácov boli aj archívy a kancelárie, kde krétski pisári zaznamenávali hospodárske údaje. Paláce plnili rôzne funkcie – politické centrá, náboženské strediská, administratívne inštitúcie a výrobné centrá.

Na ich nádvorí sa zhromažďovali obyvatelia okolitých miest pri dôležitých politických rozhodovaniach alebo pri náboženských slávnostiach a hrách, na ktorých uctievali bohov a bohyne. Minojskí umelci zdobili paláce nádhernými maľbami okolitej prírody alebo zvierat. Podobne zdobili aj keramiku, na ktorej s obľubou zobrazovali chobotnice. Krétska keramika sa našla v Egypte, v sýrsko – palestínskej oblasti a aj v strednej Itálii. Umeleckí rezbári vyrezávali umelecké diela zo slonoviny, zo zlata zhotovovali šperky.

Na administratívne a hospodárske účely vzniklo na Kréte písmo.. najstaršie písmo bolo obrázkové – piktografické, ktoré podobne ako egyptské hieroglyfy pomocou obrázkou vyjadrovalo veľkosť úrody a stád dobytka. Z obrázkového písma sa neskôr vytvorilo lineárne písmo A /písalo sa v riadkoch/, Historici ho dodnes nerozlúštili.

V polovici 15. storočia pred Kr. sa vlády na ostrove zmocnili Achájci. Postupne prebrali od minojského obyvateľstva písmo a používali ho na vlastné administratívne a hospodárske účely. Z lineárneho písma A sa vyvinulo lineárne písmo B

Achájska nadvláda na Kréte trvala až do konca 13. storočia. Okolo roku 1200 pred Kr. tu prichádzajú noví obyvatelia – Dóri.

Mykénska civilizácia

Na gréckej pevnine sa vyspelá civilizácia vyvíjala o niečo neskôr ako na Kréte. Vyspelé mestské štáty tu vznikli až v 17. storočí pred Kr. Strediskami mykénskej civilizácie boli mestá Mykény, Argos, Tiryns a Sparta na Peloponéze, Téby a Atény v strednom Grécku. Na rozdiel od minojských palácov centrom života v mykénskom Grécku boli mohutné a silné hrady, budované na vyvýšených miestach. Obklopovali ich hradby z mohutných balvanov, o ktorých neskorší Gréci verili, že ich postavili obrovití Kyklopi. Existencia hradieb svedčí o sústavnom vojenskom napätí a nebezpečenstve. Na hrade býval panovník a jeho vojenská družina. Ostatní obyvatelia žili väčšinou v podhradí. Aj mykénski Gréci prevzali od predchádzajúceho obyvateľstva lineárne písmo B, ktoré prispôsobili svojim potrebám

Trójska vojna – opísaná v gréckych bájach a v Homérovom epose Iliada. Viedli ju mykénski Gréci proti obyvateľom Tróje ležiacej na pobreží Malej Ázie začiatkom 12. storočia pred Kr. /učebnica s.63 – 64/. Trója bola zničená.

Druhý Homérov epos Odysea opisuje návrat achájskych hrdinov, ktorí sa vracali z vojny proti Tróji.

Koncom 12. storočia – zánik mykénskej civilizácie. Okolo roku 1200 pred Kr. zanikla pod náporom gréckych kmeňov – Dórov.

Staroveké Grécko – temné a archaické obdobie

Grécke kmene sa sťahovali do Grécka postupne. Prvú vlnu predstavovali Achájci, po nich nasledovali Ióni a napokon ako poslední prišli v 12. storočí pred Kr. Dóri. Hoci sa tieto kmene označovali ako Gréci, odlišovali sa nárečím i mnohými inými osobitosťami a zvyklosťami

Homérske /temné/ obdobie /1100 – 800 pred Kr./

Obyvateľstvo nepoužívalo písmo, preto sa toto obdobie nazýva temným obdobím /1100 – 800 pred Kr./ Jediným písomným prameňom tohto obdobia sú eposy Ilias a Odysea. Preto sa toto obdobie označuje aj ako homérska doba. Opisuje osudy gréckych hrdinov vracajúcich sa po víťaznej vojne v Tróji späť do vlasti. Odyseus so svojimi druhmi desať rokov blúdil v Stredozemnom mori, kým sa vrátil domov na ostrov Itaka.

Sociálne vzťahy nového obyvateľstva boli omnoho jednoduchšie ako v minojských či mykénskych štátoch. Noví obyvatelia sídlili prevažne v dedinách, založených na úzkych pokrvných zväzkoch. Na čele dediny stál kráľ, ktorému pomáhala vojenská družina chrániť územie. Ostatní slobodní obyvatelia obrábali svoje pozemky alebo pásli svoje stáda.

Koncom temného obdobia sa spoločnosť začala meniť. Moc kráľov sa obmedzovala, do popredia sa dostávala rodová aristokracia.

V tomto období sa časť obyvateľstva sťahovala z preľudnených krajov cez more do nových oblastí. Počas tejto kolonizácie vzniklo veľa miest /Milétos, Efezos, Smyrna /.

Archaické obdobie /800 – 500 pred Kr

Na začiatku 8. storočia pred Kr. sa zrýchlil vývoj hospodárstva. Začínajú sa utvárať mestské štáty /učeb. s. 66 – 67/.

Nedostatok poľnohospodárskej pôdy, snaha obchodníkov a remeselníkov získať trhy a suroviny, vyvolali veľkú grécku kolonizáciu /učebnica str. 67/. Bohatí aristokrati prestali na svojich rozsiahlych pozemkoch pestovať obilie a zakladali si výnosnejšie vinice a olivové háje. Lacné obilie sa do Grécka dovážalo z iných oblastí Stredomoria a nových oblastí. Roľníci teda chudobneli, zadlžovali, aristokracia sa zmocňovala ich pôdy a roľníkov s ich rodinami predávala do otroctva.

Aristokracia sa úplne zmocnila politickej moci. Namiesto kráľov sa volili úradníci pochádzajúci z aristokratických rodín /v Aténach to boli archonti. Tvorili zbor deviatich najvyšších úradníkov. Boli volení na jeden rok. Rozdelili si funkcie v štáte. Keď po roku skončili svoju funkciu, stali sa členmi rady starších, areopágu: sídlila na Areovom vŕšku/.

*dediny sa menili na veľké mestá, v kt. sídlila väčšina obyvateľstva toho – ktorého územia. Grécko v tomto období nebolo jednotným štátom, na jeho území existovali stovky samostatných mestských štátov. Rozvrstvenie obyvateľstva:

q       slobodní občania – mali občianske práva. V starovekom Grécku mali občianske práva len muži, ktorí dosiahli určitý vek

právo voliť. Právo byť zvolený za úradníka mali len členovia aristokratických rodín

mohli vlastniť pôdu

právo na ochranu života a majetku

+ mali aj povinnosti

q       cudzinci – museli platiť dane a slúžiť vo vojsku

q       otroci – dlžníci, vojnoví zajatci. Nemali občianske práva.

Raná grécka tyrania

Grécka kolonizácia zmenila sociálne zloženie obyvateľstva. Silné vrstvy remeselníkov a obchodníkov v mestách mali síce veľký majetok, ale nemohli rozhodovať o politických záležitostiach, keďže nepochádzali z aristokratických rodín. + nespokojnosť roľníkov. Vznikali nepokoje a povstania. Predstavitelia aristokracie museli splniť aspoň niektoré z požiadaviek.

Archont Drakón r. 621 pred Kr. spísal obyčajové /zvykové/ právo v Aténach. Presne vymedzovalo práva a povinnosti občanov. Politické práva získali aj roľníci. Vnútorná situácia Atén sa však nezlepšila.

Archont Solón r. 594 pred Kr. upravil ústavu. Obyvateľstvo rozdelil podľa veľkosti majetku do 4 skupín. Vydal aj zákon proti otroctvu slobodných občanov, roľníkom sa zrušili dlhy, remeselníci a obchodníci sa zrovnoprávnili s aristokraciou. Roľníkom sa však nepridelila pôda. Nepokoje pokračovali ďalej. Stupňujúce napätie využili silní jednotlivci – TYRANI*, ktorí sa s pomocou vojenskej družiny zmocnili vlády v mestskom štáte. Hlavným cieľom tyranie bolo zlomiť a odstrániť moc rodovej aristokracie.

Najznámejším tyranom v Aténach bol Peisistratos. Tyrani sa zvyčajne neudržali dlho pri moci. keď tyrania splnila svoju úlohu, odstránili ju a nahradili demokratickou ústavou.

Vznik filozofie

Kolonizácia mala veľký význam. Gréci sa naučili dokonalejšie plaviť na mori, spoznávali nové krajiny, stretávali sa s vyspelými civilizáciami a novými poznatkami z astronómie, lekárstva a prírodných vied. Tieto myšlienky sa ďalej šírili do materského Grécka. Jednotlivé poznatky rozoberali, zovšeobecňovali a na ich základe formulovali prvé zákony o poznaní prírody a spoločnosti. V mestách Malej Ázie /Milétos, Efezos/ vznikli základy a začiatky filozofie (z gr. filein – milovať a sofia – múdrosť). Prví filozofi (Táles, Anaximenes, Anaximandros) rozmýšľali o pôvode sveta, z čoho je stvorený a pod. Vytvárali sa prvé ucelené predstavy o materiálnom svete.

Olympijské hry

Najznámejšie celogrécke športové slávnosti vznikli v meste Olympia na Peloponézskom polostrove. Prvé OH sa konali v roku 776 pred Kr. Od tohto dátumu začínali Gréci datovať svoje dejiny. Konali sa každé 4 roky pri chráme boha Dia v Olympii na Peloponéze.

Súťažilo sa:

beh /ľahký i s brnením/

pästné zápasy, zápasenie

hod diskom a oštepom

závody konských záprahov

skok do diaľky

Na hrách sa mohli zúčastňovať len Gréci a počas OH sa nikde nesmelo bojovať – posvätný mier (ekecheiria bola základom a predpokladom OH). Divákmi mohli byť len muži. Súčasťou športových súťaží v Olympii boli aj umelecké súťaže. Gréci vyznávali ideál spojenia krásy a dobra duše a tela, tzv. kalokagathia (telesné zdravie a duševná zrelosť a vyspelosť).

Víťaz získal iba olivový veniec. Bola to však najvyššia pocta, ktorú mohol Grék dosiahnuť. Po celý život bol stredobodom pozornosti a úcty spoluobčanov.

Grécko v klasickom období /500 – 338 pred Kr./

V archaickom období sa vytvorili všetky predpoklady na rozvoj Grécka, ktoré v nasledujúcom klasickom období dosiahlo jeden z vrcholov politického a kultúrneho rozvoja. Základom rozvoja gréckych štátov v klasickom období bola poľnohospodárska a remeselná výroba. V oboch sférach sa hromadne využívala práca otrokov, takže slobodným obyvateľom bolo umožnené vo väčšej miere zúčastňovať sa na riadení štátu a venovať sa kultúrnym a náboženským aktivitám.

– v Grécku vzniklo množstvo väčších alebo menších mestských štátov. Najvýznamnejšími štátmi boli Sparta a Atény.

Atény

- existovali už v mykénskom období. Ležali v strednej časti Grécka, ktorá sa nazývala Atika. Časť územia Atiky bola úrodná /obilie, olivy a vinič/, časť bola hornatá /rudy, mramor/. Prostredníctvom prístavu Pireus mali Atény spojenie so všetkými časťami Stredozemného mora.

Sparta

Vznikla v juhozápadnej časti Peloponézu. Dóri, ktorí sa sem prisťahovali na prelome 13. a 12. storočia pred Kr., si podrobili susednú Meséniu a jej obyvateľstvo zotročili. Plnoprávnych Sparťanov bolo len asi 10 000 a tvorili menšinu obyvateľstva. Od mladosti sa venovali športovému a vojenskému výcviku. Žili veľmi skromne a striedmo, ich charakteristickou črtou bolo aj úsečné a stručné /lakonické/ vyjadrovanie.

Spartské deti od šiestich rokov žili vo vojenských družinách, v ktorých sa cvičili v boji so zbraňami, spolu sa stravovali, bývali v stanoch. Narábať so zbraňami sa učili aj dievčatá. Na rozdiel od Aténčanov sa Sparťania cvičili predovšetkým v pozemnom boji. Spartská pechota bola známa po celom Grécku. Vojaci mali na sebe ťažké brnenie, v boji používali oštepy a meče.

Sparťania sa nemuseli starať o živobytie, pretože všetkým dospelým Sparťanom pravidelne prideľovali pozemky aj s otrokmi /v Sparte sa nazývali heilóti/, ktorí pracovali na pôde a museli odvádzať určené množstvo potravín na ich výživu. Remeslá a obchod neboli v Sparte rozvinuté. Venovali sa im predovšetkým cudzinci – perioikovia /časť pôvodných obyvateľov, ktorí síce ostali osobne slobodní, nemali však politické práva a museli platiť dane/.

Na čele Sparty stáli dvaja králi pochádzajúci z dvoch starobylých rodov. V čase vojny velili spartskému vojsku, v čase mieru riadili štát. Ich poradným orgánom bola rada starších – gerúzia, ktorej členovia pochádzali zo starých aristokratických rodín. Činnosť kráľov kontrolovali piati volení efori. Vo vojne sprevádzali kráľov a dohliadali na to, či sa správajú statočne, v období mieru riadili výcvik spartských občanov.

Spartskí občania sa schádzali na ľudových zhromaždeniach, kde pokrikom alebo potleskom vyslovovali súhlas s predkladanými návrhmi.

q       Spartská ústava je typ zmiešanej ústavy, pretože obsahovala monarchistické /králi/, aristokratické /gerúzia/ i demokratické /efori, ľudové zhromaždenia/ prvky. Občianske práva mala len malá skupina občanov, nemali ich cudzinci, otroci, ženy ani deti.

Sparťania uzatvorili spojenecké zmluvy so štátmi na Peloponéze, a tak vytvorili – peloponézsky spolok /550 pred Kr./.

Grécko – perzské vojny

Na začiatku 5. storočia pred Kr. museli Gréci bojovať za svoju slobodu a nezávislosť s Perzskou ríšou. Perzský kráľ Kýros /559 – 530 pred Kr./ dobyl územia v malej Ázii, dostal sa do susedstva gréckych kolónií na pobreží Stredozemného mora a podrobil si ich. Mestá Milétos, Efezos, Smyrna, Halikarnassos sa v rokoch 500 – 495 pred kr. vzbúrili proti perzskej nadvláde. Atény a ďalšie grécke štáty im poskytli pomoc, čo využil Dareios I /522 – 486 pred Kr./ a začal vojnu proti materskému Grécku.

Roku 492 pred Kr. sa prvá perzská výprava skončila katastrofou, pretože prudká búrka zničila perzské loďstvo pri myse Athos.

Roku 490 pred Kr. zaútočili Peržania druhý raz. Vylodili sa pri mestečku Maratón na východnom pobreží Atiky. Aténčania pod vedením Miltiada porazili perzské vojsko. Statočný aténsky vojak Diomedón prebehol vzdialenosť z Maratónu do Atén /42 186 m/ a oznámil víťazstvo aténskeho vojska. Potom vraj padol a zomrel.

Perzský kráľ Xerxes /486 – 465 pred Kr./ podnikol v roku 480 pred Kr. ďalšiu výpravu proti Grékom. Tí sa pokúsili zastaviť postup Peržanov v Termopylskom priesmyku. Udatne sa tu bránili až dovtedy, kým zradca Efialtes neprezradil Peržanom tajnú cestu. Spartskí vojaci pod vedením svojho kráľa Leonida v boji hrdinsky zahynuli. Peržania prenikli do stredného Grécka a spustošili Atény. Aténčania sa zachránili vďaka námornému loďstvu.

V roku 480 pred Kr. Aténčania porazili Peržanov v námornej bitke pri Salamíne. V roku 479 pred Kr. utrpeli Peržania ďalšiu porážku pri Platajách

q       v roku 479 pred Kr. začal Themistokles obnovovať vypálené Atény a dal vybudovať okolo Atén 6 km dlhú hradbu. Ochrancom mesta sa stal Kimón /syn víťaza bitky pri Maratóne Miltiada/, ktorý sa stal stratégom a v roku 476 sa stal hlavným veliteľom spolku.

q       v nasledujúcom roku Sparta stratila vojenské velenie a spojenci dávajú velenie do rúk Aténam, ktoré mali silné loďstvo. Sparta a jej spojenci sa z ďalších operácií proti Peržanom stiahli. Atény založili délsky námorný spolok v roku 478 pred Kr. /spočiatku bolo centrum spolku na ostrove Délos/

q       všetky štáty, ktoré boli členmi spolku, mali rovnoprávne zastúpenie na zhromaždení spolku, ktoré sa schádzalo na posvätnom Apolónovom ostrove Delos, kde bola aj spoločná pokladnica, do ktorej dávali členovia ročný príspevok /foros/

Grécko – perzské vojny sa skončili podpísaním mieru v roku 449 pred Kr. Peržania uznali nezávislosť gréckych štátov.

Atény si upevnili postavenie v Grécku, ovládli tiež aténsky námorný spolok.

Aténska demokracia

q       roku 508 pred Kr. uskutočnil Kleisténes v Aténach reformu Solónovej ústavy. Rozdelil obyvateľstvo podľa územnej príslušnosti na desať fýl. V každej fýle boli zastúpení roľníci aj remeselníci

q       všetci občania si boli rovní, každý mal právo zastávať úrady a voliť

q       všetky úrady sa obsadzovali žrebovaním, len úrad stratéga sa obsadzoval voľbou z najvhodnejších kandidátov. Z každej fýly sa volil jeden stratég = zbor desiatich stratégov

q       najdôležitejším politickým orgánom bolo ľudové zhromaždenie /eklézia/ - pre každého dospelého občana

V rokoch 443 – 429 pred Kr. bol za hlavného stratéga každoročne volený PERIKLES. Pod jeho vedením dosiahla demokracia v Aténach vrchol. Všetci, aj najchudobnejší občania, sa mohli zúčastňovať na politickom živote v Aténach. Počas jeho vlády sa uskutočnila prestavba Atén, ktoré boli v bojoch spustošené. Akropolu v strede Atén opevnil hradbami, dal prestavať monumentálny chrám Parthenón, zasvätený bohyni Aténe, ochrankyni mesta. Hlavným umelcom pri výstavbe Akropoly bol sochár Feidias.

Peloponézska vojna – rástlo napätie medzi Spartou a Aténami, medzi Aténskym a Peloponézskym námorným spolkom. V roku 431 pred Kr. vypukla peloponézska vojna. Vojna zasiahla takmer všetky grécke mestské štáty. Spartské vojsko preniklo až do Atiky a pustošilo okolie Atén. Obyvatelia z vidieka sa stiahli do Atén, tu však prepukol mor na následky ktorého zomrel aj Perikles. Aténske loďstvo sa vydržalo brániť ešte niekoľko rokov, ale keď perzský kráľ finančne podporil Sparťanov, Aténčania boli roku 405 pred Kr. v bitke pri Aigospotamoi porazení a v nasledujúcom roku museli uzavrieť mier. Sparťania donútili Aténčanov zbúrať hradby, mohli si nechať len 12 vojnových lodí, museli rozpustiť aténsky námorný spolok, bola im vnútená vláda 30 oligarchov. Sparta sa stala najvplyvnejším štátom v Grécku, ale jej politika vzbudzovala odpor u ostatných mestských štátov. Už v roku 403 pred Kr. bola v Aténach obnovená demokracia. Koniec nadvlády Sparty v Grécku nastal po jej porážke v korintskej vojne v rokoch 395 – 371 pred Kr. Peloponézska vojna i nasledujúce vojny proti Sparte znamenali oslabenie moci gréckych mestských štátov. V polovici 4. storočia pred Kr. využila situáciu Macedónia.

GRÉCKO V HELENISTICKOM OBDOBÍ

338 – 30 pred Kr.

Macedónia

V starom Grécku sa nevyvíjali všetky štáty ako Atény či Sparta. Niektoré oblasti Grécka boli na okraji vývoja a v sociálnych vzťahoch dlho prevládali rodové väzby. Jedným z nich bola aj Macedónia, ktorá ležala na severe Grécka.

v       bola to oblasť pokrytá hustými lesmi bez priameho spojenia s morom. Na čele macedónskej spoločnosti stál kráľ, okolo ktorého sa vytvorila silná družina rodovej aristokracie. Slobodní roľníci boli základom macedónskeho vojska /dlhé kopije a meče pre boj zblízka/

Macedónia bola dlho na okraji gréckej spoločnosti. Ostatní Gréci pokladali Macedóncov za svojich zaostalejších príbuzných.

V prvej polovici 4. storočia pred Kr. začal Filip II. /359 – 336 pred Kr./ rozsiahlu expanzívnu politiku. Vybojoval pre Macedóniu priamy prístup k moru a ovládol polostrov Chalkidiké, kde mali svoje kolónie Atény. Jeho hlavným cieľom bolo ovládnuť celé Grécko a zjednotiť ho pod svojou vládou.

Roku 338 pred Kr. – bitka pri Chaironei v strednom Grécku. Filip II. porazil grécke vojská a začal proces zjednocovania celého Grécka.

Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn Alexander, ktorý pokračoval v snahách svojho otca. Keď upevnil svoju vládu v Grécku, začal veľký projekt ovládnutia Perzskej ríše na východe.

Alexandrova ríša

Svojimi výbojmi Alexander vytvoril najväčšiu ríšu vtedajšieho sveta. Vládnucu vrstvu tvorili Macedónci a Gréci, ktorých dosadzoval do najvyšších štátnych úradov. Centrami jednotlivých oblastí boli mestá, v ktorých boli grécko – macedónske vojenské posádky. Alexander zakladal aj nové mestá /30 z nich nieslo jeho meno/. Najvýznamnejším mestom sa postupne stávala Alexandria v Egypte.

V roku 324 pred Kr. začal Alexander pripravovať novú vojenskú výpravu na východ, aby si podmanil územia v Indii. Vo veku 33 rokov však neočakávane zomrel na maláriu /16. júna 323/.

Helenistické štáty

Alexander nezanechal priameho nástupcu. Skutočnú moc v ríši získali jeho velitelia, ktorí spravovali jednotlivé časti ríše. V Egypte vládol Ptolemaios, v Sýrii Seleukos a v Macedónii Antigonos.

Najpriaznivejšia situácia bola v Egypte. Alexander a jeho nástupca nadviazali na tradície ríše faraónov. Hlavným mestom helenistického Egypta sa stala Alexandria. Boli tu vybudované kráľovské paláce, paláce veľmožov, mauzóleum, športoviská. Pred prístavom postavili obrovský maják na ostrove Faros, ktorý patril medzi sedem divov sveta. Alexandria sa stala aj kultúrnym centrom celého východného Stredomoria. Ptolemaiovci tu vybudovali rozsiahlu knižnicu, v ktorej odborníci zhromažďovali, opisovali a skúmali diela gréckych autorov.

Najväčšou časťou Alexandrovej ríše bola Sýria. Nebola však jednotná, žili tu rôzne národy nachádzajúce sa na rôznom stupni vývoja. Seleukovci pokračovali v politike Alexandra Veľkého a zakladali nové mestá, v ktorých sa usadzovali obchodníci, remeselníci a vládnuce vrstvy. Museli však svoju ríšu chrániť pred útokmi Ptolemaiovcov a Antigonovcov. Aj vnútorné rozbroje vo vládnucej dynastii oslabovali štát.

V Macedónii a Grécku mestské štáty naďalej bojovali proti sebe a za svoju samostatnosť. Preto mali Antigonovci sťaženú úlohu. Jednotlivé štáty sa spájali do spolkov, aby si vybojovali nezávislosť od ústrednej macedónskej vlády.

V Malej Ázii vznikol nový štát kráľovstvo PERGAMON. Spočiatku mesto Pergamon slúžilo ako pevnosť. Postupne sa rozrastalo a ovládlo okolité územie. Vládcovia Pergamonu Attalovci súperili s egyptskou Alexandriou o kultúrne prvenstvo. Aj tu bola založená knižnica s tisíckami zvitkov diel gréckych autorov. Keďže Egypťania uvalili embargo na papyrus, začali v Pergamone používať novú látku na písanie – pergamen.

v       bola to koža z oviec a kôz, ktorú očistili od chlpov, vyhladili a natreli bielou farbou, takže sa dalo na ňu písať. Pretože pergamen po čase stvrdol a nedal sa ohýbať, knihy sa už nepísali na zvitky, ale na ploché listy, ktoré sa spájali do kódexov.

Zánik helenistických štátov

Helenistické štáty medzi sebou neustále bojovali o sporné pohraničné územia, čím sa vzájomne oslabovali. Od konca 3. storočia pred Kr. sa dostávali do konfliktov s Rímskou ríšou. Rimania využívali ich vzájomné rozpory a zasahovali do sporov. Vyprovokovali ozbrojené konflikty a postupne si tieto štáty podrobili. Macedóniu porazili v troch vojnách a v roku 168 pred Kr. si ju podmanili. Roku 146 pred Kr. Rimania dobyli a zničili Korint a podmanili si celé Grécko, z ktorého urobili provinciu Achája.

Pergymský kráľ Attalos III. mal titul priateľ a spojenec rímskeho ľudu. Skôr ako bezdetný zomrel /133 pred Kr./, odkázal svoj majetok Rimanom, ktorí z Pergamského kráľovstva urobili svoju provinciu Áziu. Sýriu si Rimania podrobili definitívne roku 64 pred Kr. a posledný helenistický štát – Egypt sa stal rímskou provinciou v roku 30 pred Kr. po občianskej vojne medzi Octaviom a Markom Antoniom.

Helenistická kultúra

výboje Alexandra Veľkého = podstatná zmena života vtedajších Grékov

už nie život v uzavretých mestských štátoch, ale v rozsiahlej ríši, v ktorej sa voľne pohybovali /splývanie a ovplyvňovanie jednotlivých kultúr/

rozšírenie gréčtiny po celom východnom Stredomorí. Jazyk dorozumievania, diplomacie, literatúry a filozofie

helenistické umenie – sochárstvo, architektúra

vedy, ktoré sa vyčlenili z filozofie - rozvoj

filológia – náuka o jazyku, história

vedci – Euklides, Archimedes

Staroveký Rím

Apeninský polostrov

Apeninský polostrov mal oveľa priaznivejšie podmienky na poľnohospodársku výrobu, ako boli v Grécku. nachádzajú sa tu dve rieky /Pád na severe, Tiber v strede/ a dostatočne široké údolia. Predovšetkým na veľkom ostrove Sicília na juhu Itálie boli hodné podmienky na pestovanie obilia, viniča alebo olivových stromov. Apeninský polostrov má dostatočné ložiská kovových rúd a stavebného materiálu.

Na Apeninskom polostrove žila pestrá zmes národov. Od 12. storočia pred Kr. sa do Itálie sťahovali Indoeurópania, z ktorých najvýznamnejšími sa stali italické kmene, ktoré sa rozdeľovali do niekoľkých skupín podľa príbuznosti jazyka. Okrem nich sa neskôr na Sicíliu a do južnej Itálie prisťahovali Gréci, na sever od rieky Tiber Etruskovia a do severnej Itálie Kelti.

Grécke osady Syrakúzy, Gela Tarent atď. boli vyspelými obchodnými a remeselníckymi strediskami. Udržiavali čulé obchodné styky s materským Gréckom, odkiaľ do Itálie prúdila keramika, kovové výrobky a poľnohospodárske produkty. Grécka kultúra výrazne ovplyvňovala Etruskov a neskôr aj Rimanov.

Etruskovia

Pôvod Etruskov je dodnes neznámy. Prisťahovali sa do Itálie po roku 1000 pred Kr. pravdepodobne z východu a usadili sa severne od rieky Tiber. Okrem poľnohospodárstva sa zaoberali remeselnou výrobou a námorným obchodom. Budovali si mestá s kanalizáciou a vodovodmi opevnené silnými hradbami. Boli výborní architekti. Pri stavbách používali klenby a oblúky.

Etruskovia nikdy nevytvorili jednotný štát. Jednotlivé etruské mestá boli politicky i hospodársky samostatné.

V etruských mestských štátoch sa dlho udržiavali rodové vzťahy. Moc mala v rukách aristokracia, ktorá vlastnila rozsiahle pozemky alebo sa venovala obchodovaniu. Na čele jednotlivých mestských štátov stáli králi. Od 8. storočia pred Kr. rastie vplyv etruských miest v celej strednej Itálii. Prenikali na sever až k rieke Pád a na juh Itálie, kde sa dostali do kontaktu s Grékmi. Najväčší politický vplyv dosiahli etruské mestá v 7. a 6. stor. pred Kr.

UMENIE – boli pod silným vplyvom Grékov, ktorí sídlili v južnej Itálii. Gréci ovplyvnili aj náboženské predstavy Etruskov. Prebrali od Grékov písmo. Písali sprava doľava. Etruské písmo nie je dodnes rozlúštené.

Vznik Ríma

Archeologický výskum potvrdzuje, že v polovici 8. storočia pred Kr. sa na pahorkoch pri rieke Tiber asi 25 km od mora usadzovali kmene Italikov. Spočiatku sa venovali pastierstvu a poľnohospodárstvu. Pod vplyvom Etruskov a ostatných vyspelejších kmeňov si zakladali mestá.

Podľa rímskej legendy, ktorú vo svojom diele zachoval rímsky historik 1. storočia pred Kr. Titus Livius, pastierov zjednotili bratia Romulus a Remus. Ich predkom bol údajne Aeneas, ktorý ušiel s rodinou a ďalšími bojovníkmi zo zničenej Tróje a usadil sa v strednej Itálii. Romulus a Remus založili roku 753 pred Kr mesto Rím a v spore o to, po kom bude mesto pomenované, Romulus zabil svojho brata. Tým sa začali dejiny mestského štátu, ktorý sa postupne premenil na najväčšiu ríšu staroveku vôbec.

Dejiny starovekého Ríma rozdeľujeme na :

v          KRÁĽOVSKÁ DOBA /753 - 510 pred Kr./

v          RÍMSKA REPUBLIKA /510 – 31 pred Kr./

v          CISÁRSTVO /31 pred Kr. – 284/

v          NESKORÉ CISÁRSTVO

KRÁĽOVSKÁ DOBA

Kráľ bol najvyšším veliteľom, v čase mieru riadil štát a zároveň bol aj najvyšším náboženským predstaviteľom. Pri riadení štátu mu pomáhal senát., ktorý mal poradnú funkciu. V senáte boli zastúpení predstavitelia najvýznamnejších rodín. Obyvatelia Ríma sa delili na kmene a tie na kúrie. Na základe tohto rozdelenia sa muži schádzali na kúrijných snemoch, kde prijímali rozhodnutia kráľa. Najmenšou spoločenskou jednotkou bola rodina, ktorú okrem manželov a detí tvorilo aj všetko služobníctvo. Každá rodina mala k dispozícii pôdu, na ktorej pracovali všetci členovia rodiny.

Medzi jednotlivými rodinami vznikli veľké majetkové rozdiely. Moc mala v rukách rodová aristokracia. Potomkovia týchto rodín sa nazývali patricijovia. Iba oni boli plnoprávnymi občanmi a mali právo zastávať štátne úrady.

Remeselníci a roľníci, ktorí boli osobne slobodní, ale nemali politické práva, sa nazývali plebejci. Nemohli sa zúčastňovať na sneme, boli povinní vykonávať všetky občianske povinnosti, najmä vojenskú službu.

V polovici 6. storočia pred Kr. rástol vplyv bohatých obchodníkov a remeselníkov. Preto šiesty rímsky kráľ Servius Tullius zreformoval politický systém, ústavu, podľa ktorej rozdelil obyvateľstvo Ríma do piatich skupín podľa majetku a podľa toho odstupňoval ich politické práva.

Postupne sa obmedzovala moc rodovej aristokracie. Rím sa prudko rozvíjal a do popredia rímskej politiky sa dostávali schopní ľudia s veľkým majetkom bez ohľadu na pôvod.. Posledným rímskym kráľom, za ktorého začala upadať etruská moc, bol Tarquinius Superbus /Spupný/. Keďže zneužíval svoje postavenie voči obyvateľom Ríma a nútil ich pracovať pri výstavbe verejných budov, Rimania sa vzbúrili. Rím sa roku 510 pred Kr. zbavil etruskej nadvlády. Znamená to koniec rímskeho kráľovstva.

Rímska republika

Termín republika pochádza z latinského pomenovania res publica = vec verejná.

V období republiky boli funkcie súvisiace s riadením štátu rozdelené medzi každoročne volený zbor úradníkov (magistrát). Na čele štátu stáli dvaja konzuli - najvyšší vojenskí velitelia

- najvyšší správcovia štátu

-najvyšší sudcovia

Pri výkone úradu ich sprevádzalo dvanásť liktorov – sluhov, ktorí pred nimi nosili symboly ich moci (zväzky prútov so sekerou). Neskôr im v súdnych prípadoch pomáhali prétori, ktorých moc sa rovnala moci konzulov.

Nižšími úradníkmi boli kvestori ktorí sa starali o finančné záležitosti štátu, a edilovia mali na starosť bezpečnosť a poriadok v Ríme.

Každých päť rokov boli volení cenzori Ohodnocovali majetok rímskych občanov a podľa veľkosti majetku ich zaraďovali do jednotlivých majetkových tried. Cenzori tiež zostavovali zoznam senátorov.

Keď nastali mimoriadne udalosti alebo ťažké časy vojenských porážok, Rimania menovali do čela štátu diktátora, ktorý mal neobmedzené právomoci nad životom a smrťou všetkých obyvateľov.

Podobne ako v kráľovskom období aj v období republiky pomáhal úradníkom tristočlenný senát. Bol to zbor vážených občanov, bývalých úradníkov, ktorí mali skúsenosti so zahraničnou i domácou politikou.

Všetky úrady v Ríme boli čestné, neplatené funkcie. Predvolebná kampaň si však vyžadovala veľké peniaze, takže o úrady sa mohli uchádzať len príslušníci bohatých rodín.

Zahraničná politika

Až do skončenia kráľovského obdobia bol Rím malým mestským štátom, ktorý bojoval o nadvládu v strednej Itálii. Po víťazstve nad etruskými mestami ovládli etruské územie. Pri ďalšom rozširovaní svojho územia sa dostávali do kontaktov a konfliktov s ďalšími obyvateľmi Itálie.

Na juhu Itálie v prístave Tarent sa proti Rimanom postavil grécky kráľ Pyrrhos. Spočiatku nad Rimanmi víťazil, ale v rozhodujúcej bitke pri Benevente bol Pyrrhos porazený. Tarent uzavrel s Rimanmi mier, a tak Rím ovládol celú Itáliu od Pádu až po posledný výbežok Apeninského polostrova na juhu.

Pri svojich výbojoch sa Rimania riadili politikou Rozdeľuj a panuj! S niektorými kmeňmi alebo mestami uzatvárali spojenecké zmluvy a ich obyvateľom dávali privilégiá, takže sa mohli zúčastňovať na politickom živote. Iné mestá kruto potlačili, obyvateľstvo predávali do otroctva a jeho pôdu si rozdelili. Na dobytých územiach zakladali vojenské kolónie, do ktorých posielali rímskych osadníkov, dávali im pôdu, čím si zabezpečovali nad nimi kontrolu.

Vnútorná politika

Víťazstvo Rimanov nad susednými kmeňmi v Itálii bolo aj dôsledkom vnútornej politiky. Obdobie prvých dvoch storočí rímskej republiky bolo vyplnené bojom plebejcov za zrovnoprávnenie s patricijmi.

Plebejci začali využívať skutočnosť, že tvorili základ rímskeho vojska: odmietali slúžiť vo vojsku, odchádzali na pahorok Aventinus a hrozili vytvorením vlastného štátu. Preto boli patricijovia donútení robiť im ústupky.

Roku 494 pred Kr. si plebejci vymohli zriadenie vlastného úradu tribúnov ľudu, ktorí chránili ich záujmy. Ak si tribúni mysleli, že niektoré rozhodnutie rímskeho úradníka ohrozuje záujmy plebejcov, mohli vysloviť slovo veto! (zakazujem!) a rozhodnutie úradníka zrušili. Tribúni boli nedotknuteľní.

V Ríme sa od najstarších čias súdilo podľa obyčajového práva. V polovici 5. storočia pred Kr. si plebejci vymohli spísanie zákonov, aby všetci vedeli, podľa čoho sa majú na súde riadiť. Tieto zákony boli napísané na dvanástich bronzových tabuliach a vystavené na rímskom námestí. Nazývame ich zákony dvanástich tabúľ.

Okolo roku 300 pred Kr. dosiahli plebejci úplnú rovnoprávnosť s patricijmi. Bohatí plebejci splynuli s patricijmi a vznikla nová vrstva – nobilita.

PÚNSKE VOJNY

KARTÁGO – roku 814 pred Kr. ho na severnom pobreží Afriky založili Feničania ako svoju obchodnú kolóniu. Bolo to jedno z najvýznamnejších miest stredomorského pobrežia. Keď Rimania ovládli juh Itálie, dostali sa do bezprostredných záujmových sfér Kartága na Sicílii.

Vzájomné politické a najmä obchodné súperenie Kartága a Ríma viedlo k púnskym vojnám (Púni je latinské pomenovanie Kartágincov).

púnska vojna (264 – 241 pred Kr.) – príčinou bol spor medzi Kartágom a Rímom o Sicíliu. Rimania mali v bojoch prevahu na súši, Kartáginci na mori. Rimania však zajali jednu loď, podľa ktorej si postavili vlastné loďstvo. Na lodiach vybudovali sklápacie mostíky, takže keď sa nepriateľské lode priblížili k sebe, Rimania spustili mostíky a bojovalo sa akoby na zemi. Tak Rimania dosiahli úspechy aj na mori a v roku 241 pred Kr. porazili kartáginské loďstvo. Rimania získali pod svoju nadvládu Sicíliu. Roku 237 pred Kr. Rimania ovládli aj Korziku a Sardíniu a vytvorili si tak prvé závislé územia – provincie.

púnska vojna ( 218 – 202 pred Kr.) – kartáginský vojvodca Hannibal sa vypravil z Hispánie cez Alpy do Itálie. Hoci stratil niekoľko tisíc mužov a vojnových slonov, prešiel cez Alpy. V Pádskej nížine sa k nemu pridávali Galovia. Rimania utrpeli niekoľko porážok, najťažšiu v roku 216 pred Kr. pri Kannách. Hannibalovi sa otvorila cesta do strednej a južnej Itálie. Roku 212 pred kr. sa Hannibal objavil pred bránami Ríma. Rimania medzitým vypravili silné vojsko do Hispánie pod vedením Publia Cornelia Scipia, ktorý postupne ovládol kartáginské mestá. Vylodil sa na území Afriky a Hannibal sa musel aj s vojskom stiahnuť z Itálie na pomoc Kartágu. Pri mestečku Zama (202 pred Kr.) bolo Hannibalove vojsko porazené. Rimania určili Kartágu tvrdé mierové podmienky : stratilo územia v Hispánii, takmer celé loďstvo a muselo platiť vysoké vojenské náhrady.

púnska vojna (149 – 146 pred Kr.) – niektorí Rimania neboli spokojní s tým, že Kartágo ďalej existuje a hľadali zámienku, ako ho zničiť. Rimania im vypovedali vojnu. Kartágo bolo zrovnané so zemou. Asi 50 000 ľudí zo 700 000 obyvateľov Kartága sa dostalo do otroctva. Rím zlikvidoval svojho najväčšieho súpera a konkurenta v západnom Stredomorí a rozšíril svoje územie o nové provincie.

Vrchol a kríza rímskej republiky

VOJNY V GRÉCKU

Súčasne s púnskymi vojnami Rimania bojovali aj na území Grécka proti Macedónii a Antigonovcom. Postupne obsadili Macedóniu. Po dobytí Korintu r. 146 pred Kr. si podmanili celé Grécko a vytvorili provinciu Achája. V roku 133 pred kr. pergamský vládca Attalos II. odkázal všetok svoj majetok rímskemu ľudu. Z pergamského kráľovstva urobili svoju provinciu Áziu.

Súčasne s rastom počtu rímskych provincií rástol aj počet úradníkov, ktorí tieto provincie spravovali.

Vojnami Rimania získali novú pôdu a otrokov. Nobilita zakladala veľkostatky /latifundiá/, na ktorých pracovali stovky otrokov. Otroci pracovali všade, kde sa to dalo; v kameňolomoch, baniach, remeselníckych dielňach a ako služobníctvo v domoch svojich majiteľov. Práca otrokov vo všetkých oblastiach vytláčala prácu slobodných obyvateľov. Vo vojnách Rimania získali aj veľkú korisť – zlato, striebro, .

Hnutie bratov Grakchovcov

Vojny sa negatívne prejavili na postavení rímskych občanov, ktorí museli dlhé roky bojovať vo vojsku. V čase ich neprítomnosti sa nemal kto starať o ich majetok, nemal kto obrábať ich pôdu. o návrate z vojny sa zadlžovali a bohatí statkári obsadzovali ich poľnohospodárske majetky. Po skončení vojen sa nemali kde usadiť, odchádzali do Ríma a tam žili na úkor štátu a bohatých Rimanov. Tí im dávali dary a starali sa o nich, pretože aj chudobní Rimania mali hlasovacie právo a mohli voliť do najvyšších úradov. V Ríme žilo niekoľko desať tisíc takýchto ľudí.

Situáciu sa pokúsili riešiť reformnou činnosťou bratia Tiberius a Gaius Grakchovci, ktorí boli tribúnmi ľudu. Pokúsili sa rozdeliť štátnu pôdu medzi bezzemkov. Narazili však na odpor bohatých statkárov, ktorí mali záujem o túto pôdu a zámery bratov Grakchovcov prekazili. Tiberia zavraždili a Gaius bol donútený spáchať samovraždu.

POVSTANIA OTROKOV

Víťazné vojny priviedli do Itálie množstvo otrokov. Mali bezprávne postavenie: majitelia ich mohli trestať alebo dokonca zabiť, nemohli uzatvárať manželstvá

Postavenie otrokov viedlo k mnohým nepokojom a vzburám. Najväčšie povstanie otrokov v Itálii vypuklo v roku 73 pred Kr. V meste Capua sa vzbúrili otroci, ktorí sa cvičili ako gladiátori a krvavými bojmi mali zabávať rímskych občanov. Niekoľko otrokov gladiátorskej školy pod vedením tráckeho otroka Spartaka ušlo na Vezuv. Otroci porazili vojakov, ktorí ich mali priviesť späť, zmocnili sa ich zbraní a vytvorili vojenský oddiel. Postupne sa k nim pridávali ďalší, až ich bolo niekoľko desať tisíc. táto armáda niekoľkokrát porazila rímske vojsko. Otroci pôvodne plánovali, že prejdú na sever Itálie, prekročia Alpy a vrátia sa do svojich domovov. Keď ich rímske vojsko odrezalo od severu, obrátili sa na juh a chceli sa prepraviť na Sicíliu. Na juhu Itálie ich rímske vojsko obkľúčilo a definitívne porazilo. Spartakus a ďalší velitelia padli boji, šesťtisíc otrokov, ktorých Rimania zajali, ukrižovali pozdĺž Appiovej cesty z Ríma do Capuy.

Vojenská reforma

Významný veliteľ Gaius Marius sa rozhodol, že do vojska bude prijímať každého, bez ohľadu na majetok. Všetci vojaci dostávali odo štátu žold, výzbroj a výstroj a po skončení vojenskej služby /trvala asi 16 – 20 rokov/ sa mohli usadiť na pôde, ktorú dostali od štátu.

Gaius Marius utvoril stálu žoldniersku armádu, ktorá mala záujem bojovať, pretože dostávala časť koristi. Vojaci zároveň podporovali svojich schopných veliteľov, ktorí im túto korisť alebo žold mohli zabezpečiť. Ambiciózni a nadaní politici zase mohli využívať žoldnierske vojsko pre svoje vlastné politické ciele.

OBČIANSKE VOJNY

Na konci 2. storočia pred Kr. sa v Ríme vytvorili dve veľké súperiace skupiny. Jednu tvorili optimáti, ktorí zastupovali záujmy bohatej, konzervatívnej aristokracie. Druhá skupina sa nazývala populári, ktorí boli stúpencami reforiem. Medzi oboma skupinami sa zvyšovalo napätie, až napokon prerástlo do občianskej vojny. Populárov viedol Gaius Marius, ktorý sa vyznamenal v mnohých bojoch proti germánskym kmeňom, ktoré vtrhli do severnej Itálie. Gaius Marius bol schopný veliteľ, v rokoch 104 – 100 pred kr. bol 5 krát zvolený za konzula.

Mariovým súperom bol Lucius Cornelius Sulla zo starej patricijskej rodiny. Keď v roku 88 pred Kr. vypukla v Malej Ázii vojna proti kráľovi Mithridatovi VI., senát menoval za hlavného veliteľa Sullu. Ten opustil Rím, aby zhromaždil vojsko.

Rím ovládli populári a Marius sa nechal poveriť vedením vojny proti maloázijskému kráľovi Mithridatovi. Sulla sa vrátil do Ríma , pomocou svojho vojska ho ovládol a začal prenasledovať populárov. Nechal odhlasovať zákony, ktoré výrazne obmedzili moc tribúnov ľudu. Potom odišiel na Východ bojovať proti Mithridatovi.

Po jeho odchode Gaius marius a Lucius Cornelius Cinna znovu ovládli Rím. Proti svojim nepriateľom vypísali zákony – proskripcie, podľa ktorých mohol každý beztrestne zabiť sullovcov a zabrať ich majetok. Keď v roku 86 pred Kr. Marius zomrel, vládcom sa stal Cinna. Sulla medzitým porazil Mithridata a zaberal územia na Východe. Roku 83 pred Kr. sa Sulla vrátil do Itálie, obsadil Rím a začal prenasledovať populárov. Nakoniec si dal udeliť titul diktátora a vládol v Ríme až do roku 79 pred Kr. O rok neskôr neočakávane zomrel.

Sullova diktatúra znamenala posilnenie moci aristokratických vrstiev. Moc tribúnov ľudu bola veľmi obmedzená. Sullove zmeny republikánskej ústavy zostali v platnosti niekoľko rokov a len postupne sa obnovovali predchádzajúce zvyky. Základný princíp jeho moci – opora vo vojsku – však už zostal trvalým javom rímskeho politického života.

S výsledkami občianskej vojny neboli spokojné široké vrstvy obyvateľstva. Túto nespokojnosť využili niektorí ctižiadostiví politici.

Prvý triumvirát

Roku 60 pred Kr. uzatvorili tajnú dohodu traja politici, ktorí chceli získať politickú moc. Pompeius bol výborný veliteľ, preslávil sa vo viacerých vojnách. Nezískal však od senátu žiadne významnejšie pocty a preto sa cítil ukrivdený. Crassus sa vyznamenal pri potlačení Spartakovho povstania a bol známy obrovským majetkom, ktorý získal pri sullovských proskripciách. Gaius Julius Caesar pochádzal zo starej aristokratickej rodiny a získal si popularitu obnovou kultu Gaia Maria. Caesar bol v roku 59 pred kr. zvolený za konzula. Dal odhlasovať niekoľko zákonov, ktorými zmiernil staré Sullove nariadenia. Po skončení úradu si nechal odhlasovať správu v Galii /dnešné Francúzsko/ a začal ju podrobovať. V niekoľkých bitkách porazil keltské kmene, ktoré tu sídlili a ich územie pripojil k Rímskej ríši.

Aj Pompeius a Crassus chceli dosiahnuť významné úrady. Roku 56 pred kr. sa všetci traja politici stretli v mestečku Lucca, aby sa dohodli na ďalšom postupe. Pompeius a Crassus sa v nasledujúcom roku stali konzulmi a po skončení úradu si takisto nechali odsúhlasiť správu provincií – Pompeius Hispániu a Crassus územie na Východe, kde chcel bojovať proti Partom. Cézarova správa v Galii sa predĺžila o ďalších päť rokov.

Spojenectvo medzi nimi sa čoskoro skončilo. Rku 53 pred kr. Crassus padol v boji proti Partom a Pompeius sa začal zbližovať so senátom. Spolu chceli zbaviť Cézara moci a predovšetkým légií, ktoré vybudoval a vycvičil v Galii. Keď žiadali, aby ich rozpustil, rozhodol sa rázne riešiť situáciu. Roku 49 pred Kr. prekročil s vojskom riečku RUBIKON na severe Itálie a postupoval na Rím. Pompeius ušiel do Grécka zhromažďovať vojsko. Cézar sa zmocnil Ríma a so svojím vojskom porazil Pompeiových stúpencov v Hispánii. V roku 48 pred kr. porazil Pompeiovo vojsko v Grécku. Pompeius ušiel do Egypta, kde ho dal egyptský panovník zabiť.

Keď prišiel do Egypta Cézar, zasiahol do dynastických sporov a na trón dosadil Kleopatru. Potom sa vrátil do Ríma kde sa nechal menovať za diktátora a vládol ako neobmedzený vládca. Uskutočnil viaceré reformy politického života, zakladal kolónie, do ktorých sa sťahovali chudobní občania, najchudobnejším v Ríme rozdával obilie. Nechal postaviť niekoľko významných budov a uskutočnil reformu kalendára, ktorý sa pod menom juliánsky kalendár používal až do 16. storočia.

Cézarova moc prekážala niektorým senátorom, ktorí sa snažili o obnovu tradičnej republiky. Dňa 15. marca roku 44 pred Kr. /marcové ídy podľa rímskeho kalendára/ ho pri vstupe do senátu asi 60 senátorov dobodalo na smrť.

Druhý triumvirát

Po smrti Cézara sprisahanci predpokladali, že sa obnoví republika. Mnohí Cézarovi vojaci a stúpenci boli rozhorčení smrťou svojho veliteľa. Preto sa Lepidus, Marcus Antonius a Gaius Octavius, ktorý bol Cézarovým synovcom a dedičom spojili a vytvorili roku 43 pred kr. druhý triumvirát.

Oficiálne vystupovali ako úradníci /v záujme obnovenia republiky/, ale podobne ako ich predchodcovia, aj oni si rozdelili sféry vplyvu. Lepidovi pripadla Afrika, Marcus Antonius si nechal prideliť územia na Východe a Octavius ostal v ríme. Ich prvou úlohou bolo poraziť republikánov, ktorí v Grécku zhromažďovali vojsko. V bitke pri mestečku Filippi v severnom Grécku republikánov porazili.

Marcus Antonius sa počas svojho pobytu v Egypte veľmi zblížil s Kleopatrou mal s ňou deti a správal sa ako orientálny panovník. To využil Octavius, poštval proti nemu obyvateľov Ríma a v roku 31 pred kr. v námornej bitke pri myse Actium porazil loďstvo Kleopatry a Marca Antonia. Kleopatra a Marcus Antonius ušli do Egypta, kde spáchali samovraždu. Octavius pripojil územie Egypta k Rímskej ríši ako novú provinciu.

Roku 27 pred Kr. Octavius neočakávane zložil všetky mimoriadne funkcie, ktoré mu dovtedy udelili. Senát mu na svojom zasadnutí o niekoľko dní neskôr udelil nové privilégiá, nové úrady a titul Augustus (vznešený, velebný). Gaius Octavius sa stal prvým rímskym cisárom.

Rané cisárstvo

Hoci senát udelil Augustovi rôzne privilégiá a úrady, ten stále tvrdil, že chce obnoviť republiku. Formálne aj naďalej fungovali republikánske úrady, lenže moc, ktorú do svojich rúk sústredil, znamenala, že vládol ako suverénny vládca.

Pri svojej vláde sa Augustus opieral o rímsku armádu.

V celej Rímskej ríši bolo 25 légií, pričom každá mala 6000 mužov. Boli rozmiestnené predovšetkým v provinciách, ktoré si Rimania len nedávno podrobili. Ich úlohou bolo chrániť rímske územie, prípadne ho ďalej rozširovať.

Augustus si nechal pravidelne obnovovať tzv. prokonzulské impérium, ktoré mu zabezpečovalo najvyššie velenie v armáde. Za víťazstvá nad nepriateľmi mu bol udelený titul imperátor. Priamo v Ríme zriadil zvláštnu osobnú stráž – prétoriánov, ktorí chránili cisárov život.

Augustus vystupoval ako tribún ľudu. Na základe toho mohol zvolávať ľudové zhromaždenia a navrhovať zákony. Ako cenzor vykonával ohodnocovanie majetku rímskych občanov a zostavoval senát. Za Sullu a Caesara sa zvýšil počet senátorov, takže Augustus musel znížiť jeho počet. Od senátora vyžadoval, aby mal majetok aspoň jeden milión sesterciov. Ak ho nemal, ale Augustus chcel, aby bol v senáte, doplnil mu ho zo štátneho alebo vlastného majetku. Sám vystupoval ako prvý v senáte, po latinsky princeps senatus. Zastával tiež úrad najvyššieho kňaza, takže mohol riadiť aj náboženský život v ríši. Podľa potreby zastával i ďalšie úrady.

Augustus sa postaral o to, aby jeho adoptívneho otca Gaia Julia Caesara vyhlásili po smrti za boha. Sám sa potom označoval za syna božského Julia, pričom prevzal aj jeho meno Caesar, z ktorého vznikol nový titul – cisár, používaný v stredoveku i v novoveku.

Vnútorná politika

Rímska ríša prežila takmer sto rokov v občianskych vojnách. Tri generácie Rimanov nezažili mierový život. Vojny rozbili tradičné rímske mravy, rozpadali sa rodiny, upadala viera v starých bohov. Preto sa Augustus snažil o obnovu tradičnej morálky a tradičného náboženstva. Podporoval rodiny s deťmi, v Ríme i v provinčných mestách nechal obnovovať chrámy starobylých bohov. V tejto činnosti mu pomáhali aj mnohí spisovatelia, ktorí opisovali dávnu minulosť Ríma, morálku a cnosti starých rímskych politikov, mužov a žien.

q Najviac vynikol historik Titus Livius, ktorý napísal Dejiny Ríma od založenia mesta, a básnik Publius Vergilius Maro, ktorý napísal epos Aeneas, v ktorom opísal osudy predka bájnych zakladateľov Ríma, trójskeho bojovníka Aenea.

Augustus nechal na pamiatku svojej činnosti postaviť v Ríme oltár Augustovho mieru. Dobudoval niektoré stavby, ktoré začal stavať už Caesar. Vo svojich spomienkach sa chváli, že po svojich predkoch „zdedil Rím z tehál a potomkom zanecháva Rím z mramoru“.

Aby nedochádzalo k vzburám, podporoval chudobných obyvateľov Ríma. Pravidelne im rozdeľoval obilie nakúpené za štátne peniaze, rozdával peňažné dary. Pri rôznych náboženských a slávnostných príležitostiach organizoval gladiátorské hry a zápasy s divými šelmami. Realizoval tak heslo „chlieb a hry“ pre rímskych občanov, aby zabezpečil vnútorný pokoj.

Zahraničná politika

Augustus dal do poriadku správu jednotlivých provincií. Senátu a vybraným úradníkom zveril správu provincií, ktoré už boli dávno pacifikované a nebolo v nich rozmiestnené vojsko, nové územia spravoval pomocou vlastných úradníkov – legátov.

q       rozšírenie územia ríše

q       v Európe sa stali hranicou hlavne rieky Dunaj a Rýn

q       keď Augustus nemohol rozšíriť rímske územie za Rýn a Dunaj (Germáni), podporoval medzi Germánmi domácich náčelníkov, ktorí boli priateľsky naklonený Rímu. Tak na území Českej republiky vzniklo Marobudovo kráľovstvo a po jeho zániku na území Slovenska vzniklo Vaniovo kráľovstvo (21 – 51 po Kr.)

q       Aj s ďalšími krajinami udržiaval priateľské vzťahy a synovia vládcov týchto krajín žili na Augustovom dvore

Po Augustovej smrti r. 14 po Kr. sa stal cisárom syn jeho tretej manželky Tiberius (14 – 37), ktorý pokračoval v Augustovej politike.

Caligula – vládol despoticky, prenasledoval senátorov, odsúdeným na smrť konfiškoval majetok. Svojho koňa vyhlásil za konzula. Po štyroch rokoch vlády ho r. 41 vojaci zavraždili a cisárom sa stal jeho strýko Claudius.

Claudius (41 – 54) – obnovil poriadok v ríši

Nero (54 – 68) – zneužíval svoju moc, prenasledoval senátorov a konfiškoval ich majetky, pretože potreboval peniaze na nákladné gladiátorské hry a výstavbu Ríma. Často hrával v divadlách, skladal piesne a vystupoval v rôznych hudobných súťažiach. Pravdepodobne dal podpáliť Rím, aby našiel inšpiráciu k básni o horiacej Tróji. Keď sa voči nemu zdvihla vlna odporu, obvinil z požiaru kresťanov a mnohých nechal popraviť (medzi nimi aj sv. Petra a sv. Pavla). Ku koncu jeho vlády sa proti nemu postavili všetci obyvatelia Ríma. Na úteku spáchal samovraždu. Tak sa skončila vláda prvej rímskej dynastie, ktorej členovia pochádzali z rodu Juliovcov a Claudiovcov, a preto ju nazývame julsko – klaudiovská dynastia.

V rokoch 68 – 69 rímski vojaci v rôznych častiach ríše vyhlásili za cisárov troch svojich veliteľov, ktorí bojovali o cisársku moc. Napokon zvíťazil Flavius Vespasianus (zakladateľ flaviovskej dynastie, vládol v rokoch 69 – 79), ktorého Nero poveril viesť vojnu v Judei proti Židom. Za vlády Vespasiana a jeho syna Tita (79 – 81) sa politická situácia upokojila. Obnovila sa prosperita krajiny, čo vládcovia využili a dali postaviť mnohé stavby, z ktorých je najznámejší najväčší amfiteáter v ríši, KOLOSEUM (pre 70000 divákov). Vespasianov druhý syn Domitianus (81 – 96) znovu prenasledoval senátorov, nechal sa uctievať ako Pán a Boh, a tak ho napokon zavraždili prétoriáni.

Adoptovaní cisári

Roku 96 senát zvolil zo svojho stredu za cisára starého Nervu. Aby si udržal moc a zabezpečil pokoj v ríši, adoptoval v jeho neprítomnosti významného a skúseného vojenského veliteľa Traiana, ktorý pochádzal z Hispánie. Za vlády Traiána (98 – 117) dosiahla ríša najväčší územný rozsah. Traianus bol posledný rímsky cisár, ktorý viedol úspešné výbojné vojny. Jeho nástupca Hadrianus (117 – 138), ktorého Traianus takisto adoptoval, sa snažil udržať územné zisky svojho predchodcu. Pozdĺž ohrozených úsekov rímskej hranice dal vystavať súvislý pás opevnení, vojenských táborov a strážnych veží (tzv. Limes Romanus – rímska hranica), aby zabránil nepriateľským kmeňom prenikať na rímske územie. V jeho úspešnej politike pokračoval aj Antoninus Pius (138 – 161). Za vlády všetkých adoptovaných cisárov prežívala Rímska ríša hospodársky rozkvet. V provinciách sa rozvíjala remeselná a poľnohospodársky výroba, obyvateľstvo žilo v pokoji a mieri. Provinčné mestá prekvitali a rástli. Budovali sa v nich verejné i súkromné budovy, rozvíjal sa obchod.

Za vlády Marca Aurelia Antonina (161 – 180), ktorého adoptoval Antoninus Pius, sa začali zahraničnopolitické problémy Rímskej ríše. Hoci ho rímski historici pokladali za jedného z najlepších rímskych cisárov, musel viesť obranné vojny, ktoré boli prvým príznakom budúcej vážnej politickej i ekonomickej krízy ríše. Na našom území sa odohrávali tzv. markomanské vojny. Významnou pamiatkou na tieto vojny je rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale z roku 179.

Syn Marca Aurelia Commodus pokračoval ešte dva roky v boji proti germánsky kmeňom, ale potom s nimi uzavrel mier a odišiel do Ríma. Tam sa venoval rôznym zábavám, gladiátorským hrám (sám vystupoval ako boh Herkules) a pretekom konských záprahov. V roku 192 ho prétoriáni zavraždili.

Podobne ako po Neronovej smrti aj roku 192 sa opakovala situácia a na rímsky trón nastúpili viacerí cisári. Roku 193 Septimus Severus porazil súperov a stal sa cisárom (193 – 211). Založil severovskú dynastiu, ktorá vládla až do roku 235. Za jeho vlády Rímska ríša prežívala posledné obdobie pokojného vývoja. Po jeho smrti sa v ríši začali prejavovať krízové javy. Jeho nástupcovia sa venovali výstredným zábavám a míňali štátny majetok.

Kríza Rímskej ríše

Keďže Rímska ríša už neviedla výbojné vojny, nezískavala nové územia ani nových otrokov. Nedostatok otrokov začali nahrádzať slobodní roľníci – kolóni. Tí si prenajímali od bohatých majiteľov pôdu a každoročne museli splácať úver. V prípade, že úver neboli schopní splatiť, zadlžovali sa a bohatí majitelia ich nútili pracovať na pôde ako otrokov.

Roku 235 sa zavraždením posledného cisára severovskej dynastie začala aj politická kríza Rímskej ríše. V nasledujúcich 50 rokoch jednotlivé vojenské posádky vyhlasovali za cisárov svojich vlastných veliteľov a niekedy vládlo aj niekoľko cisárov súčasne. Za tohto stavu štát nedokázal chrániť svoje územie pred útokmi barbarov, preto sa niektoré územia odtrhli a bránili samy. Táto situácia trvala do roku 284.

Neskoré cisárstvo

Dominát

Roku 284 vojsko na východe vyhlásilo za cisára svojho veliteľa Gaia Valeria Diocletiana. Najvyššie veliteľské hodnosti dosiahol vlastnými schopnosťami. Keď upevnil svoje postavenie, začal uskutočňovať viaceré reformy zamerané na stabilizovanie politickej a hospodárskej situácie Rímskej ríše. Diocletiánovým nástupom na trón sa začalo nové obdobie rímskeho cisárstva – DOMINÁT. Cisár sa stal neobmedzeným vládcom nad všetkými obyvateľmi ríše. Vystupoval ako Dominus et Deus /Pán a Boh/. Moc cisára už neobmedzovala žiadna inštitúcia, ani senát. Panovníkova vôľa bola pre všetkých rozkazom.

Reformy

q       reforma organizácie štátu – celé územie rozdelil na menšie provincie, ktoré vytvárali väčšie celky (diecézy a prefektúry). Na čele provincií a jednotlivých častí stáli úradníci menovaní cisárom, ktorí mali len civilnú moc.

q       Vojenskú správu oddelil od civilnej správy. Veľké légie rozdelil na menšie časti, aby zabránil prípadným uzurpáciám moci. Časť vojska umiestnil na hraniciach do stálych táborov, časť vojska posielal podľa potreby na tie miesta rímskej hranice, ktoré boli ohrozené nepriateľským vpádom.

q       Diocletián sa snažil zabrániť tomu, aby sa schopní velitelia v jednotlivých častiach ríše nechali vyhlásiť za cisárov. Preto si vybral spoluvládcu a každý z nich si vybral aj svojho budúceho nástupcu. tak vládli súčasne štyria cisári – tetrarchia

q       hospodárska reforma – nové peniaze – solidy; jednotné ceny v celej ríši; neúspech hosp. reforiem.

Konštantín Veľký

Po dvadsiatich rokoch vlády sa v roku 305 cisár Dioklecián vzdal svojho postavenia. Začala sa občianska vojna o budúceho nástupcu. Konštantín porazil svojich súperov a od roku 321 vládol opäť ako jediný vládca. Roku 330 vybudoval druhé centrum ríše – Konštantinopol – výhodná poloha medzi Európou a Áziou.

Cisár Konštantín začal ako prvý rímsky cisár využívať na politické ciele kresťanstvo. Hoci ešte v rokoch 301 – 305 prenasledoval kresťanstvo, už v roku 313 bol v Miláne vydaný zákon, podľa ktorého sa kresťanstvo stalo povoleným náboženstvom a kresťania mohli vyznávať svoju vieru ako ostatní veriaci (milánsky edikt

Za vlády cisára Theodosia Veľkého /379 – 395/ bolo kresťanstvo povýšené na štátne náboženstvo. Bol to posledný cisár, ktorý mal v rukách moc nad celou ríšou. Pred svojou smrťou /r. 395/ rozdelil ríšu na dve časti a každú z nich zveril svojim dvom synom. Vo východnej časti, v ktorej sa hovorilo po grécky, vládol Arcadius, v západnej časti, kde prevládala latinčina, vládol Honorius. Od tohto roku sa obe časti ríše vyvíjali oddelene.

Obe časti ríše sa zmietali nielen vo vnútorných nepokojoch, ale museli sa brániť pred útokmi barbarských národov.

Medzi 4. a 7. storočím prebiehalo tzv. veľké sťahovanie národov. Aké boli jeho príčiny? Dôvodov bolo viac. Kočovné kmene v Ázii potrebovali pre svoje stáda nové pasienky. Keďže do severnej a západnej časti Čínskej ríše sa pre upevnenie Číny v tomto období nemohli dostať, obrátili sa na západ a juh. Pomaly sa presúvali a tlačili na ďalšie, predovšetkým germánske kmene /Góti, Vandali /, ktoré nová situácia nútila ohrozovať hranice Rímskej ríše.

Cisári Západorímskej ríše neboli schopní účinne sa brániť pred útokmi germánskych kmeňov. Rímski vojaci boli germánskeho pôvodu a neradi bojovali proti svojim súkmeňovcom. Roku 476 sa rímskym cisárom stal mladý Romulus Augustus. V jeho službách bol germánsky náčelník Odoakar, ktorý po niekoľkých mesiacoch Romula Augusta zosadil z trónu, jeho otca Oresta zabil a sám, sa vyhlásil za vládcu Itálie. Roku Západorímska ríša zanikla. Tento rok sa zároveň označuje za koniec staroveku a začiatok stredoveku. 

STREDOVEK

Pojem stredovek sa objavil v 15. storočí u talianskych humanistov. Ním označovali dobu, ktorá delila ich súčasnosť od antického sveta. V ich očiach to bola doba celkového civilizačného a kultúrneho /barbarského/ úpadku, doslova „doba temna“.

Medievalistika – špeciálna historická disciplína, ktorá sa zaoberá štúdiom stredoveku. Nepoužíva len historiografické metódy, ale svoje uplatnenie tu nájdu aj metódy iných vedných disciplín. K poznaniu vývoja stredovekej spoločnosti prispievajú dejiny výtvarného umenia, dejiny literatúry, ale aj etnológia /veda o spôsobe života a kultúre jednotlivých národov a etnických skupín/, a mnohé iné vedy.

Rozdelenie stredoveku

Za začiatok stredoveku sa považuje pád rímskeho impéria /476/, ale aj iné medzníky. Za koniec stredoveku sa spravidla pokladá objavenie Ameriky /1492/ alebo dobytie Konštantinopolu /Carihradu/ Turkami /1453/.

raný /včasný/ stredovek – od konca 5. storočia do začiatku 12. storočia. Politická vyspelosť a ekonomická úroveň politických útvarov v Európe /malé a väčšie štáty/boli rôznorodé. Výrazne sa odlišoval juh od severu, západ od východu Európy. Najvyššiu úroveň dosahovali krajiny, ktoré pred 5. storočím patrili do zväzku Rímskej ríše a tvorili súčasť rímskej civilizácie (Byzancia, Itália, Galia, Hispánia a Panónia). Tu sa vytvorili najpriaznivejšie podmienky na prenos hmotného a duchovného dedičstva antickej civilizácie jej stredovekým nástupcom.

vrcholný stredovek – epocha medzi začiatkom 12. storočia a obdobím, keď počiatok krízového vývoja európskej civilizácie ohlasuje vlna veľkej morovej epidémie (tzv. čierna smrť), ktorá približne v polovici 14. storočia zahubila Ľ obyvateľov Európy. V tomto období dostal historický vývoj európskych a Európe blízkych civilizácií už obrysy, ktoré predurčili jej podobu.

o         rast produktivity ekonomiky

o         v poľnohospodárstve sa začali používať výkonnejšie a dokonalejšie stroje, rozšíril sa trojpoľný systém

o         vznik stredísk obchodu a remeselnej výroby – miest

neskorý stredovek – polovica 14. storočia ↔↔ prelom 15. a 16. storočia.

stredoveký človek si Zem predstavoval ako plochý disk, v strede ktorého leží Jeruzalem a Svätá zem a okolo nich sa rozprestiera známy svet. Na okrajoch zemského disku mali byť dovtedy málo známe alebo úplne neznáme miesta, na ktorých žijú neznáme národy, zvieratá a rastú neznáme rastliny. Odtiaľ tiež mali prichádzať nové a početné nebezpečenstvá; najprv germánske a slovanské národy, potom Arabi, Tatári a nakoniec to boli Turci.

Jedinou inštitúciou, ktorá prežila zrútenie politickej moci rímskeho impéria, bola cirkev. Nielenže pretrvala, ale postupne sa jej učenie rozširovalo do ostatných častí Európy.

Stredoveký človek sa na dejinný proces pozerá inak ako človek v staroveku. Pre kresťana už nebolo historické dianie púhym nakopením zvláštnych, jedinečných udalostí odohrávajúcich sa na pozadí neosobného kozmického diania, ako to bolo podávané pre antického človeka. Pre kresťana sa dejiny stali drámou ľudstva ako celku i každého jednotlivca zvlášť, ktorá sa rozprestiera medzi dvoma hraničnými bodmi. Stvorením sveta, ktoré je začiatkom dejín, a Posledným súdom, ktorým dejiny končia. každé obdobie, každá udalosť, každý ľudský čin majú v dejinách vopred určené miesto, svoj účel a cieľ, ktorý im prisúdil Všemohúci Boh. Dejiny sa tak stali procesom, vývojom, mali svoj smer a svoj cieľ.

Kresťan chcel preto vedieť, aká doba ho delí od stvorenia sveta, ale predovšetkým chcel vedieť, kedy príde „koniec sveta“, kedy bude Bohom súdený za svoje hriechy. Chcel poznať svoje miesto v dejinách. Preto bol na konci 5. storočia mních Dionýz Exiguus poverený, aby vypočítal, kedy sa narodil Ježiš Kristus. Dátum, ktorý zistil, potom označil ako rok 1 novej éry – Anno Domini /roku Pána/. Rok 1 sa stal začiatkom nového, kresťanského letopočtu /kalendára/, ktorý používame dodnes.

Vytváranie barbarských štátov

Zánik Západorímskej ríše zásadne ovplyvnil vývoj v Európe. Na troskách starej ríše sa v priebehu 6. – 7. storočia vytvorili tzv. barbarské kráľovstvá. Zakladali ich predovšetkým germánske kmene, ktoré na rímskom území preberali mnoho prvkov antickej civilizácie. Medzi najvýznamnejšie patrili Vandalské kráľovstvo v Afrike a Vizigótske kráľovstvo v južnom Francúzsku a v Španielsku. Ďalším barbarským štátom bola Ostrogótska ríša v severnom Taliansku.

Germánske kmene (Anglov a Sasov) prenikali aj na Britské ostrovy, kde v priebehu obsadzovania ostrova v 6. a 7. storočí vzniklo sedem malých germánskych štátov, ktoré sa tu udržali až do začiatku 9. storočia, kedy sa na brehoch Anglicka objavili noví dobyvatelia – Normani, ktorí dali pevné základy pre vznik jednotného anglického štátu. Najväčším, najdlhšie trvajúcim a historicky najvýznamnejším štátom medzi novými politickými útvarmi bola Franská ríša.

FRANSKÁ RÍŠA

Jedným z germánskych kmeňov, ktoré prenikli do Európy začiatkom nášho letopočtu, boli Frankovia. V 5. storočí sídlili na území dnešného Belgicka a Nizozemska. Vtedy začali svoje výbojné vojenské ťaženia na východ a juhozápad.

Začiatok ich expanzie, rovnako ako i zrod franského štátneho zriadenia sú spojené s osobou kráľa Chlodovika I. (481 – 511) z rodu Merovejovcov. Podarilo sa mu postupne ovládnuť veľkú časť západnej Európy. Prijal krst a s ním aj jeho ľud. Frankovia ako jediný národ, kmeň, neprijali arianizmus /blud/, ale ortodoxné kresťanstvo.

V jeho výbojnej politike pokračovali aj jeho nástupcovia.

V 40. rokoch 7. storočia začína Franská ríša upadať. Kráľovská moc sa oslabila na úkor štátnych úradníkov – majordómov. Títo sprvoti pracovali na kráľovskom dvore, mali na starosti zásobovanie dvora. Postupne ich moc a vplyv rástol a stali sa správcami kráľovských majetkov. Tým získali aj väčší vplyv na politiku ríše.

Každá časť ríše /Austrázia, Neustria, Burgundsko/ mala svojho majordóma. Kráľ tu fakticky nevládol, bol len bábkou v rukách majordómov. Boli to práve majordómovia, kto v štáte skutočne vládol. Jednotliví majordómovia bojovali medzi sebou o čo najväčšiu moc v krajine. Austrázijskému majordómovi Pipinovi II. (687 – 714) sa podarilo zvíťaziť – stal sa majordómom celej ríše. Napokon sa mu podarilo zjednotiť všetkých Frankov. Pipin II. vyšiel z rodu KAROLOVCOV, nastáva etapa karolínska.

Syn Pipina Karol Martel (714 – 741), ktorý mal takisto len titul majordóma, vládol už úplne samostatne a kráľ sa mu vo všetkom podriaďoval. V tomto období nominálne /formálne/ vládli Merovejovci, reálnu moc však mali vo svojich rukách Karolovci. Fakticky bol Karol Martel, „Kladivo“, nekorunovaným kráľom Západu.

Syn Karola Martela Pipin III. Mladší, Krátky (751 – 768) poslal pápežovi Zachariášovi posolstvo. Pýtal sa ho, či je správne, že kráľom je ten, kto nemá skutočnú moc. Pápež Pipina podporil a ten roku 751 zosadil z trónu posledného merovejovského kráľa Childericha III.

o          znakom kráľovskej moci Merovejovcov boli dlhé vlasy. Preto ho ostrihali.

Pipin III. sa stal skutočným zakladateľom kráľovského rodu Karolovcov. Obrad, ktorým sa Pipin III. stal kráľom sprevádzal akt pomazania (zdôraznenie, že kráľovská moc pochádza od Boha). Pomazal ho pravdepodobne sv. Bonifác, apoštol Germánov. Vzniklo tak akési spojenie medzi pápežstvom a franským kráľovstvom, ktoré vo svojich dôsledkoch ovplyvnilo celý stredovek. Tento príklon pápežstva k franskej ríši a naopak znamenal epochálny obrat v európskych dejinách. Pápežstvo, ktoré sa dovtedy orientovalo na Byzantskú ríšu, sa od nej odpútalo a úplne sa obrátilo k európskemu Západu, ktorý reprezentovala Franská ríša.

V tomto období ohrozovali pápežský štát Langobardi. Pápež Štefan II. požiadal Pipina III. o pomoc. Územie, ktoré Pipin Langobardom zobral, dal pápežovi ako svoj dar cirkvi, tzv. pipinovská donácia r. 756.

Roku 771 sa vládcom stáva Karol, syn Pipina III. Za jeho vlády = expanzia kresťanstva. Roku 774 definitívne poráža Langobardov. KAROL – REX FRANCORUM ET LANGOBARDORUM. Karol sa stáva najuznávanejším kráľom v Európe.

Roku 800 ho pápež Lev III. korunoval za rímskeho cisára. /Obnovené rímske cisárstvo od roku 476/. Od tohto okamihu vznikali spory, či cisár je cisárom sám od seba alebo musí byť korunovaný pápežom.

Aký je názor niektorých historikov? = Karol plánoval túto korunováciu, ale nie touto formou, t. j. pápežom; chcel sa korunovať sám.

2 cisári – byzantský a rímsky. Trvalo 12 rokov, kým byzantský cisár uznal Karola za vládcu nad západnou časťou ríše = rozdelenie sfér vplyvu.

Karol Veľký sa usiloval podmaniť si aj slovanské kmene, čo sa mu však nikdy nepodarilo.

Veľké rozšírenie Franskej ríše si vynútilo aj reformu jej správy. Po roku 804 – nové územno – správne členenie na grófstva. Na čele grófstva stál gróf, ktorý bol zástupcom panovníka vo veciach mocenských, súdnych, hospodárskych Úrad grófa nebol dedičný; zabránilo sa tak možnosti vzniku odporu voči centrálnej moci.

Na hraniciach zriadil markgrófstva – marky. Tieto slúžili ako obrana pred útokmi zvonku, mali však tiež za úlohu rozširovať a zväčšovať územie ríše. Na čele stál markgróf.

Vznikla potreba kontroly úradov = bola zriadená funkcia poslov, ktorí chodili po krajine a kontrolovali grófov a markgrófov

Karolínska renesancia

Karol Veľký podporoval zakladanie škôl pri jednotlivých biskupstvách a kláštoroch. V tomto období vzdelanci čítali a prepisovali diela antickej literatúry /karolínska renesancia – znovuobjavenie, znovuzrodenie antiky a antických ideálov/.

Panovnícky dvor sídlil v Cáchach /Aachen/. Odtiaľ sa šírila vzdelanosť do ostatných častí ríše.

písmo: karolínska minuskula

7 slobodných umení /prebraté z antiky/ - slobodné preto, lebo boli hodné toho, aby ich konal slobodný človek

Roku 814 Karol Veľký zomiera. Ukázalo sa že obrovskú ríšu nebude možné udržať ako jednotný štát – problémy zvonka i zvnútra.

Verdunskou zmluvou roku 843 sa impérium rozdelilo na 3 časti medzi synov Ľudovíta Pobožného. Územie západne od Rýna (neskoršie Francúzsko) získal Karol Holý, oblasť na východ od Rýna (neskôr Nemecko) získal Ľudovít Nemec a najstarší syn Ľudovíta Pobožného – Lothar I. – získal územie severného Talianska a cisársky titul.

Jednotná Franská ríša sa tak rozpadla na 3 časti. Boje medzi nimi však pokračovali a Lotharov štát v nich zanikol.

Byzantská ríša

Pomenovanie Byzantská pre Východorímsku ríšu je odvodené od názvu starej gréckej kolónie a významného prístavu Byzantion. V roku 330 ho cisár Konštantín prebudoval na nové sídelné mesto Rímskej ríše, a preto dostal názov Konštantinopol

q       východná časť Rímskej ríše prejavovala určité zvláštnosti. Bola viac zaľudnená, odlišovala sa väčšou výrobnou čulosťou, rozvojom remesiel a obchodu a sústreďoval sa tu politický a kultúrny život. Dovŕšením prevahy východnej časti bolo práve vybudovanie Konštantinopolu.

V Byzantskej ríši spočiatku prevládalo úsilie obnoviť Rímsku ríšu. Vrcholom tohto úsilia bola vláda Justiniána I. /527 – 565/, ktorý sa snažil obnoviť silu a slávu rímskeho impéria. Jeho najväčšou oporou bola manželka Teodora, ktorá mala nízky pôvod. Bola dcérou cirkusového chovateľa medveďov a pôsobila ako cirkusová tanečnica s nechválnou povesťou.

Podarilo sa mu rozvrátiť ríšu Vandalov v severnej Afrike, poraziť Ostrogótov a územie Talianska pripojiť k Byzantskej ríši. Justiniánov taliansky miestodržiteľ sídlil v Ravenne /tzv. Ravennský exarchát/.

Vojna na východe proti Perzskej ríši sa skončila mierom.

V rokoch 529 – 533 bol vytvorený jeden z najslávnejších zákonníkov všetkých čias pod názvom Codex Justinianus, ktorý sa však neujal. Nová komisia po štyroch rokoch vytvorila zákonník pod názvom Codex Iuris Civilis (najväčšia zbierka zákonov všetkých čias).

q       Kódex obsahoval 4 časti: Digesta – zborník názorov a výrokov významných právnikov, Institutiones – príručka o rímskom práve Justiniánov kódex – súbor už skôr vydaných zákonov rímskych cisárov a Novellae – zákony vydané za Justiniánovej vlády.

Justinián I. pristúpil aj k daňovej reforme. Na jej základe museli platiť dane všetci. Bol na to ustanovený kontrolný aparát. Proti tomu sa však uskutočnilo povstanie „Nika!“ (zvíťazíš), nazvané podľa hesla, ktoré si povstalci zvolili. Povstanie vypuklo v roku 532 a bezprostredný podnet k nemu dali úradníci, ktorí zneužili svoje právomoci. Povstanie malo svoj začiatok v cirkuse. Spočiatku boli obidve strany „zelených“ a „modrých“ jednotné, ale neskôr došlo k diferenciáciám. Povstalci napadli dvor a žiadali zosadenie Jána z Kapadócie, tvorcu daňovej reformy. Povstanie nadobudlo takú silu, že Justinián sa rozhodol tajne opustiť Konštantinopol. Proti tomu sa však postavila cisárovná Teodora, ktorá povedala: „Chcem žiť ako cisárovná alebo zomrieť ako cisárovná!“. Nakoniec Justinián použil proti povstalcom armádu. Povstalcov sa podarilo nahnať do cirkusu a obkľúčiť ich. Nasledovala veľká masakra, v ktorej padlo za obeť 30 000 ľudí.

Justinián prispel aj k obnove Konštantinopolu, kde bola postavená svätyňa Hagia Sofia, ktorej stavba trvala 5 rokov /532 – 537/. Mala obrovskú kupolu s prekrásnou výzdobou.

Počas Justiniánovej vlády sa kasa vyčerpala a preto sa snažil nájsť obchodné cesty na východ. Podarilo sa mu zlomiť čínsky monopol hodvábu, keď nestoriánsky mních doniesol z Číny priadku morušovú do Byzancie, kde sa začala takisto pestovať.

Za jeho vlády postihli ríšu mnohé prírodné katastrofy – zemetrasenia, invázia kobyliek; ktoré následne spôsobili hlad. byzanciu tiež postihla veľká morová epidémia, ktorá citeľne znížila počet obyvateľstva.

Po smrti Justiniána ostala ríša na vratkom základe. Postupne začala strácať dobyté územia na úkor Langobardov, Slovanov,

sociálne konflikty viedli k vzniku fenoménu cirkusu, ktorý sa postupom času stal miestom politických rozhodnutí. Z priaznivcov jednotlivých pretekárov vznikli politické strany, ktoré mali rozhodujúce slovo pri voľbe cisára a v menších mestách pri obsadzovaní úradov. Vytvorili sa 4 farebné sekcie. Postupne však prevládla zelená a modrá frakcia.

Slovania

Slovania patria k najstarším obyvateľom Európy.

- indoeurópsky kmeň; pravlasť Slovanov: medzi Vislou, Karpatami a stredným Dneprom.

O Slovanoch máme neskoré písomné správy, pretože ich sídla sa nachádzali mimo záujmovej sféry etník, ktoré písomne zachytávali styky so vzdialenými národmi.

Neisté správy o Slovanoch pochádzajú z 5. storočia pred Kr. od gréckeho historika Herodota. Presnejšie údaje obsahujú diela antických vzdelancov Tacita, Plínia st. a Klaudia Ptolemaia, ktorí nazývajú Slovanov Venedmi alebo Vinidmi. Najcennejšie správy sa zachovali v dielach a záznamoch byzantských autorov Prokopia, Mauritia a ďalších zo 6. a 7. storočia.

4. – 6. storočie : vplyvom sťahovania národov Slovania osídlili obrovské územia v Európe. Postupne sa začali deliť na južných, východných a západných Slovanov.

južní Slovania predkovia Bulharov, Chorvátov, Slovincov, Srbov a Macedóncov

východní Slovania – predkovia Rusov, Ukrajincov, Bielorusov

západní Slovania – a) juhozápadná vetva /Česi, Slováci/

b) severozápadná vetva /Poliaci, Polabskí Slovania/

Slovanské kmene, ktoré prekročili dolný Dunaj, postupne obsadili takmer celý Balkán a začali si vytvárať vlastné samostatné štáty. Začiatkom 7. storočia vznikol Bulharský štát, ktorý rozsiahlymi výbojmi dosiahol veľký územný rozsah. Iní južní Slovania z kmeňa Srbov založili ďalší samostatný štát, rovnako ako západnejšie žijúci Chorváti.

Kyjevská Rus

Východní Slovania vytvorili významný ranostredoveký štát – Kyjevskú Rus.

Na prastarej obchodnej ceste zo Škandinávie k Čiernemu moru a do Konštantinopola ležali dve významné obchodné strediská : Kyjev a Novgorod. Touto obchodnou cestou prenikali družiny normanských kupcov a bojovníkov, ktorí hľadali odbyt svojho tovaru alebo vojenskú službu v Konštantínopole. Byzantínci im hovorili „Varagnoi“, Slovania zmenili toto slovo na „Variagovia“. Jednu takúto skupinu Variagov viedol Rurik. Pred rokom 830 sa mu podarilo zmocniť sa Novgorodu, z ktorého spolu s jeho okolím založil Novgorodské kniežatstvo. Časť jeho družiny sa od neho odtrhla a zmocnila sa Kyjeva. Aj tu vzniklo kniežatstvo. Okolo roku 882 Rurikov syn Oleg, novgorodský knieža, ovládol aj Kyjev a neskôr tam presunul ťažisko svojej moci. Vznikol štátny útvar – Kyjevská Rus

Okolo roku 988 prijal kyjevský knieža Vladimír kresťanstvo z Byzantskej ríše. Cirkev dostala vlastnú samostatnú organizáciu s vlastnou hlavou /metropolitom/, ktorý sídlil v Kyjeve. Kresťanstvo pomáhalo v Kyjevskej Rusi zjednocovať štát. Stalo sa štátnym náboženstvom a obyvateľstvo ho muselo prijať. Za vlády Vladimíra dosiahla Kyjevská Rus najväčší územný rozsah.

Najväčšiu moc dosiahla Kyjevská Rus za vlády kniežaťa Jaroslava Múdreho /1019 – 1054/. Kniežatstvo bolo jedným z najmocnejších štátov vtedajšej Európy. Pričinil sa o ďalšie šírenie kresťanstva, budoval mestá a podporoval šírenie vzdelanosti a kultúry. Za pomoci byzantských majstrov vybudoval metropolitný chrám sv. Sofie, veľkolepé hradby s honosnou Zlatou bránou. Kyjev mal 8 trhovísk a 400 kostolov. Pri kláštoroch sa zakladali prvé školy, knižnice a archívy.

Nájazd Tatárov v roku 1240 spôsobil zánik Kyjevskej Rusi.

NORMANI

Vývoj ranostredovekých štátov v oblasti Škandinávie bol v mnohom odlišný, ako vývoj štátov v iných častiach Európy. Ich vznik a vývoj ovplyvňovalo veľa faktorov, napr. sociálna štruktúra tamojších germánskych kmeňov, škandinávska klíma a celkové prírodné pomery. Obyvateľstvo týchto území žilo ešte v 8. storočí v rodovom spoločenstve, ktorého sprievodným znakom bola vojenská demokracia. Výrazom tohto spoločenského usporiadania bola skutočnosť, že reálna moc bola v tomto období nie v rukách kráľa, ale malo ju zhromaždenie všetkých slobodných mužov /thing/, ktorému bol podriadený aj samotný kráľ. Keď používame slovo kráľ, musíme si zároveň uvedomiť, že nešlo o panovníka podľa západoeurópskeho vzoru. Kráľ = vládca, ktorému sa podarilo ovládnuť väčšie územie a podrobil si pritom iné kmeňové organizácie. Nebol teda predstaviteľom nejakého pevnejšieho štátneho útvaru.

Veľa kmeňových zväzov na severe vznikalo už v 7. storočí. Jednotlivé kmene viedli medzi sebou neustále boje, najvýznamnejšie postavenie v spoločnosti mali bojovníci a najmä ich velitelia, z ktorých sa neskôr vytvorila šľachta.

Samozrejme, že bojovníci neboli jedinou spoločenskou skupinou. Stretávame sa tu aj s obchodníkmi a tiež poľnohospodármi, roľníkmi.

Normani boli zdatnými obchodníkmi významne sa podieľajúcimi na vtedajšom diaľkovom obchode. S ich loďami sa stretávali obyvatelia nielen západnej Európy, ale aj v Byzancii. Medzi východom a západom kontinentu prevážali na svojich lodiach najmä luxusný tovar. Obchod bol pre Normanov nevyhnutný na prežitie. V Škandinávii neboli príliš vhodné podmienky na poľnohospodárstvo, skôr sa tu rozvíjal chov dobytka. Produkcia potravín stačila len pre obmedzený počet obyvateľov. Preto sa s pribúdajúcim obyvateľstvom jedinou možnosťou, ako prežiť, stala expanzia do iných oblastí

Výboje normanských kmeňov začali už v 8. storočí. Roku sa Dáni znenazdajky vylodili na severoanglickom pobreží a vyplienili jedno z kultúrnych centier vtedajšej Európy, kláštor v Lindisfarne. Normanské vojenské výpravy nesmerovali len na britské ostrovy, ich cieľom bol tiež Island a pobrežie severného Francúzska.

Vyplienenie lindisfarnského kláštora vyvolalo v Európe veľký ohlas prameniaci zo strachu z dovtedy netušeného a zrejme značne veľkého nebezpečenstva, ktoré sa objavilo. Dokonalá vojenská organizácia Normanov, ich bohaté skúsenosti, vynikajúce námornícke schopnosti, ktoré im umožňovali rýchle a bezpečné prekonávanie aj veľkých vzdialeností nielen na mori, ale aj po veľkých riekach a tak prenikať hlboko do vnútra kontinentu, z nich urobili na nasledujúce dve storočia najnebezpečnejšieho nepriateľa novo sa utvárajúcich západoeurópskych štátov.

Práve tieto výboje dali normanským kmeňom ich súhrnný a vžitý názov vikingovia. Slovo viking totiž pôvodne označovalo piráta, bojovníka vydávajúceho sa loďou na lúpežné výpravy

V 1. polovici 10. storočia vikingská moc zreteľne upadala. Porážka Normanov v Anglicku je len jednou z viacerých. Roku 911 bol vo Francúzsku porazený ďalší z normanských veliteľov Rollo, ktorému však francúzsky kráľ dal do léna časť územia severného Francúzska, dnešnú Normandiu. Neúspechmi skončili aj dánske výboje v Nemecku.

Tieto zdrvujúce porážky prispeli k zmene cieľov vikingských nájazdov. Už to neboli len lúpežné vpády, ktorých hlavným cieľom bolo plieniť, ničiť, zabíjať, kradnúť, ale výpravy, cieľom ktorých bolo úsilie o trvalejšiu kolonizáciu nových území. Jednou z príčin tohto obratu boli aj zmeny v zložení normanskej spoločnosti, ktorá sa postupne menila na feudálnu. Dôkazom tejto premeny je aj vznik jednotných štátnych útvarov Nórov, Dánov a Švédov začiatkom 10. storočia.

ARABSKÁ RÍŠA

Arabi vstúpili na scénu svetových dejín začiatkom 7. storočia. Práve vtedy dovtedy len na Arabskom polostrove žijúci kmeň zahájil svoju expanziu opierajúcu sa o šírenie svojho nového náboženstva – islamu. V priebehu nasledujúcich dvoch storočí vybudovali Arabi rozsiahlu ríšu siahajúcu od hraníc Indie až po Pyrenejský polostrov. Na tomto obrovskom území sa vytvárala ďalšia z veľkých kultúr. Mala mnoho spoločného s kresťanskou kultúrou, východnou i západnou, obsahovala však aj celkom odlišné kultúrne prvky, ktoré určitým spôsobom ovplyvňovali aj kultúru, spôsob života i politické pomery v Európe.

Arabský polostrov bol v 6. a 7. storočí dôležitou obchodnou križovatkou. Okrem suchozemských ciest sa tu stretali aj námorné trasy. Jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk mestského charakteru bolo mesto Mekka

Charakter arabskej spoločnosti

Život pôvodnej arabskej spoločnosti bol priamo ovplyvňovaný geografickými a klimatickými podmienkami Arábie. Väčšinu územia tvorila púšť. Podmienky na poľnohospodárstvo tu boli veľmi obmedzené. Priaznivé boli len na juhu polostrova, v dnešnom Jemene, kde na začiatku 6. storočia vznikol prvý arabský štát. Arabi žijúci na severe, ktorí nemohli žiť usadlým spôsobom života, boli kočovníci a ich karavány putovali púšťou od oázy k oáze. Aj preto sami seba nazývali synovia púšte, beduíni

Tento spôsob života bol výhodný pre obchod, posilňoval tiež príbuzenské vzťahy, a teda aj s nimi úzko súvisiace vzťahy politické. Prvotná arabská spoločnosť bola postavená na pokrvných zväzkoch. Jej základom boli rody a kmene. Podľa potreby sa z kmeňov vytvárali aj širšie spoločenstvá, kmeňové zväzy Na ich čele stáli náčelníci – šejkovia – ich moc bola obmedzpovaná radou starších a riadili sa pravidlami zvykového práva.

Náboženstvo arabskej spoločnosti bolo polyteistické /veľa božstiev . Najstaršie náboženské kulty uctievali rôzne božstvá na zemi aj na nebi a boli viazané na jednotlivé kmene.

Najsilnejší a najvplyvnejší kmeň v Mekke, Kurajšovci, uctieval čierny kameň, ktorý je pravdepodobne meteorického pôvodu, ukrytý v zvláštnej stavbe – Kaabe. Každoročne sa k tejto svätyni konali púte veriacich, spojené tiež s obchodom, veľkými trhmi, ktoré prinášali mestu veľké zisky.

Mohamed

Pochádzal z rodu Kurajšovcov. Jeho náboženské názory vyslovené v prvej polovici 7. storočia prenikavo zmenili dovtedajší spôsob života arabskej spoločnosti. Mohamed prehlásil, že mal zjavenie, podľa ktorého existuje len jeden jediný boh – Allah a sám sa prehlásil za jeho posla či proroka, ktorého úlohou je zvestovať ľuďom božie slovo. To uskutočňoval prostredníctvom krátkych alebo dlhých textov, ktoré mali podobu básní alebo zjavení súr. Text súr je pre moslimov záväzným prameňom viery. Posvätnou knihou moslimov je Korán, kde je spísané Mohamedovo učenie.

Mohamedove náboženské názory, ktoré sa rozvinuli do islamského náboženstva, boli pochopiteľne v zjavnom rozpore s dovtedy uznávanými náboženskými predstavami. Odmietol miestne kulty, vrátane uctievania Kaaby /táto svätyňa tiež obsahovala množstvo sošiek bôžikov/. Postavil tak proti sebe značnú časť obyvateľstva Mekky. Opozícia proti nemu bola taká silná, že roku 622 musel mesto opustiť. Mohamedov odchod sa neskôr stal východzím rokom arabského, resp. moslimského letopočtu a bol označený ako hidžra, tj. vysťahovanie

Mohamed bol veľmi dobrým organizátorom. V krátkom čase dokázal okolo seba zhromaždiť veľký okruh prívržencov, ktorých spájala spoločná viera. Každý moslim bol povinný bezvýhradne plniť božie príkazy a podriadenie sa božej vôli bolo ústrednou myšlienkou Mohamedovho náboženstva /slovo moslim = podriadenie sa božej vôli/.

Začiatky jednotného štátu

Koncom 20. rokov 7. storočia začal Mohamed bojovať s Mekkou. Roku 630 mesto dobyl a obratnou politikou začal budovať jednotný arabský štát. V jeho úsilí pokračoval po jeho smrti Abú Bakr, ktorý získal ďalšie územia, avšak skutočným zakladateľom arabskej ríše sa stal až Omar, ktorý ovládol Sýriu, Palestínu a Egypt. Omar bol v roku 644 zavraždený a podobný osud stihol aj jeho nástupcu Osmana. Po jeho smrti prepukli nástupnícke spory. Jedna časť moslimov považovala za legitímnych nástupcov Mohameda len jeho priamych potomkov – šíiti. Druhá skupina zastávala názor, že Mohamedovým nástupcom sa môže stať každý moslim – sunniti. Islam sa tak rozštiepil do dvoch základných prúdov, ktoré vedľa seba existujú dodnes.

Rozpad jednotného štátu

Vládnuce dynastie sa usilovali o ďalšiu územnú expanziu, či už to boli Umajjovci alebo kalifovia /Mohamedovi nástupcovia sa nazývali kalifovia/ z rodu Abbásovcov. Už v 8. storočí siahala ich moc od Indie cez severnú Afriku až po brehy Atlantického oceánu. Cez Gibraltársky prieliv prenikli aj do Európy a obsadili takmer celé územie dnešného Španielska a Portugalska.

Udržať jednotu obrovskej ríše sa im však nepodarilo a ríša sa postupne rozpadla na niekoľko samostatných emirátov.

q       Umajjovci preniesli centrum ríše z Mekky do Damašku

q       Abbásovci rozdelili ríšu na provincie. Na čele každej provincie stál emír, ktorý mal vo svojom rozhodovaní pomerne veľkú samostatnosť. Značná moc sa sústredila do rúk kalifovho zástupcu – vezíra.

q       Za vlády Abbasovcov boli zrovnoprávnení všetci moslimovia bez ohľadu na národnosť. Hl. mesto za Abbasovcov – Bagdad /mesto mieru/

Arabi nám z tohto obdobia zanechali bohaté kultúrne dedičstvo. Naučili nás používať arabské číslice a počítať v desiatkovej sústave. Od nich sa k nám dostali pomaranče, citróny a broskyne. Mali aj mnoho vynikajúcich učencov. Z nich stačí spomenúť meno lekára Avicennu /Ibn Sina/, z ktorého lekárskych kníh sa študenti medicíny učili niekoľko storočí.

OBRAZOBORECTVO /ikonoklazmus/

Po smrti Justiniána I. prebiehajú na hraniciach Byzantskej ríše neustále boje. Na bohaté územie Byzantskej ríše sa tlačili Slovania a Peržania, ktorým sa v 7. storočí podarilo dobyť Jeruzalem a Alexandriu. Byzantíncom sa však podarilo dobyť Perzskú ríšu a uzavrieť s Peržanmi mier. Do rúk Byzantíncov sa vtedy vrátil Kristov kríž, ktorí Peržania predtým ukoristili v Jeruzaleme. Na pamiatku toho bol ustanovený sviatok Povýšenia sv. Kríža. a v roku 631 bol slávnostne inštalovaný v Jeruzaleme.

Vojny so Slovanmi a moslimmi pokračovali so striedavými úspechmi. V 8. storočí začal pre byzantskú ríšu iný konflikt – boj medzi ctiteľmi a odporcami uctievania obrazov.

Byzantský cisár Lev III. /717 – 740/ vydal r. 730 edikt, ktorým zakazoval akékoľvek uctievanie obrazov. Cisár Konštantín V. /741 – 745/ v roku 754 schválil obrazoborectvo ako oficiálnu politiku a zahájil energický postup proti kláštorom a mníšstvu skonfiškovaním ich majetkov, z kláštorov vytvoril kasárne.

Problém ikonoklazmu pretrval až do roku 843, kedy bolo uctievanie obrazov v Byzantskej ríši s konečnou platnosťou povolené.

VÝCHODNÁ SCHIZMA

Náboženský boj medzi Východom a Západom /Fótiova roztržka v 9. storočí/ vyvrcholil v 11. storočí. Carihradský patriarcha Michal Cerularius začal ohovárať „západniarov“ ako heretikov. Roku 1053 dal v Carihrade pozatvárať kostoly a kláštory latinských kňazov a mníchov. Pápež Lev IX. sa pokúsil urovnať spor. Poslal do Carihradu vyslancov, no patriarcha legátom ani nedovolil slúžiť sv. omšu. tedy legáti položili na hlavný oltár chrámu Božej Múdrosti exkomunikačnú bulu proti patriarchovi Cerulariovi a jeho prívržencom. Patriarcha však neustúpil a „západniarov“ exkomunikoval. Rozkol medzi východnou a západnou cirkvou bol dovŕšený. Príklad Carihradu čoskoro nasledovali ostatné východné patriarcháty a národy stojace v úzkom vzťahu k Carihradu.

V nasledujúcich obdobiach sa na byzantskom tróne striedali rôzne panovnícke dynastie, ktoré zaznamenali vo vedení vnútornej a zahraničnej politiky úspechy, ale aj značné neúspechy.

29. mája 1453 osmanský sultán Mehmed II /Dobyvateľ/ dobyl Konštantinopol a ríša zanikla.

Fótiova roztržka – od roku 847 bol carihradským patriarchom Ignác, muž zbožný a učený. Postavenie patriarchu bolo ťažké. Vládu mal v rukách cisár Bardas, ktorý svojim nemravným životom vzbudzoval pohoršenie. Patriarcha sa teda rozhodol uroboť rázny krok a verejne odoprel Bardasovi sv. prijímanie. Hneď v roku 858 bol Ignác donútený zrieknuť sa úradu patriarchu. za nového bol zvolený Fotius. Bol iba laikom a rýchlo, proti cirkevným predpisom prijal všetky svätenia. Pápež Mikuláš I. odoprel potvrdiť Fotia za patriarchu a tak Fotius prešiel do útoku proti Rímu. Zaútočil i na vieroučnú náuku Západu. a ešte s troma patriarchami exkomunikoval pápeža. Roztržka sa vyriešila na cirkevnom všeobecnom sneme v Carihrade roku 869. Patriarcha Ignác sa vrátil sa svoje miesto a Fotius bol z Cirkvi exkomunikovaný.

SLOVANIA V STREDNEJ EURÓPE A POČIATKY SLOVENSKÝCH DEJÍN

Posuny germánskych kmeňov v období sťahovania národov uviedli do pohybu aj etnikum dovtedy takmer neznáme – Slovanov. Počas tejto migrácie sa Slovania rozdelili do niekoľkých skupín. Jednotlivé vetvy Slovanov začali svoj vlastný kultúrny, náboženský a politický život.

Na našom území sa Slovania usadili na prelome 5. – 6. storočia. Prvé vlny Slovanov zasiahli východné Slovensko už niekedy na prelome 4. – 5. storočia. Južné a západné Slovensko osídlili skupiny Slovanov prichádzajúce z východu a juhovýchodu cez maďarskú nížinu, sever osídlili tí Slovania, ktorí prišli zo severu spoza Karpát.

Slovanské kmene na dnešnom území obsadzovali priestor, ktorý v 5. storočí opustili Germáni. Neznamená to však, že prišli na ľudoprázdne územie. V dolinách severného a severozápadného Slovenska žilo obyvateľstvo tzv. púchovskej kultúry a zaiste tu ostali aj zvyšky germánskeho obyvateľstva.

Spoločenské zriadenie a život starých Slovanov

Základnú spoločenskú jednotku starých Slovanov tvorili rody a kmene, na čele kmeňov stáli náčelníci. Tých volili staršinovia rodov, prípadne ľudové zhromaždenie dospelých mužských príslušníkov kmeňa. Rodiny boli monogamné, o čom svedčia neveľké príbytky. Iba náčelníci a príslušníci vládnucej vrstvy mali viac žien, tak ako bolo zvykom u iných vtedajších etník. Slovania verili v záhrobný život.

Hlavným zamestnaním Slovanov bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka. Budovali si nechránené osady, ktoré pozostávali z niekoľkých príbytkov a hospodárskych stavieb. Príbytky mali jeden priestor /zriedkavejšie i viac/, čiastočne vhĺbený do zeme. V blízkosti príbytkov boli vyhĺbené jamy na uskladnenie obilia. Slovania pestovali všetky druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy a kone. Živili sa aj lovom rýb, poľovníctvom a lesným včelárstvom. Pôdu obrábali dreveným, neskôr železným radlom. Pracovné náradie si zhotovovali z dreva a železa. Zachované nástroje i výrobky svedčia o tom, že Slovania mali vyspelé kováčstvo, tesárstvo i hrnčiarstvo. Po domácky spracúvali kože, kožušiny, textil, drevo, kameň a kosť. Keramiku modelovali ručne /nepoznali hrnčiarsky kruh/, avšak bola starostlivo vypracovaná.

Okolo roku vtrhli do Podunajskej nížiny Avari. Slovania ich nazývali Obrami. Avari zaujali stred Podunajskej nížiny. Bola to skupina turkotatárskych kočovných kmeňov ázijského pôvodu. Avari mali dobre vyzbrojenú jazdu, stavali si opevnené tábory /hrinky/ a žili zväčša z vojnovej koristi. Avarská ríša nebola pevným štátnym útvarom, ale zoskupením kmeňov, ktoré dovedna držala iba vojenská sila. Z dunajskej nížiny podnikali lúpežné výpravy do okolitých krajín. Podrobili si slovanské kmene rozličným stupňom závislosti. Podrobené kmene im museli odovzdávať naturálne dávky a na lúpežných výpravách boli nútené bojovať po ich boku. Slovania nemali dostatočnú silu vzoprieť sa avarskej nadvláde. Začiatkom 7. storočia sa Avari pokúsili dobyť Konštantinopol, boli však porazení. Slovania videli, že Avari nie sú neporaziteľní a vypuklo proti nim obrovské povstanie.

Do čela povstania sa postavil na strane Slovanov franský kupec Samo, ktorý už predtým pravdepodobne Slovanom predával zbrane. Pod jeho vedením sa slovanské kmene zjednotili a vytvorili tak prvý historicky známy kmeňový zväz Slovanov, ktorý dostal pomenovanie Samova ríša. Trvala 35 rokov / /. Samovo sídlo ani centrum jeho ríše nie sú známe. Ríša odolala nielen útokom Avarov, ale v roku 631 Samo porazil aj silné vojsko franského kráľa Dagoberta I. Samo so svojimi bojovníkmi sa bránili na mohutnom hradisku Vogatisburg a napokon Dagobertovo vojsko úplne rozprášili. Po tomto víťazstve Samo vtrhol na územie Franskej ríše. Po Samovej smrti sa kmeňový zväz, spojený silnou osobnosťou vládcu, rozpadol. Naši slovanskí predkovia sa znovu dostali pod nadvládu Avarov. Avarský útlak sa skončil až koncom 8. storočia, keď ich porazil franský kráľ Karol Veľký /796/.

Samova ríša bola vôbec prvým pokusom Slovanov vytvoriť si vlastný štát. U východných a južných Slovanov štátotvorný proces prebiehal oveľa neskôr.

Aj keď sa medzi historikmi vedú diskusie o centre Samovej ríše, výsledky archeologického bádania ukazujú, že náleziská predveľkomoravského a veľkomoravského obdobia sa teritoriálne kryjú. Dokazuje to nepretržitú kontinuitu slovanského osídlenia od príchodu Slovanov a predpoklad, že Pribinovo a Mojmírovo kniežatstvo a neskoršia Veľkomoravská ríša vznikla v tom priestore, kde kedysi existovala Samova ríša.

VEĽKOMORAVSKÁ RÍŠA

Pribinovo a Mojmírovo kniežatstvo

Po zániku Samovej ríše nemáme takmer žiadne písomné zmienky o živote na našom území. Archeologické nálezy ukazujú, že v 7. – 8. storočí sa na území dnešného Slovenska rozvíjala výroba železných nástrojov a výroba keramiky na hrnčiarskom kruhu. Na umeleckých predmetoch môžeme vidieť cudzie vplyvy /byzantské, čiernomorské, franské/, čo svedčí o vzájomných stykoch a obchodnej výmene. V severných oblastiach Slovenska, kde priamy vplyv Avarov nezasahoval, existovali opevnené hradiská s rozvinutou remeselnou výrobou. Podobný rozvoj zaznamenalo aj poľnohospodárstvo, o čom svedčia nálezy pluhov, kosákov atď.

Avarskú nadvládu rozvrátili na konci 8. storočia výpravy franského panovníka Karola Veľkého. To umožnilo slobodnejší vývoj najmä na juhozápadnom Slovensku, ktoré bolo hospodársky najvyspelejšou a najľudnatejšou oblasťou. Niekedy začiatkom 9. storočia práve tu vznikol nadkmeňový útvar s centrom v Nitre. Jeho hranice na západe tvorili hrebene Malých a Bielych Karpát, na juhu Dunaj a pohorie Matra. Zasahoval do Turca, Gemera, Novohradu a azda aj do Spiša. Prvých vládcov Nitrianskeho kniežatstva nepoznáme. Historické pramene dokazujú, že okolo roku 828 dal knieža Pribina postaviť v Nitre kresťanský kostol, ktorý vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám.

V oblasti riek Moravy a Dyje sa vytvorilo druhé kniežatstvo, ktorého vládcom bol Mojmír. Ten okolo roku 833 násilne ovládol Nitrianske kniežatstvo a tým položil základy prvého štátneho útvaru západných Slovanov, ktorý byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos nazval Veľkou Moravou. Pribina so svojou družinou ušiel do Zadunajska. Uchýlil sa k Ratbodovi, vládcovi Východnej marky, ktorá bola súčasťou Franskej ríše. Pribina spočiatku hľadal spojenectvo u Bulharov a Chorvátov, nakoniec však pochopil, že samostatnú existenciu mu zabezpečí iba spolupráca s Franskou ríšou. Od nemeckého kráľa Ľudovíta Nemca dostal ako léno územie okolo Blatenského jazera, kde vystaval pevnosť Blatnohrad a asi 30 kostolov.

Knieža Mojmír I. sa usiloval odstrániť nadvládu Franskej ríše. Preto v roku 846 Ľudovít Nemec dosadil na kniežací stolec Mojmírovho synovca Rastislava. Z toho vyplýva, že Franská ríša považovala moravského vládcu za svojho vazala a toto územie za svoju záujmovú sféru.

Knieža Rastislav /846-870/ sa snažil vytvoriť silný a nezávislý štát. Spočiatku udržiaval dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. Keď však podporil odboj markgrófa Ratboda proti kráľovi Ľudovítovi Nemcovi, Ľudovít zaútočil /855/ proti Veľkej Morave. Rastislav sa tomuto útoku ubránil. Neskôr podporoval odboj Ľudovítovho syna Karolmana proti otcovi a zaútočil aj proti Pribinovi, ktorý obhajoval záujmy Ľudovíta Nemca. Pribina v bojoch s Moravanmi zahynul a jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ, ktorý sa vyhýbal konfliktom s veľkomoravskými panovníkmi.

Cirkevná politika

V úsilí o nezávislosť štátu musel Rastislav vyriešiť aj otázku cirkevnej samostatnosti VM. Na územie Pribinovho i Mojmírovho kniežatstva už dávnejšie prichádzali misionári z Franskej ríše, aby tu šírili kresťanstvo. Rastislav si uvedomoval, že prijatím kresťanstva z nemeckých oblastí bude jeho ríša závislejšia od východofranských panovníkov, a preto požiadal pápeža Mikuláša I. o vyslanie vierozvestov ovládajúcich slovanský jazyk. Pápež však takýchto misionárov nemal a navyše nechcel narušiť práva juhonemeckej /salzburskej/ cirkevnej provincie. Preto sa Rastislav v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III., ktorý vyslal na Moravu dvoch bratov, Konštantína a Metoda

Misia

Konštantín a Metod prišli na Moravu v lete . Hneď po príchode založili učilište na výchovu kňazov, na ktorom okrem teológie, hudby a gramatiky vyučovali aj hlaholiku a liturgiu v domácom jazyku. Keďže nemali vyššie cirkevné svätenie, nemohli vysvätiť svojich učeníkov za kňazov. Preto sa v polovici roku 867 vybrali do Ríma. Po ceste sa zastavili u Koceľa. ten pripojil k ich sprievodu ďalších žiakov čakajúcich na vysvätenie. keď bratia prišli do Benátok, vo verejných dišputách obhajovali sloviensku liturgiu.

V Ríme ich prijal pápež Hadrian II., ktorý schválil sloviensku liturgiu na Vianoce 867. Počas pobytu v Ríme Konštantín ochorel, vstúpil do gréckeho baziliánskeho kláštora a 14. februára 869 zomrel. Metoda a niekoľkých učeníkov vysvätili za kňazov. Metod sa vracal na VM s poverením cirkevného učiteľa, ktoré bolo adresované Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Po príchode do Blatenského kniežatstva Koceľ Metoda presvedčil, aby sa vrátil do Ríma a získal od pápeža vyššie cirkevné svätenie a poverenie. Na prelome rokov 869-870 pápež Metoda vysvätil za biskupa a súčasne ho menoval arcibiskupom a pápežským legátom pre oblasť Panónie a Moravy. Na VM však vypukla vojna s Východofranskou ríšou. Po vzájomnom konflikte Svätopluk vydal Rastislava Frankom a sám upadol do ich nemilosti a väzenia. Metod o tom nevedel a po príchode na VM ho zajali a uvrhli do väzenia.

VM obsadil Karolman a za správcov vymenoval grófov Engelšalka a Viliama. Obyvateľstvo sa proti nim vzbúrilo pod vedením kňaza Slavomíra. Karolman bol nútený poslať na VM vojsko pod vedením Svätopluka, ktorý sa medzitým očistil z podozrení. Svätopluk sa tajne dohodol so Slavomírom, prešiel na stranu povstalcov a v boji porazil bavorské vojsko. Napokon po mnohých bojoch v roku 874 uzavrel Ľudovít Nemec so Svätoplukom prímerie. Zaviazal sa platiť ročný poplatok a zachovávať vazalský vzťah k Východofranskej ríši, získal tým však neutralitu.

Arcibiskup Metod sa na zákrok pápežskej kúrie dostal roku 873 z bavorského väzenia. Ujal sa správy svojej diecézy. Stal sa predstaveným nielen domácim, ale aj nemeckým kňazom, ktorí pôsobili na našom území. Z toho vznikali rôzne konflikty. Nemeckí kňazi obviňovali Metoda, že neučí pravoverne a očierňovali ho u pápežskej kúrie. Na pozvanie pápeža Metod odišiel do Ríma a tu obhájil slovanskú liturgiu. Pápež Ján VIII. roku 880 vydal bulu Industriae tuae, v ktorej Svätopluka a jeho ľud vzal pod ochranu Svätej stolice, schválil liturgiu v jazyku Slovienov a na žiadosť Svätopluka vysvätil švábskeho mnícha Wichinga za nitrianskeho biskupa.

Nemeckí kňazi a najmä Wiching neustále útočili na Metoda a domácich kňazov. Wiching krátko pred Metodovou smrťou odišiel do Ríma a dosiahol u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej liturgie. Keďže Metod medzitým zomrel /885/, Wiching sa po návrate z Ríma so súhlasom Svätopluka ujal vedenia cirkvi na Morave. Kňazi, ktorí sa nechceli vzdať slovienskej liturgie, boli uväznení alebo odišli z VM. Bol medzi nimi aj Gorazd, ktorého si Metod vyhliadol za svojho nástupcu. Metodovi učeníci sa uchýlili do Bulharska, Chorvátska a Čiech, kde pokračovali v rozvíjaní slovanského písomníctva a v šírení kultúry. Na prelome 9. a 10. storočia vznikol mladší variant slovanského písma – cyrilika.

Mocenský rozmach Veľkej Moravy a jej pád

Obdobie mieru s Východofranskou ríšou Svätopluk využil na výboje do susedných slovanských území. Využil tiež rozbroje medzi markgrófmi Východofranskej ríše a obsadil bývalé Pribinovo a Koceľovo kniežatstvo. Tieto výboje viedli k nepriateľstvu s Východofranskou ríšou. Pri dočasnom zmierení východofranský panovník Arnulf súhlasil s tým, aby Svätopluk pripojil k svojej ríši Čechy a územie Lužických Srbov. Ani to však neodstránilo napätie medzi Arnulfom a Svätoplukom. V tom čase Wiching opustil Svätopluka a prešiel na Arnulfov dvor. Roku 892 napadla Východofranská ríša Veľkú Moravu, pričom spojencami Arnulfa sa po prvý raz stali kočovné kmene Maďarov.

V roku 894 zomrel Svätopluk. Ešte pred smrťou však ríšu rozdelil medzi svojich troch synov. Najstarší Mojmír II. sa stal ústredným kniežaťom, mladší syn Svätopluk II. získal ako údel Nitriansko. O treťom synovi, pravdepodobne Pre(d)slavovi, toho veľa nevieme.

Ukázalo sa, že VM spolu udržiavala iba silná osobnosť panovníka. Okrajové, novopripojené územia sa po smrti Svätopluka snažili odtrhnúť. Kniežatá českých kmeňov a Lužických Srbov sa podriadili kráľovi Arnulfovi. Najväčšiu hrozbu pre VM znamenal vpád Maďarov do Podunajskej nížiny roku 896 a ich sústavné ohrozovanie územia dnešného Slovenska už od začiatku 10. storočia.

Arnulf využíval vnútorné rozpory medzi Mojmírom II. a Svätoplukom II., ktoré vyústili do otvorených bojov.

O zániku VM nemáme žiadne priame údaje. V júli v trojdňovej bitke neďaleko Bratislavy Maďari porazili bavorské vojská a na polstoročie zanikla Východná marka. je pravdepodobné, že v tom čase už na VM neexistovala centrálne moc.

Veľkomoravská spoločnosť

V čase rozkvetu VM boli novým sídliskovým útvarom hradské mestá. Tvorilo ich niekoľko osád s centrálnym opevneným hradiskom. Vládnucu vrstvu okrem kniežaťa tvorili veľmoži so svojimi družinami a klérus Roľníci žili v občinách – spoločenstvách na dedinách, boli osobne slobodní. Spoločne obrábali pôdu, z ktorej odvádzali naturálne dávky kléru a vládnucej vrstve. Najnižšiu vrstvu spoločnosti tvorili nevoľníci.

Význam VM spočíva v tom, že Slovieni a Moravania vytvorili v strednej Európe silný štátny útvar, okolo ktorého sa zoskupili ďalšie slovanské národy a kmene. VM bola najstarším západoslovanským štátnym útvarom. Prijatím kresťanstva z Byzancie a priamym napojením na pápežskú kúriu v Ríme dosiahla VM samostatnosť aj v cirkevnej oblasti, aj keď len na krátky čas. Šírenie kresťanstva a kultúry, najmä liturgia v domácom jazyku, bol unikátny jav, ktorý sa nevyskytol nikde inde v Európe až do 20. storočia. Veľkomoravská tradícia mala významnú úlohu v dobe národného obrodenia i v bojoch za národné práva.

Začlenenie Slovenska do Uhorského štátu

Po zániku VM maďarské kmene obsadili celé územie Dunajskej kotliny. Centrálnu polohu pri Dunaji zaujal kmeň Maďarov na čele s kniežaťom Arpádom, ktorý viedol hlavné boje so Slovienmi i Bavormi na prelome 9. a 10. storočia. Podľa tohto najsilnejšiehos kmeňa bol pomenovaný celý národ, ktorý v tom čase ešte nebol homogénnym etnikom, ale tvorilo ho sedem kmeňov. Po smrti Arpáda roku 907 sa upevnilo postavenie jednotlivých kmeňových náčelníkov, ktorý vládli samostatne.

q       Maďari patrili k skupine ugrofínskych kmeňov. Žili v juhoruských stepiach. Už od šesťdesiatych rokov 9. storočia podnikali ojedinelé nájazdy do strednej Európy.

Na svojich lúpežných jazdách sa ocitli vo všetkých kútoch súčasného sveta. Bojovali v okolí Paríža, dostali sa až k brehom Dánska, lúpili na svahoch Pyrenejí, prekrižovali Itáliu, no neobišli ani Bulharsko, Byzanciu a iné južné kraje Európy. Všade šírili strach. V Itálii sa vtedy modlili: Pred šípmi Uhrov ochraňuj nás, ó Pane! Európa nevedela odolávať vojenskej sile a taktike starých Maďarov. Od roku 930 sú však porážky starých Maďarov čoraz častejšie. Na ich ľahkú jazdu boli nasadení ťažkoodenci na koňoch, stavali sa hrady, ktorým sa staromaďarské vojská vyhýbali.

V lete roku 955 vypravili Maďari do Bavorska mimoriadne silné vojsko. Malo vraj 12 000 bojovníkov. Jeden z veliteľov Lél pustošil krajinu od Dunaja až po Rýn. Druhý zvaný Bulcsu obkľúčil mesto Augsburg. Nemecký kráľ Oto I. poslal proti nim obrovskú armádu. Bojovalo sa pri rieke Lech. Nemecké vojsko zvíťazilo. V bitke padlo asi desaťtisíc Maďarov. Podľa ústnej tradície sa do vlasti vrátili len siedmi bojovníci. Do zajatia padli aj Lél a Bulcsu, ktorých ako lúpežníkov obesili.

Asi okolo roku 970 sa končia ich rabovačky. Zostávajú len dve cesty, možnosti: zánik alebo prispôsobenie sa novým pomerom v novej vlasti. Druhá cesta sa zdala byť schodnejšou a starí Maďari menia svoj spôsob života. Stepné pastierstvo vymenili za usadlé chovanie dobytka a neskôr roľníctvo.

Okolo roku 970 sa stal ústredným kniežaťom Gejza, ktorému sa podarilo obmedziť moc kmeňových náčelníkov a začal budovať centralizovaný štát. Obrátil sa na cisára Ota I. a požiadal ho o mier. Ponúkol sa, že so svojimi ľuďmi prijme kresťanskú vieru. Za svoje sídlo si vybral strategicky dobre položený Ostrihom. Začal budovať nové vojsko západného typu /milites/. Vojakov vyzbrojil veľkými obojručnými mečmi, brnením a pod. a spolu s nimi začal v priestore starého veľkomoravského štátu budovať nový štát – uhorský. O tom že to nebolo ľahké, svedčia narážky jeho súčasníkov. Vraj bol zmierlivý voči cudzím, ale tvrdý voči vlastným. Je asi pravdivá správa o ňom, že mal ruky príliš poliate krvou.

Gejza začal presadzovať kresťanstvo. Nechal pokrstiť seba aj svojho syna Vajka, ktorý pri krste dostal meno Štefan. Keď Gejza roku 997 zomrel, vlády sa ujal Štefan, ktorý sa stal veľkokniežaťom. Na kniežací trón si však robil nároky aj najstarší príslušník arpádovského rodu vojvoda Kopáň. Bol predstaviteľom pohanských síl, ktoré sa búrili proti šíreniu kresťanstva.

Štefan sa dva roky pred otcovo smrťou oženil s dcérou bavorského kniežaťa Gizelou, ktorá priviedla do Uhorska ozbrojených rytierov. Tí sa v spore o kniežací stolec postavili na Štefanovu stranu. Pridali sa k nemu aj niektorí slovenskí veľmoži. Kronikári nám zanechali správu, že vo vojenskom tábore pri Hrone ho mečom opásali Hunt a Poznan. Štefan ich ustanovil za svojich telesných strážcov. Predpokladá sa, že Hunt a Poznan mali slovenský pôvod.

S podporou cisára Ota III. a pápeža Silvestra II. sa Štefan v roku 1000 stal prvým uhorským kráľom.

Štefan I. /1000 – 1038/ sa osvedčil ako schopný panovník a dobrý organizátor. Podobne ako jeho otec podporoval kresťanstvo. Zrieďoval fary a biskupstvá. Zriadil arcibiskupstvo v Ostrihome, ktoré nadväzovalo na starú cirkevnú organizáciu z čias VM. Prikázal stavať kostoly, svätiť nedele i sviatky, dodržiavať pôsty. Za jeho vláda vznikla samostatná uhorská cirkevná provincia, na čele ktorej bol ostrihomský arcibiskup. Pod jeho správu patrilo takmer celé Slovensko. Územie kráľovstva bolo rozdelené na župy, ktorých centrami boli hrady, vybudované na starších veľkomoravských hradiskách. Na čele žúp – komitátov stáli župani menovaní kráľom.

q       Štefan na panovnícke miesto pripravoval aj svojho syna Imricha. Dvadsaťštyriročného Imricha však na poľovačke smrteľne zranil diviak.

Štefan I. prijímal do svojich služieb cudzincov a zveroval im najvyššie hodnosti v cirkvi, ale aj na kráľovskom dvore. Cudzinci tvorili aj jadro vojenskej družiny. Jeho vojsko úspešne odolávalo náporu najmä poľského kráľa Boleslava Chrabrého.

Po smrti Štefana sa rozpútali nástupnícke boje o uhorský trón.

Boje o uhorský trón po smrti Štefana I.

Po Štefanovej smrti sa rozpútali boje o uhorský kráľovský trón. Keď divoký kanec skolil Imricha, syna Štefana I., na trón mal podľa nástupníckeho poriadku nastúpiť Vazul, syn Štefanovho brata Michala. To sa však určitým kruhom nepáčilo a možno sa im nepáčila ani Vazulova žena, Kumánka. Ľudia zo Štefanovho dvora pritiahli do Nitry, kde sídlil Vazul, vylúpili mu oči a zamurovali ho do jednej z veží na nitrianskom hrade – to všetko preto, aby sa nemohol stať panovníkom Uhorska. Trom Vazulovým synom – Leventemu, Ondrejovi a Belovi sa podarilo utiecť a uchýlili sa v Čechách na dvore kniežaťa Břetislava. Najmladší Belo potom odišiel do Poľska; jeho dvaja bratia išli do Kyjeva. Keď sa Belo v Poľsku oženil a narodili sa mu dvaja synovia – Gejza a Ladislav, nikto nemohol tušiť, že sú to dvaja budúci uhorskí králi.

Medzitým doma prepukli boje o trón, do ktorých zasahovali nemeckí cisári. Podporovali tých uchádzačov o uhorský trón, ktorí boli ochotní uznať vazalský vzťah a podriadiť Uhorsko Rímskonemeckej ríši. Dynastické zápasy medzi nitrianskymi vojvodami a ústrednou panovníckou mocou, do čoho sa usilovne zapájali aj zahraničné politické sily, vyplnili časť slovenských dejín. Skončili sa za vlády kráľa Kolomana (1095 – 1116), muža nepekného, hrbatého, jachtavého a krívajúceho (pričom bol aj poloslepý), no muža vzdelaného a múdreho. Určili ho za kňaza, no kráľ Ladislav I. umierajúc na posteli, keďže nemal potomka, určil Kolomana za svojho nástupcu.

Bola to dobrá voľba, lebo za jeho vlády sa upevnila kráľovská moc, rozšíril sa štát a Koloman ukázal aj dosť ráznosti pri riešení ďalších osudov Nitrianskeho vojvodstva. Keď si vtedajší vojvoda Álmoš, brat Kolomana, nárokoval na kráľovský trón, Koloman ho nechal oslepiť a s ním aj jeho syna Bela, ktorý potom v uhorských dejinách vystupuje ako kráľ Belo II. – Slepý. Skončila existencia Nitrianskeho údelného vojvodstva.

Hospodársky, sociálny a etnický vývoj v 11. a 12. storočí

Toto obdobie predstavuje v uhorských dejinách počiatočnú fázu feudalizmu, spojenú s upevňovaním kráľovskej moci. Prevládalo poľnohospodárstvo a pastierstvo. Remeslo sa sústreďovalo v niektorých osadách, ktoré sa špecializovali na určitú činnosť, prípadne službu pre panovnícky dvor. Roľníci obrábali pôdu radlom, ktoré ťahali volské alebo konské záprahy. Kone sa chovali najmä na jazdecké – vojenské účely. V banskej ťažbe prevládalo ryžovanie a povrchová ťažba rúd, najmä v oblasti Banskej Štiavnice. Železné rudy sa povrchovo ťažili v Slovenskom Rudohorí. Predpokladá sa, že obchod a výmena tovarov neustali ani po zániku VM. Na križovatkách ciest, pod významnými hradmi a v blízkosti významných cirkevných inštitúcií, kláštorov a pod. sa nachádzali trhové osady. Viaceré z nich sa neskôr pretvorili na stredoveké mestá.

Svojim verným, členom svojej družiny a príslušníkom starých rodov, kráľ udeľoval pôdu. Tak sa vytvorila vysoká šľachta. Na nižšom stupni spoločenského rebríčka stáli slobodní vojaci – hradčania, ktorí za prepožičanú pôdu v okolí kráľovských hradov vykonávali vojenskú službu. Z nich a ostatných kráľovských služobníkov sa vytvorila nižšia šľachta – zemani. Ďalej to bola vrstva poddaných, ktorí pracovali ako nevoľníci na dvoroch kráľa a feudálov.

Národnostný obraz Slovenska v 11. a 12. storočí spestrili osady sedmohradských sikulov, ďalej Pečenehov i Plavcov-Polovcov, ktorých uhorskí králi usadzovali na strategicky dôležitých úsekoch pohraničia. V polovici 12. storočia sa tu usadila časť účastníkov druhej križiackej výpravy prechádzajúcej cez Uhorsko. Takto vznikli prvé kolónie Nemcov na Spiši, v okolí Banskej Štiavnice Usadili sa tu aj menšie skupiny románskeho obyvateľstva, Valóni a Taliani.

Slovensko za vlády posledných Arpádovcov

Začiatok 13. storočia bol poznamenaný vzájomnými roztržkami medzi synmi Bela III Imrichom a Ondrejom, ktoré sa skončili nástupom Ondreja II. na uhorský trón. Ondrej viedol expanzívnu zahraničnú politiku, ktorá do veľkej miery vyčerpávala kráľovskú pokladnicu. Aby získal stúpencov a oddaných bojovníkov, Ondrej II. štedro rozdával kráľovské majetky za vojenské zásluhy. Okrem toho prenajímal kráľovské príjmy Židom a izmaelitom /moslimským obchodníkom, ktorí sa v tom čase pohybovali v Uhorsku a ovládli dôležité hospodárske odvetvia /mincovníctvo a soľný monopol/.

Západní Slovania – slovanské kmene, ktoré prenikli na západ; usídlili sa hlboko v strednej Európe.

Prvým pokusom o vytvorenie slovanského štátu v strednej Európe bol vznik tzv. Samovej ríše v 20. rokoch 7. storočia. Bol to však len kmeňový zväz, nie skutočný štát. Stabilným a skutočným štátom sa stala až Veľkomoravská ríša v prvej polovici 9. storočia. Zanikla začiatkom 10. storočia následkom maďarského vpádu.

Na jej území vznikli v 10. storočí tri štáty – český, poľský a uhorský. Tieto tri štáty sa vyvíjali v úzkych vzájomných vzťahoch a navzájom sa ovplyvňovali.

Český štát

Na území Čiech žili viaceré kmene: Česi, Pšovania, Lužania, Dudlebi . Na prelome 8. a 9. st. stáli už na čele všetkých kmeňov kmeňové kniežatá, ktoré sídlili na kmeňových hradiskách.

Veľmi významné postavenie získal v tomto období (9. st.) rod Přemyslovcov, ktorý si prisvojil dedične kniežaciu moc nad kmeňom Čechov a podrobil si postupne aj ostatné kmeňové kniežatá. Tak koncom 9. st. vznikol český štát. Sídlom Přemyslovcov sa stal Pražský hrad, ktorý ležal na križovatke obchodných ciest. Přemyslovci v snahe upevniť si svoju moc rozširovali kresťanstvo. Veľkomoravský arcibiskup Metod pokrstil aj prvé české knieža Bořivoja z rodu Přemyslovcov. Po Bořivojovej smrti pripadli Čechy k Veľkej Morave.

Po Svätoplukovej smrti sa Česi odtrhli od Veľkej Moravy a začali si budovať vlastný štát. Samozrejme, že to neušlo pozornému pohľadu silného západného suseda – Nemecka. České kniežatá museli dlho bojovať s nemeckými panovníkmi, aby si zachovali nezávislosť. Nie vždy sa im to darilo a medzi Přemyslovcami prepukali kvôli tomu mnohé nezhody. Preto zahynul aj najznámejší z přemyslovských kniežat Václav I. (921 – 935). Ten založil biskupstvo v Prahe. Robil ústupky cirkvi i nemeckému cisárovi, s čím nesúhlasil jeho brat Boleslav a časť veľmožov. Vylákali ho na Boleslavov hrad a tam ho zavraždili. Václav bol čoskoro po smrti vyhlásený za svätca a neskôr sa stal patrónom českého národa.

Významným panovníkom bol Přemysl Otakar I. (1197 – 1230). Roku 1212 Zlatou bulou sicílskou získal od nemeckého kráľa Fridricha II. dedičný kráľovský titul.

Jeho vnuk Přemysl Otakar II. (1253 – 1278) – kráľ „železný a zlatý“. Rozmach kráľovstva. Počas jeho vlády začali Čechy hospodársky prekvitať a rozrástli sa o nové územia. Kráľ sa cítil taký silný, že si trúfal dosiahnuť titul nemeckého cisára. To sa mu však nepodarilo.

Za vlády jeho syna Václava II. (1283 – 1305) zaznamenáva České kráľovstvo ďalší rozmach vo všetkých sférach. Roku 1300 sa Václav II. stal poľským kráľom. Roku 1305 ho na tróne vystriedal jeho syn Václav III., ktorého vláda sa skončila roku 1306. Na vojenskej výprave proti Poľsku ho počas pobytu v Olomouci zavraždil najatý vrah.

Roku vymrel rod Přemyslovcov.

Rozkvet Českého kráľovstva vyvrcholil za vlády Karola IV. (1346 – 1378). Pochádzal z rodu Luxemburgovcov. Karol získal najuznávanejší titul – roku 1355 ho korunovali za rímskeho cisára. Bol veľmi vzdelaný panovník. Hovoril i písal 5 jazykmi. Roku 1348 založil najstaršiu univerzitu v strednej Európe – Karlovu univerzitu.

Počas jeho vlády prekvitalo aj umenie a staviteľstvo. Vznikli najcennejšie gotické skvosty v Čechách. Praha sa aj jeho pričinením stala európskym veľkomestom.

NORMANI

Obyvatelia Škandinávie sa nazývali Normani. Boli mimoriadne zdatnými obchodníkmi. Významne sa podieľali na vtedajšom diaľkovom obchode. Ich lode sa objavovali nielen v európskych prístavoch, ale aj v Konštantinopole. Obchod bol pre Normanov nevyhnutný na prežitie. V Škandinávii neboli vhodné podmienky na poľnohospodárstvo, skôr sa tu rozvíjal chov dobytka. Produkcia potravín bola teda malá a stačila len pre obmedzený počet obyvateľov. Preto sa s pribúdajúcim obyvateľstvom jedinou možnosťou, ako prežiť, stala expanzia do iných oblastí.

Výboje normanských kmeňov začali už v 8. storočí a boli čoraz častejšie a nebezpečnejšie, a to vďaka ich výbornej vojenskej organizovanosti a moreplaveckým vedomostiam a schopnostiam. Práve tieto výboje dali normanským kmeňom ich vžitý, tradičný názov – Vikingovia

q       Slovo „viking“ pôvodne označovalo piráta, bojovníka, ktorý na lodi podniká lúpeže

Normanská expanzia smerovala na Britské ostrovy, ale aj do Francúzska, na juh Apeninského polostrova, sčasti smerom na Rusko a na ostrovy Island a Grónsko.

q       nórsky moreplavec Leif Eriksson sa dokonca v roku 1000 dostal až na východné pobrežie Severnej Ameriky

V 1. polovici 10. storočia vikingská moc zreteľne upadala. Roku 911 boli Normani porazení vo Francúzsku, kde bola napokon prijatá mierová dohoda: francúzsky kráľ dal Normanom do léna časť územia severného Francúzska, dnešnú Normandiu. A práve vojvoda „francúzskej“ Normandie Viliam „Dobyvateľ“ porazil roku 1066 v bitke pri Hastingse anglické vojsko a stal sa anglickým kráľom.

ISLAM

Do 7. storočia Arabi žili v podstate len na Arabskom polostrove. Prevratnú zmenu v ich živote spôsobil vznik nového náboženstva – islamu. V priebehu niekoľkých storočí vybudovali rozsiahlu ríšu od Indie až po Pyrenejský polostrov a na tomto obrovskom území sa vytvárala ďalšia veľká kultúra stredoveku.

Islam znamená v arabčine podriadenie sa Božej vôli a moslimovia sú tí, ktorí sa tejto vôli podriaďujú. Jeho zakladateľom bol prorok Mohamed, ktorý sa pokladal za nástupcu Abraháma, Mojžiša a Ježiša Krista.

Mohamed sa narodil okolo roku 570 v Mekke. Svojich rodákov vyzýval, aby zničili pohanské modly. Bohatí obchodníci sa však postavili proti nemu. Roku Mohamed musel ujsť so svojimi prívržencami do Mediny (po arabsky mesto). Tu sa sformovalo moslimské spoločenstvo. Rok je zároveň prvým rokom moslimského letopočtu.

Proti odporcom a neveriacim Mohamed bojoval aj mečom. Bola to svätá vojna – džihád – proti neveriacim. Roku 630 sa mu podarilo dobyť Mekku. O dva roky na to zomrel a odvtedy sa islam začal mohutne šíriť do celého sveta.

Mohamedovo učenie je spísané v posvätnej knihe moslimov – v Koráne. Každý moslim je zaviazaný uctievať Korán a plniť päť základných povinností.

vysloviť vyznanie viery, v ktorom sa zdôrazňuje jeden Boh a jeden Prorok

päť krát za deň sa pomodliť v stave rituálnej čistoty modlitbu salát (na svitaní, napoludnie, popoludní, po západe slnka a večer) otočený smerom k Mekke.

postiť sa celý posvätný mesiac ramadán od východu po západ slnka

aspoň raz v živote vykonať púť do Mekky

platiť náboženskú daň - zakát

Mohamedovi nástupcovia sa nazývajú kalifovia. Čoskoro po jeho smrti však prestali plniť funkciu náboženských vodcov a vykladačov Koránu, ale stali sa vládcami islamských štátov.

q       centrum ríše bolo najskôr v Mekke, neskôr v Damasku a napokon v Bagdade.

q       udržať jednotu obrovskej ríše sa však nepodarilo a ríša sa rozpadla na niekoľko kalifátov.

Križiacke výpravy

Západoeurópske rytierstvo sprvoti chápalo myšlienku znovudobytia Svätej zeme a boje proti islamu hlboko kresťansky a v misijnom zmysle.

Dobytie Jeruzalema Turkami (1071) a zvesti o prenasledovaní kresťanov v Palestíne a znesvätení Svätej zeme pôsobili ako apel na všeobecne kresťanské svedomie. A keď sa okrem toho aj nepriateľský tlak na Konštantinopol stal hrozivým a cisár Alexius I. /1081 – 1118/ poslal do Ríma naliehavú žiadosť, aby mu západné kresťanstvo pomohlo, uzrela svetlo sveta výzva pápeža Urbana II. /1088 – 1099/ na synodách v Piacenze a v Clermonte roku 1095, adresovaná západnému, latinskému kresťanstvu, ktorá obsahovala ideu križiackych výprav.

Plamenným zvolaním „Boh to chce!“ strhol pápež široké zástupy a sám sa postavil do čela hnutia. Jeho výzva mala obrovský ohlas a rozpútala masové náboženské hnutie.

Celé „križiacke hnutie“ sledovalo 3 hlavné ciele: získať Svätú zem, brániť Západ pred mohamedánmi a spojiť východnú Cirkev so západnou.

Hlavný cieľ križiackych výprav – dobyť a udržať Svätú zem – sa nepodarilo dosiahnuť. Napriek tomu mali tieto výpravy veľký význam pre ďalší vývoj Európy, a to prakticky vo všetkých oblastiach života. Preprava veľkého počtu osôb podnietila vznik a rozvoj peňažných ústavov v Európe. Najväčší zisk z križiackych výprav mali kupci a peňazomenci talianskych miest.

Vzájomné kontakty medzi dvoma časťami sveta ovplyvnili rozvoj výroby a vznik nových technológií. V Európe sa udomácnili veterné mlyny, zdokonalila sa výroba skla. Zintenzívnila sa obchodná výmena medzi Západom a Blízkym východom. Európania spoznali nové plodiny /cukrovú trstinu, bavlnu, marhule, citróny, ryžu/ a rôzne luxusné výrobky.

Do Európy sa dostali arabské číslice, ktoré Arabi prevzali od Indov vrátane /nuly/. Latinské štáty, ktoré vznikli počas križiackych výprav na Blízkom východe, sa stali obchodnými a finančnými centrami celého Stredomoria. Ako prvé začali raziť zlaté mince.

Križiaci, ktorí sa vrátili do Európy, ako aj tí, čo žili v križiackych štátoch, si obľúbili luxusné predmety, ktoré boli dovtedy v Európe neznáme. Prijali mnohé zvyky v oblasti hygieny, ktorá bola v islamských krajinách pod vplyvom náboženstva na omnoho vyššej úrovni /horúce kúpele, umývanie rúk pred jedlom/. Západ sa síce dlho staval kriticky k tomuto životnému štýlu, ale keď sa definitívne ujal v Taliansku, postupne sa stal charakteristickým znakom spôsobu života európskej spoločnosti.

Dôsledkom križiackych výprav bolo aj pozdvihnutie rytierskeho ducha európskej spoločnosti a vznik nových rytierskych reholí, ktoré vznikli v Palestíne v priebehu 11. a 12. storočia a po ústupe križiakov sa presídlili do Európy a na niektoré ostrovy v Stredozemnom mori.

q       rád johanitov – čierny plášť s bielym krížom; sídlo na Malte = „maltézski rytieri“

q       rád templárov – biely plášť s červeným krížom

q       rád nemeckých rytierov – biely plášť s čiernym krížom

Jedným z negatívnych dôsledkov križiackych výprav bolo aj definitívne prehĺbenie priepasti rozdeľujúcej kresťanský západ od byzantského východu.

Stredoveká spoločnosť

Stredoveký človek a jeho svet

Stredovekého človeka sa snažíme vystihnúť v jeho hlavných funkciách /sociálne postavenie, remeslo../. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že jeden spoločný rys mali všetci ľudia stredoveku spoločný, a to, že nebolo skoro žiadneho človeka, ktorý by nebol veriaci. Viera ako taká poznačila myslenie a konanie stredovekého človeka vo všetkých oblastiach jeho života. Na základe viery bola vytvorená hierarchická spoločnosť troch vrstiev ľudí.

Podľa tzv. učenia o trojakom ľude bola spoločnosť rozdelená na duchovných, šľachtu a poddaných. Duchovní sa mali modliť za seba i za druhých, šľachta mala ochraňovať seba i ostatných a poddaní mali pracovať na seba i na iných. Okrem týchto základných skupín existovalo množstvo ďalších spoločenských vrstiev.

Základom sociálnej organizácie stredovekej spoločnosti bola tzv. lénna sústava /lénny systém, vzťah/. Spočiatku sa pôda /léno/ udeľovala dočasne, len na obdobie života lénnika, ktorému bola prepožičaná. Okrem toho, pôvodný vlastník mal právo kedykoľvek mu ju odňať. najskôr týmto spôsobom získavali pôdu členovia kráľovskej družiny, ktorým sa panovník odmeňoval za ich služby a udržoval si tak nad nimi svoju moc. Zároveň sa však zaviazal, že bude svojho lénnika ochraňovať, bude k nemu spravodlivý a v prípade potreby bude obhajovať jeho záujmy.

q       lénny vzťah – právny vzťah medzi vrchným vlastníkom léna a vazalom, ktorému bolo po zložení lénneho sľubu prepožičané léno. Vazal sa zaväzoval k vernosti svojmu pánovi, vlastníkovi léna.

Čoskoro však tieto podmienky prestali lénnikom vyhovovať a chceli, aby pôdu dostávali do dedičnej držby, teda aby ju vlastnili aj ich potomkovia. Navyše sa ukázalo, že panovník už nedokáže uplatňovať zvrchovanú moc na celom území štátu, ale časť svojej moci musí preniesť aj na iné osoby.

Vzniká tak nová privilegovaná vrstva spoločnosti – šľachta. Táto dostávala pôdu do dedičnej držby. Tým pádom aj šľachta mohla dávať pôdu ako léno do držby iným osobám. V priebehu vývoja

sa tak postupne vytvorili zložité väzby vzájomných vzťahov nadriadenosti a podriadenosti.

q       „Tvoji priatelia sa stanú mojimi priateľmi a tvoji nepriatelia mojimi nepriateľmi.“

q       „Odteraz sa mi páči to, čo sa páči tebe a nenávidím to, čo ty nenávidíš.“

q       „Dokedy len budem žiť, je mojou povinnosťou poslúchať ťa a slúžiť ti.“

q       „Pane, stávam sa manom tvojich rúk a úst.“

V stredoveku vzniklo množstvo právnych noriem. Najstaršou formou bolo spravidla obyčajové alebo zvykové právo. V 11. a 12. storočí sa rozšírila nová forma práva: dávala poddanému pôdu do dedičného prenájmu, za ktorý musel zaplatiť. Poddaný nielenže získal základný zdroj obživy do dedičného prenájmu, ale zároveň získal záruku, že ho jeho lénny pán nebude môcť z pôdy vyhnať. Toto právo nazývame zákupné /emfyteutické/.

Stredoveká spoločnosť mala poľnohospodársky charakter. Rozhodujúce miesto v stredovekom poľnohospodárstve malo pestovanie obilia a chov dobytka. Na začiatku vrcholného stredoveku sa značne zlepšila technológia poľnohospodárskych prác a objavujú sa mnohé ďalšie zlepšenia, ktoré prispeli k skvalitneniu zloženia a kvality stravy vtedajších ľudí. Proces, ktorý začal v 12. storočí, nazývame agrárna revolúcia.

q       používanie nového náradia na poliach pri prácach

q       rozšírenie druhov pestovaných plodín

q       predĺženie priemerného veku človeka na 30-35 rokov

q       výrazné klimatické zmeny: zvýšenie priemernej ročnej teploty

Stredoveké mestá

Po antickom staroveku bol stredovek druhým obdobím európskych dejín, v ktorom vznikali a rozvíjali sa mestá. Aj keď zánik antickej civilizácie niektoré rímske mestské strediská prežili, vo včasnom stredoveku prakticky stratili svoj význam. Civilizácia včasného stredoveku je dedinskou civilizáciou. Až v súvislosti s rozvojom hospodárstva a rastom počtu obyvateľstva v Európe v 11. a 12. storočí začínajú mestá opäť získavať na dôležitosti. Začínajú plniť dôležitú ekonomickú, kultúrnu a politickú úlohu.

Stredoveké mesto mohlo vzniknúť troma spôsobmi:

priamym nadviazaním na antické mesto. Tak vzniklo veľa miest na križovatkách dôležitých obchodných ciest /napr. Benátky, Miláno, Janov, Marseille, Barcelona /

z významnejších remeselníckych a obchodných osád, ktoré sa nachádzali pod väčšími a dôležitými hradmi /Praha, Krakov /. Tak vznikla aj väčšina našich miest /Ba, Nitra/.

na neosídlenom mieste na základe ekonomickej, vojenskej či politickej potreby /typickým príkladom sú aj banské mestá/.

Pokiaľ ide o výstavbu miest, od 12. storočia sa začali budovať plánovite a pomerne unifikovane. Centrom mesta boli hlavné trhoviská – námestia s radnicou, centrom mestskej správy. Spravidla na námestí bol aj farský kostol s cintorínom. Okolo hlavného námestia sa rozkladala sieť ulíc. Pred mestskými hradbami vznikali predmestia.

Mesto v stredoveku charakterizovalo predovšetkým jeho osobitné právne postavenie. Disponovalo totiž súborom mimoriadnych práv a privilégií – mestskými právami.

Remeselnícka výroba v mestách bola pevne organizovaná v cechoch. Cech združoval výrobcov príslušného remesla. Členom cechu mohol byť len majster, nie tovariš ani učeň.

Obyvatelia mesta boli sociálne rozdelení do troch skupín:

mešťania, ktorí mali úplné mestské práva, najväčší politický vplyv v meste. Jej príslušníci zasadali v mestskej rade, ovládali mestskú samosprávu a riadili život v meste.

mestské práva mohli využívať len čiastočne

duchovenstvo, šľachta, univerzitní učitelia a študenti – ich život v meste upravovali zvláštne predpisy.

V stredoveku existovalo v Európe viacero významných trás diaľkového obchodu. Kupci sa spájali do zvláštnych záujmových spoločností, ktoré sa nazývali gildy a hanzy. Z nich bola najvýznamnejšia nemecká hanza. Boli to predovšetkým obchodné organizácie, ktoré ochraňovali obchodné záujmy svojich členov.

Univerzity

Prvé školy univerzitného typu vznikli v 12. storočí v Taliansku. Medzi najvýznamnejšie patrili univerzity v Padove, Salerne a Bologni. Od polovice 12. storočia sa centrom európskej vzdelanosti postupne stávala univerzita v Paríži. Významné postavenie získali aj obidve univerzity v Anglicku – Oxford a Cambridge.

Univerzity poskytovali úplné /univerzálne/vzdelanie, a to predpokladalo zvládnutie tzv. siedmich slobodných umení:

trivium – gramatika, rétorika a dialektika /logika/

kvadrivium – aritmetika, geometria, astronómia a hudba.

Sedem slobodných umení predstavovalo základ stredovekého myšlienkového bohatstva.

na zachovanie a rozširovanie vzdelanosti mali obrovský význam knižnice. Vznikali v rôznych cirkevných inštitúciách, avšak najväčší význam mali kláštorné knižnice, kde sa zhromažďovali nové diela stredovekej literatúry, ako aj opisy antických diel, ktoré vznikali vo zvláštnych dielňach – skriptóriách.

Celé úsilie stredovekých teológov a filozofov vytvoriť jednotný a uzavretý myšlienkový systém, ktorý by bol schopný vysvetliť a odôvodniť cirkevné dogmy – scholastika. Jej základným východiskom bola Biblia a učenie cirkevných otcov.

Stredoveké umenie

q       vyrastalo z antických vzorov

Po milánskom edikte – rozvoj kresťanskej architektúry. Jedinými pamiatkami z tohto počiatočného obdobia sú dva typy kostolov: bazilika a rotunda.

Prvý univerzálny sloh stredoveku sa nazýva románsky sloh /10. – polovica 13. storočia/: hrubé múry, nízke klenby a malé okenné a dverové otvory.

Druhý univerzálny sloh európskeho stredoveku sa nazýva gotika : lomený oblúk, rebrová krížová klenba, oporný systém

Kresťanský stredovek

Po prvých troch storočiach existencie kresťanstva, keď rímski cisári prenasledovali prvých kresťanov, stalo sa kresťanstvo roku 313 povoleným náboženstvom Rímskej ríše. A kresťanstvo nielenže pretrvalo zánik západorímskej ríše, ale postupne sa rozširovalo do ostatných častí sveta.

Po páde západorímskej ríše vzrástol význam Konštantínopola a rímsky biskup, pápež, postupne strácal pozíciu hlavy jednej, všeobecnej Cirkvi.

q       po rozdelení rímskeho impéria na 2 časti bol rímsky biskup jediným patriarchom, ktorý sídlil na Západe. Všetky ostatné patriarcháty sa nachádzali na Východe. A tieto /Alexandria, Antiochia, Jeruzalem, ktoré svoju existenciu odvodzovali tiež od apoštolov Ježiša Krista/ mali v podstate rovnaké postavenie, ako Rím.

Patriarcha v Konštantínopole neuznával nadradenosť rímskeho biskupa a to bolo dôvodom neustálych rozporov. Na čele východnej cirkvi stál cisár /cézaropapizmus/. Najvyššou cirkevnou autoritou Západu bol pápež.

Kresťanský stredovek trvá prakticky /aj keď názory sú rôzne/ od sťahovania národov do začiatku reformácie v 16. storočí. Ťažisko cirkevných dejín sa v stredoveku prenieslo hlavne medzi novoobrátené germánske a slovanské národy.

Germáni spočiatku prijímali kresťanstvo vo forme arianizmu /blud/. Frankovia prijali kresťanstvo v ortodoxnej forme. Veľkú zásluhu na tom mali najmä íroškótski misionári. O rozšírenie kresťanstva v Nemecku sa zaslúžil sv. Bonifác. Kresťanstvo sa šírilo aj na Britské ostrovy medzi Keltov a Anglosasov, a tiež aj do oblasti Škandinávie medzi Dánov, Švédov a Nórov. Apoštolom Írov bol sv. Patrik. Kresťanstvo sa šírilo aj do strednej Európy medzi Slovanov.

V 8. storočí sa pozornosť preniesla na Rím. Vtedy začali Rím ohrozovať Langobardi a keďže byzantskí cisári neposkytli potrebnú pomoc, obrátili sa rímski pápeži s prosbou o pomoc ku franským kráľom. Sám pápež Štefan III. osobne vyhľadal skutočného vládcu Franskej ríše Pipina Krátkeho, ktorý nielenže prisľúbil pápežovi pomoc, ale aj uzavrel dohodu, že územia zabraté Langobardmi dá Svätému Stolcu.

Už roku 756 Pipin Krátky odovzdal pápežovi Rím a ďalších 20 miest s okolím do plnej správy ako „dedičstvo“ – Patrimonium Sancti Petri. tak vznikol v strednej Itálii nový štát – pápežský, cirkevný štát. Jeho hlavným mestom bol Rím a suverénnym vládcom pápež.

Úzka spolupráca Cirkvi a franských kráľov vyvrcholila obnovením západného cisárstva, ale v duchu kresťanských ideí (Christianum Imperium) a korunovaním kráľa Karola Veľkého (800) za cisára. Obnovenie západorímskeho cisárstva malo ďalekosiahly význam:

Cisár sa stal na západe najvyššou hlavou kresťanských kniežat vo veciach svetských. Mal právo i povinnosť chrániť pápežstvo i Cirkev pred vonkajším i vnútorným nepriateľom a spolupracovať na šírení Božieho kráľovstva.

Pápež bol najvyššou autoritou vo veciach duchovných.

Cisár potvrdzoval voľbu pápeža, pápež korunoval cisárov.

Pápež ako duchovná autorita a cisár ako autorita svetská sa mali v úzkej spolupráci starať a o pozemské a večné blaho ľudstva

Po smrti Karola Veľkého sa Franská ríša rozpadla. Jeho smrťou však došlo i k úpadku cisárskej moci, ktorý trval až do 10. storočia.

Úpadok cisárskej moci zle vplýval aj na cirkevné pomery a pápežstvo sa dostalo do vleku zúrivých bojov rímskych šľachtických rodov. Stalo sa hračkou v rukách rímskej šľachty, ktorá bez ohľadu na schopnosť a mravné hodnoty dosadzovala na pápežský stolec členov svojej rodiny alebo svojich prívržencov. Toto storočie tiež nazývame ako „čierne storočie“ v dejinách Cirkvi.

Cirkev utrpela veľké straty aj na Východe. Prenesením cisárskeho sídla do Carihradu sa na Východe vytvorilo nové politické, kultúrne ale aj náboženské stredisko. Po zániku Západorímskej ríše sa carihradskí patriarchovia mylne domnievali, že stredisko Cirkvi musí byť tam, kde je sídlo cisára. Túto mienku podporovali aj samotní východorímski cisári. K prehĺbeniu priepasti prispeli aj udalosti rokov 756 a 800.

q       obrazoborecké hnutie, Fótiova roztržka. Rozkol medzi východnou a západnou Cirkvou bol dovŕšený roku 1054.

Vlastný kresťanský stredovek, v ktorom sa stredoveká cirkev a kultúra zaskveli v plnom lesku, začal mníšskym reformným hnutím, šíreným z benediktínskeho kláštora v Cluny. Tu sa zrodilo nové kresťanské povedomie na Západe, ktoré sa z kláštora šírilo aj do ostatných častí Európy. Clunyjská kongregácia združovala okolo 1000 kláštorobv, ktoré boli úplne podriadené pápežovi ako najvyššej autorite. Hlavnou úlohou a cieľom bolo obnoviť kláštorný život na Západe.

Toto obdobie (11. storočie) je charakteristické aj neúprosným bojom o nezávislosť duchovnej moci od svetskej. Roku 1073 nastúpil na pápežský stolec mních a kardinál Hildebrandt, ktorý bol kancelárom šiestich predošlých pápežov. Prijal meno Gregor VII. /+1085/. Mal skvelé nadanie, široký rozhľad, nezlomnú vôľu, prudký temperament a bol zapálený neobyčajnou horlivosťou za vec Božiu a za práva Cirkvi. spočiatku pokračoval v reformnom diele svojich predchodcov. vydal nariadenia proti simonii a klérogamii. Bol presvedčený, že kňazstvo a manželstvo sú nezlučiteľné. Videl, že najväčšou prekážkou poriadku a slobody Cirkvi bolo obsadzovanie cirkevných úradov panovníkmi a kniežatami /investitúra/. Takto dosadení cirkevní hodnostári boli zaviazaní panovníkom a kniežatám a stáli skôr v službe svetskej vrchnosti než v službe Cirkvi. Jeho nariadenia vyvolali odpor najmä u nemeckého vysokého kléru, šľachty a cisára. Cisár Henrich IV. nemienil poslúchať pápežské nariadenia a vzdať sa práva investitúry pri obsadzovaní biskupstiev a opátstiev. Pápež mu pohrozil kliatbou a zosadením a niektorých biskupov a kráľovských radcov exkomunikoval. Nato Henrich IV. vyhlásil pápeža za zosadeného. Gregor VII. na synode vyslovil nad Henrichom IV. kliatbu, zakázal mu uplatňovať panovnícku moc, uvoľnil poddaných od prísahy vernosti a nariadil, aby cisárovi vypovedali poslušnosť. Vtedy ríšske kniežatá dali cisárovi ultimátum, že sa ho zrieknu, ak do roka nedosiahne odpustenie. Henrich zbadal, že je v zlej situácii a vydal sa na cestu do Itálie. Uprostred zimy roku 1077 prešiel Alpy, prišiel dom Canosy a v rúchu kajúcnika prosil pápeža o odpustenie. Pred hradom čakal 3 dni, kým ho pápež prijal. Jeho pokánie však nebolo úprimné a hneď, ako z neho pápež kliatbu sňal, dal sa do ďalšieho boja proti pápežovi.

Boj o práva Cirkvi pokračoval aj po smrti Gregora VII. a skončil sa za pápeža Kalixta II. podpísaním tzv. Wormského konkordátu roku

Stredoveká cirkev a pápežstvo dosiahla vrchol za pápeža Inocenta III., ktorý si právom zaslúžil pomenovanie „učiteľ a otec národov“.

REHOLE – až do 11. storočia boli jedinou rehoľou na Západe benediktíni. Rozkvet náboženského života dal podnet k zakladaniu nových reholí: cisterciáni /sv. Bernard/, kartuziáni /sv. Bruno/, premonštráti /sv. Norbert/, františkáni /sv. František/ a dominikáni /sv. Dominik/.

Najmä žobravé rehole františkánov a dominikánov úspešne bojovali proti hnutiam a sektám, ktoré sa rozmohli v 12. storočí.

q       hnutie katarov /albigencov/ - podľa hlavného strediska Albi.

q       valdénci – podľa zakladateľa Petra Valdesa

Cirkev sa od začiatku usilovala priviesť poblúdených na správnu cestu. Nepoužívala žiadne násilné metódy, naopak riadila sa heslom: „Vieru treba radiť, nie nanucovať“. Práve s potlačením hnutia katarov súvisí zavedenie inkvizície, teda zvláštneho cirkevného súdu, ktorý mal prešetriť a posúdiť heretikov a odovzdať ich štátnej moci na potrestanie. Tvrdošijní kacíri boli prísne potrestaní. Vieme dobre, že inkvizícia trochu prerástla vtedajším vládnucim kruhom cez hlavu. No ak sa na vec pozeráme stredovekými očami – viera bola najvyšším dobrom a odpad od viery najhoršou zradou.

KRESŤANSKÁ VZDELANOSŤ – rozvoj filozofie, teológie. Stredovekí teológovia na základe filozofie, Písma a učenia sv. Otcov rozumovo dokazovali a objasňovali jednotlivé články viery a uvádzali ich do pevnej sústavy. Keďže sa tento spôsob vyvinul na školách – schola, nazývame ho scholastika. Jej základnou tézou bolo, že viera a veda si nemôžu odporovať. /sv. Tomáš Akvinský, sv. Albert Veľký/. Okrem toho prekvitala aj mystika, t. j. vnútorné hĺbanie o pravdách Božieho zjavenia. /sv. Bernard, sv. Bonaventúra, Tomáš Kempenský/.

V 15. storočí otriasla pápežstvom veľká západná schizma. Pápežstvo utrpelo veľkú ranu 70 ročným avignonským exilom. Veľmi tým utrpela cirkevná autorita. Podľa vzoru pápežov sa ani biskupi nezdržiavali vo svojich sídlach. Katolícky svet sa rozdelil na dva tábory. Jeden sa pridŕžal Ríma, druhý Avignonu. Zložitý problém bol napokon vyriešený na koncile v Kostnici, ktorý zvolal cisár Žigmund Luxemburský.

Celé toto obdobie vytvorilo vhodné prostredie pre vznik veľkých národných bludov. Ich vodcov možno označiť za predchodcov reformácie /Ján Hus v Čechách, Ján Viklef v Anglicku/.

Dejiny Francúzska do konca Storočnej vojny

Verdunskou zmluvou z roku 843 sa Franská ríša rozdelila na 3 časti. Západná časť ríše pripadla Karolovi Holému /843-877/. Z tejto, tzv. západofranskej ríše sa postupne konštituovalo Francúzsko. Za vlády Karola Holého centrálna panovnícka moc upadla. Jeho synovia sa spolčili s bohatými šľachticmi proti ústrednej moci Situáciu tiež komplikovali neustále boje s východofranskou ríšou i s Normanmi. Keďže kráľ bol vojensky závislý na šľachte, tá ho prinútila robiť ústupky a v roku 877 jej musel priznať dedičnosť ich lén.

Ani odstránenie normanského nebezpečenstva podpísaním mierovej zmluvy roku 911 neprispelo k upokojeniu vnútorných pomerov.

q       Francúzsky kráľ Karol Prostáčik /898-923/ uzavrel roku 911 mier s Normanmi. Za sľub vazalskej vernosti im dal územie na severe Francúzska nazývané Normandia

V nasledujúcom období sa často striedali panovníci z rodu Karolovcov, ale výrazne rástla moc dynastie Kapetovcov /Robertovcov/. Karolovská dynastia vymrela roku 987.

Prvým panovníkom z rodu Kapetovcov bol Hugo Kapet /987-996/. Prví Kapetovci nepriniesli zvýšenie kráľovskej prestíže, kráľovstvo sa delilo, boje medzi šľachtou pokračovali, feudálna rozdrobenosť rástla Situácia sa ešte skomplikovala, keď sa Viliam Dobyvateľ, vládca Normandie, stal roku 1066 anglickým panovníkom, čo sa stalo v 12. storočí zdrojom anglicko-francúzskeho konfliktu. Francúzski králi žiadali od Viliama a jeho nástupcov, aby ich ako podriadení poslúchali. To sa samozrejme anglickým kráľom nemohlo páčiť.

q       anglickí králi, častokrát aj sobášnou politikou, získavali rozsiahle územia vo Francúzsku. V 12. storočí mal anglický kráľ vo Francúzsku silnejšie postavenie, ako francúzsky panovník. Ovládal až 2/3 územia.

q       Z tejto zložitej situácie Francúzsko vyviedol kráľ Filip II. Augustus /11980-1223/, ktorý získal späť všetky územia anglického kráľa vo Francúzsku, okrem Akvitánie.

q       práve za panovania Filipa II. došlo ku centralizácii monarchii vo Francúzsku. Tým sa končí obdobie feudálnej rozdrobenosti vo Fr.

Ľudovít IX. Svätý /1226-1270/ značne upevnil kráľovskú moc. Používal náboženské perzekúcie k tomu, aby si privlastňoval pôdu prenasledovaných rodín. Dvakrát sa vydal na križiacku výpravu do Svätej zeme, ale nebol zvlášť úspešný. Na svojej druhej výprave zomrel pri obliehaní Tunisu.

Kapetovci a ich politika – snaha čo najviac sa osamostatniť od veľkých feudálov. Bolo to napríklad vytvorenie stáleho žoldnierskeho vojska, aby sa nemuseli spoliehať na nie vždy spoľahlivé vojská svojich vazalov. Ľudovít IX. v snahe zamedziť sústredeniu množstva šľachticov zakázal turnaje, aby zabránil vzniku šľachtických vzbúr a povstaní. Neskôr zakázal aj nosenie zbraní. Tieto zákazy boli namierené aj proti mešťanom a sedliakom. Kráľ sa tak v určitom zmysle zaistil proti možnému ozbrojenému povstaniu. Veľkou snahou kráľa bolo získať čo najviac územia a majetku.

Za vlády Filipa IV. Pekného /1285-1314/ dosiahla centralizácia kráľovskej moci svoj vrchol. Jeho politika voči pápežovi, templárom /tých zrušil zo dňa na deň – 13.10. 1307/, Židom a talianskym bankárom bola diktovaná bezohľadnou snahou získať peniaze do prázdnej kráľovskej pokladnice. Bojoval proti pápežovi a jeho politika prispela k veľkej kríze v Cirkvi a pápežstve 14. storočia, kedy došlo k tzv. avignonskému zajatiu pápežov.

Smrťou Karola IV. roku vymrela priama vetva rodu Kapetovcov, a na trón nastúpila vedľajšia vetva kráľovského rodu nazývaná Valois /valoá/ v osobe Filipa VI.

Storočná vojna /1337-1453/

Príčiny – anglický kráľ Eduard III. bol po praslici rovnako ako Filip VI. príbuzný s kapetovským rodom, takže si nárokoval na francúzsky trón. Oveľa dôležitejším dôvodom k vojne bolo úsilie anglických vlnárov o kontrolu flanderského trhu, čo sa dalo uskutočniť len vytlačením Francúzska z Flanderska. Angličania sa tiež usilovali o udržanie svojho panstva na francúzskom území, kde boli dôležité prístavy Bordeaux a Bayonne.

V prvej fáze vojny malo prevahu Anglicko /pokročilejšia vojenská technika, vyspelejšia stratégia/. V bitke pri Kreščaku 26.8.1346 sa odohrala jedna z najväčších bitiek storočnej vojny. Po prehre Francúzov nastala vo Francúzsku zúfalá situácia. V krajine sa rozšíril čierny mor, bieda a núdza ako dôsledok vysokých daní. Aj v bitke pri Poitiers roku 1356 boli Francúzi porazení. Situácia bola kritická a v Paríži vypuklo povstanie. Veľké sedliacke povstanie vypuklo aj v strednom a severnom Francúzsku, bolo však potlačené.

Vo vojne však nastal obrat, a do konca 14. storočia Francúzi dobyli väčšinu stratených území. V bitke pri Azincourte roku 1415 však Francúzi utrpeli zdrvujúcu porážku a anglický kráľ využil zmätky vo Francúzsku a stal sa francúzskym regentom. Chcel zabezpečiť francúzsky trón svojmu synovi Henrichovi VI.

Proti anglickej nadvláde sa zdvihla vlna odporu v širokých vrstvách francúzskeho obyvateľstva. Do čela ľudového povstania v roku 1429 sa postavilo sedliacke dievča Jana z Arcu. Pod jej vedením dosiahli Francúzi niekoľko víťazstiev. O rok neskôr ju však zajali spojenci Angličanov, Burgunďania, a predali im ju za 10 000 zlatých. Inkvizičný súd ju odsúdil ako bosorku na smrť upálením.

Francúzi však aj naďalej víťazili a storočnú vojnu zakončili víťaznou bitkou pri Castillone roku 1453. Pod anglickou nadvládou ostalo iba prístavné mesto Calais. Vojna, v ktorej sa po prvý krát uplatnili delá a svoje prednosti ukázal aj žoldniersky systém, definitívne skončila francúzskym víťazstvom a z Francúzska sa stala európska kontinentálna veľmoc so silnou centralizovanou mocou.

Slovania v Karpatskej kotline

Starí Slovania sa objavili v Karpatskej kotline na konci 5. storočia v čase veľkých migračných pohybov, ktoré voláme sťahovanie národov. Ich pravlasť bola na Východe medzi riekami Dneprom a Bugom v dnešnej Ukrajine a v Poľsku. Odtiaľ sa sťahovali na juh a na západ. Slovania putovali do Karpatskej kotliny dvoma hlavnými smermi – zo severu cez karpatské hrebene a z juhu pozdĺž toku Dunaja.

Keď prišli Slovania na dnešné územie Slovenska, prišli do riedko osídlenej, ale nie do ľudoprázdnej krajiny. V priebehu 6. storočia sa stali na dnešnom slovenskom území dominantným etnikom. Tým sa skončila päť storočí trvajúca éra prevahy germánskeho obyvateľstva a začala sa éra slovanského osídlenia nášho územia. Pomerne bohaté nálezy slovanských osád z Považia a Ponitria svedčia o postupne sa zahusťujúcom slovanskom osídlení a dovoľujú aspoň v hlavných črtách rekonštruovať spôsob života starých Slovanov.

Slovanské osídlenie malo charakter malých osád s veľkými rozlohami využívanej pôdy. Pre svoje osady vyhľadávali najmä údolia riek s úrodnou pôdou alebo na mierne vyvýšených polohách.

Slovania žili v monogamných rodinách. Svojich mŕtvych spaľovali, ukladali do urien a pochovávali v plytkých jamách. Kultúrna úroveň Slovanov bola v porovnaní s predchádzajúcim osídlením – Keltmi, Germánmi a najmä v porovnaní s rímskou civilizáciou – nižšia.

Už v priebehu 7. storočia badať rýchly rozvoj poľnohospodárskej techniky a remesiel a čulú výmenu tovarov aj s pomerne vzdialenými krajinami.

Formovanie kmeňových a nadkmeňových zväzov

Od prvej polovice 6. storočia boli Slovania v Karpatskej kotline v neustálom kontakte s Avarmi, ktorí do tohto priestoru prenikli po roku 568, najskôr sa ich nápor na oblasti severne od Dunaja dotkol len okrajovo, neskôr nájazdy týchto kočovníkov, ktorí si medzi Dunajom a Tisou utvorili centrum svojej ríše, trápili Slovanov čoraz viac.

Avarské prepady napokon donútili Slovanov zjednocovať sa a postaviť sa na obranu. Tak vznikol prvý známy slovanský zväz, ktorý pravdepodobne zasahoval aj na územie dnešného Slovenska – Samova ríša /623-658/. Pomenovanie dostala podľa franského kupca Sama, ktorý sa postavil na čelo Slovanov. Jeho ríša sa rozprestierala pravdepodobne na území dnešnej južnej Moravy, juhozápadného Slovenska, Dolného Rakúska a severozápadného Maďarska. Presná lokalizácia ríše ani Samovho sídla Vogatisburgu nie je doteraz možná. Jedno je ale isté. Samova ríša bola pomerne konsolidovaným a silným kmeňovým zväzom, ktorý umožnil Slovanom vymaniť sa spod nadvlády Avarov a úspešne odraziť aj prvé expanzívne pokusy Franskej ríše, kedy sa franský kráľ Dagobert pokúšal poraziť podmaniť slovanské kmene. Po Samovej smrti sa Samova ríša rozpadla /658/.

Z druhej polovice 7. a z 8. storočia sa nezachovali nijaké správy o kmeňovom či štátnom živote Slovanov na dnešnom území Slovenska. Na základe archeologických výskumov sa však dá predpokladať, že formovanie Slovanov pokračovalo ďalej.

Spoločenský vývoj najviac pokročil na juhozápadnom Slovensku. Najmä keď franský kráľ Karol Veľký koncom 8. storočia porazil Avarov, zaznamenala táto oblasť prudký rozvoj. V prvej tretine 9. storočia sa už stretávame so správami o nadkmeňovom politickom útvare so sídlom v Nitre. Jeho vládcom bol knieža Pribina. V Nitre bol postavený prvý známy kresťanský kostol v západoslovanskom prostredí, ktorý v roku 828 vysvätil salzburský biskup Adalrám.

Pribinovo kniežatstvo zasahovalo až do Turca, na dolnú Oravu, Považie a odtiaľ až po Spiš, Gemer a Zemplín na východnom Slovensku.

Svätá rímska ríša

843 – rozdelenie Franskej ríše na tri časti /Verdunská zmluva/

V 9. storočí bola východná časť Franskej ríše relatívne najstabilnejšia. Mocenským centrom vo Východofranskej ríši /Nemecko/ bolo najskôr Bavorsko s hlavným mestom Regensburg. Neskôr však tento juhonemecký štát svoje postavenie stratil na úkor Saska. Aj Nemecko sa nevyhlo vnútorným mocenským bojom a sporom, ktoré boli typické pre ranostredoveké európske štáty. Najmä rivalita medzi feudálmi a panovníkmi, rovnako ako medzi šľachtou a cirkvou, bola typickým znakom v nemeckých stredovekých dejinách a poznamenala celý nemecký stredovek.

Už počas vlády Karola III. Tučného sa stretávame s prvými vážnymi príznakmi odstredivých snáh nemeckej šľachty. Jej sebavedomie a mocenské nároky úmerne stúpali so slabosťou nemeckých kráľov a v boji s nimi bola natoľko úspešná, že onedlho dosiahla prakticky úplnú nezávislosť od centrálnej panovníckej moci. Nemecko sa tak na celé tisícročie zmenilo skôr na zemepisný pojem ako na skutočný štát. Na jeho území totiž existovalo množstvo štátov a štátikov rôznej veľkosti, významu a moci.

Saská dynastia

Prvá z veľkých nemeckých panovníckych dynastií vyšla zač. 10. storočia zo Saska. Jej zakladateľom bol Henrich I. Vtáčnik /919-936/, ktorý je považovaný za vlastného zakladateľa stredovekého útvaru tradične nazývaného Svätá ríša rímska. Tá mala byť viditeľným vyjadrením jednoty stredovekého kresťanstva, ktorého svetskou hlavou bol cisár a duchovnou pápež.

Rímskymi cisármi boli od korunovácie Ota I r. 962 výlučne nemeckí králi. Tí sa voľbou za nemeckého kráľa stali automaticky aj kráľmi rímskymi. K tomu, aby získali cisársku korunu, museli podniknúť cestu do Ríma, pretože korunovať za cisára ich mohol len pápež /rímske korunovačné jazdy/. Nešlo tu ani o zvýšenie reálnej moci, bola to najmä otázka osobnej prestíže.

Henrich I. sa po celé obdobie svojej vlády stretal s tuhým odporom nemeckých kniežat, ktorú nikdy úplne nezlomil. Na východných hraniciach musel čeliť vážnemu nebezpečenstvu maďarských nájazdov. Tých definitívne porazil až Henrichov syn Oto I. v bitke pri Lechu neďaleko Augsburgu roku 955.

Tým sa pre Ota I. otvorila možnosť ovládnuť Apeninský polostrov. Podnikol tu dve výpravy a dosiahol vysnívanú korunu a cisársky titul. No napriek tomu však neposilnil svoju moc na území Itálie. Tieto výpravy však priniesli aspoň istý ideový výsledok. Zrodila sa myšlienka renovatio imperii, znovuobnovenia rímskeho impéria. Realizovať ju chcel najmä jeho vnuk Oto III., ktorého významne ovplyvnili názory vtedajších mysliteľov, najmä jedného z najvzdelanejších mužov tej doby, Gerberta z Aurillacu, ktorý sa v roku 999 stal pápežom a prijal meno Silvester II. Za svoje sídlo si mladý cisár zvolil rímsky vrch Aventinus a svoj dvor zorganizoval podľa byzantského vzoru. Čoskoro sa ukázalo, že jeho vláda je skôr ideovou koncepciou ako skutočným politickým riadením štátu.

Jednou z hlavných príčin jeho neúspechu boli neurovnané pomery v Nemecku. Významným spojencom proti vzrastajúcemu vplyvu šľachty bola cirkev.

Už za vlády Ota I. vznikol špecifický projekt, tzv. Ríšska cirkev. Bol to fakticky súhrn všetkých kostolov, ktoré vznikli v nemeckej ríši na pôde kráľa a ktoré mu podliehali. Ríšske kostoly a kláštory museli poskytovať okrem modlitieb a príhovorov aj obrnených jazdcov do kráľovského vojska a hostiť kráľovský dvor.

Panovník sa týmto spôsobom snažil o vybudovanie cirkevnej organizácie, ktorá by mu ako inštitúcia podliehala a ktorú by tak mohol kontrolovať a ovládať. Pápežova zvrchovanosť nad ňou by sa tak obmedzila len na duchovnú oblasť. Toto však nebolo prijateľné pre rímske pápežstvo. Stret záujmov viedol k jednému z najvýznamnejších sporov v stredoveku – tzv. boju o investitúru.

Roku 1073 nastúpil na pápežský stolec mních a kardinál Hildebrandt, ktorý bol kancelárom šiestich predošlých pápežov. Prijal meno Gregor VII. Ostro vystúpil proti vlastníctvu kostolov a kláštorov a proti cisárskej moci nad ríšskou cirkvou. Vydal nariadenia proti simonii a klerogamii. Videl, že najväčšou prekážkou poriadku a slobody v Cirkvi bolo obsadzovanie cirkevných úradov panovníkmi a kniežatami. Takto dosadení cirkevní hodnostári boli zaviazaní panovníkom a kniežatám a stáli tak skôr v službe svetskej vrchnosti ako v službe Cirkvi. Vydal dekréty /kňazi nesmú brať za svoj úrad úplatky, nesmú sa ženiť, nikto nesmie prijať cirkevný úrad od svetskej osoby /,ktoré vyvolali odpor najmä u vysokého nemeckého kléru, šľachty a cisára. Pápež v jednom liste požadoval, aby sa rímsky kráľ vzdala práva menovať a uvádzať biskupov do ich funkcie. Práve odtiaľ je odvodené i pomenovanie celého sporu, lebo latinské slovo investio znamená pôvodne obliekať, odievať do slávnostného rúcha a v tomto prípade v prenesenom zmysle označuje udelenie biskupského prsteňa a berly.

Henrich IV. nemienil poslúchať pápežské nariadenia. Pápež mu pohrozil kliatbou a zosadením a niektorých biskupov exkomunikoval, vylúčil z Cirkvi. Nato cisár vyhlásil na ríšskej synode vo Wormse pápeža za zosadeného. Gregor VII. vyslovil nad Henrichom kliatbu, zakázal mu uplatňovať panovnícku moc, uvoľnil poddaných od prísahy vernosti a nariadil, aby cisárovi vypovedali poslušnosť. Vtedy dali ríšske kniežatá Henrichovi ultimátum, že sa ho zrieknu, ak do roka nedosiahne od pápeža odpustenie. Henrich zbadal, že je v zlej situácii a vydal sa na cestu do Itálie. Uprostred zimy prešiel cez Alpy, prišiel do Canossy a bosý v rúchu kajúcnika prosil pápeža o odpustenie. Pred hradom čakal tri dni, kým ho pápež prijal. Obaja protivníci sa síce zmierili, ale mier mal krátke trvanie. Keď si Henrich upevnil svoje postavenie v Nemecku, vtiahol do Ríma a obliehal Anjelský hrad, kde sídlil Gregor VII. Gregora zosadil a vyhnal z Ríma. Na Petrov stolec dosadil svojho kandidáta a ním sa dal korunovať za rímskeho cisára. Spor však pokračoval ďalej aj za Henricha V. Skončil sa až roku 1122 zmluvou vo Wormse /Wormský konkordát

Akt biskupskej voľby bol rozdelený na svetskú a cirkevnú časť. Samotná voľba biskupov bola naďalej rýdzo cirkevnou záležitosťou, ale mala sa konať v kráľovej prítomnosti. Po voľbe kráľ novému biskupovi dal žezlo ako znak svetskej moci. Tým mu dal do vlastníctva svoje statky ako léno. Až potom novému biskupovi zástupcovia pápeža dali prsteň a berlu ako znaky jeho duchovnej moci.

Obdobie pred Kristom

3000 – prvé štáty na juhu Mezopotámie, v Sumeri

3100 – zjednotenie Horného a Dolného Egypta /Meni/

525 – Egypt dobyli Peržania

332 – A. Macedónsky si podmanil Egypt

776 – prvé olympijské hry

492 – 449 – Grécko – perzské vojny

490 – bitka pri Maratóne

431 – 405 – Peloponézska vojna

753 – založenie Ríma podľa legendy

753 – 510 – kráľovská doba Ríma

510 – 27 – rímska republika

27 pred Kr.– 284 po Kr. – rané cisárstvo

284 po Kr.– 476 po Kr.– neskoré cisárstvo

264 – 146 – púnske vojny

73 – Spartakovo povstanie

15. 3. 44 – zavraždenie Cézara

27 – Gaius Octavius = 1. rímsky cisár

Obdobie po Kristovi

64 – podpálenie Ríma /Nero/

313 – Milánsky edikt

395 – rozdelenie rímskej ríše na západnú a východnú časť

476 – zánik Západorímskej ríše

800 – Karol Veľký korunovaný za rímskeho cisára

843 – Verdunská zmluva. Rozdelenie Franskej ríše

882 – novgorodské knieža Oleg si podmanil Kyjev

793 – začiatok normanských pustošivých nájazdov

622 – odchod Mohameda z Mekky do Mediny /hidžra/

623 – 658 – Samova ríša

828/9 – prvý kresťanský kostol na našom území /Nitra, Pribina/

863 – príchod Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu

907 – zánik VM